Stigmatizovaná Alžbetka

Dievča, ktoré jediné našlo odvahu zachrániť Pána

(V článku sa prelína citácia z Denníka Alžbetky Galgóczy)
Tridentský koncil (1545-1563) v roku 1547 vyhlásil plnú sviatostnú prítomnosť nášho Pána. Eucharistia – je prepodstatnenie (transsubstantiatio) chleba a vína na Kristovo telo a jeho krv. Pod konsekrovanými spôsobmi chleba a vína je opravdivo, skutočne a podstatne prítomný sám živý a oslávený Kristus, jeho telo a jeho krv spolu s jeho dušou a s jeho božstvom.

Alžbeta Galgóczy (1905-1962) zo Szolnoku túto myšlienku – pravdaže, nie formulovanú s dogmatickou presnosťou – poznala a plne si ju osvojila. V lete roku 1919 urobila to, čo nedokázal žiadny dospelý v takejto situácii. Mala vtedy len štrnásť rokov. Pre celý jej dovtedajší život bolo charakteristické, že túžila po mučeníctve, považovala svätého Tarzícia za svoj vzor a chcela obetovať svoj život pre Krista. Zároveň chcela byť misionárkou.
Alžbetka Galgóczy, biela mučeníčka Krista, budúca zmierovateľka, sa narodila 27. júna 1905 v Szolnoku ako desiate dieťa v rodine jedenástich detí. Dospelosti sa dožili len štyri deti. Jej rodičia boli hlboko veriaci, jednoduchí ľudia. Vždy bola veľmi chorá a v detstve mala rôzne zranenia. Z tohto dôvodu sotva mohla dokončiť základnú školu. Prvoprijímajúcou a potom dennou komunikantkou sa stala až v štvrtom ročníku pre veľa absencií.
Za lásku a oddanosť Ježišovi a Panne Márii vďačí svojej matke, ktorá ju obetovala Ježišovi a Panne Márii ešte skôr, ako sa narodila. „Okrem učiteľa náboženstva sa o mňa veľa starala aj mama. Snažila sa, aby som pochopila, že v Eucharistii naozaj vítam Pána Ježiša vo svojom srdci. Od tej chvíle musím žiť tak, aby som vždy vedela, že všetko sa deje s Ním a pre Neho.“ [Denník, G.E. 2003. p. 14.]
Kostol v Szolnoku
Počas rumunského útoku na našu krajinu v lete 1919 rumunské jednotky ostreľovali mesto Szolnok z rieky Tisa. Krajine vládla Sovietska republika, komunistická komúna, ktorá trvala 133 dní. „Školský rok bol vyhláškou prerušený, pretože Rumuni prišli až k Tise. Tu narazili na silný odpor. Bolo to v roku 1919. Mnohí zostali verní svojej viere. Žiaľ, našli sa aj takí, ktorí už neprišli na náboženskú výchovu, a dokonca sa chválili a hovorili: >>My sme komunisti!<<

Náboženskú výchovu sme študovali v tajnosti, stále sme si menili miesta.“ [G.E. 2003. p. 15.] Rumunská armáda, ktorá sa už natlačila, obsadila celú oblasť. Za Tisou, ich hlavným cieľom bolo dobyť údolie Dunaja a Tisy a dobiť Budapešť.
V tomto stave obliehania zostala monštrancia vo svätostánku zámockého kostola v Szolnoku, zatiaľ čo omše sa konali vo františkánskom kostole, v o niečo bezpečnejšej časti mesta. Zámockému kostolu hrozilo bombardovanie alebo vyhodenie do vzduchu, samotný svätostánok by bol zničený. Kňaza najviac trápi a bolí, že monštrancia a cibórium zostali vo svätostánku s množstvom premenených hostií. Naozaj bolestná myšlienka, keby sa Ježišovi stalo niečo neúctivé. Mal by Ho niekto priniesť – ak je spôsob – aj keď kňaz plakal a prosil, neboli tam žiadni odvážlivci, lebo cez most, ktorý bol ostreľovaný sa nedalo dostať. Alžbetka však od tohto momentu stále rozmýšľala, ako by mohla Ježiša zachrániť, aby videl, že Ho miluje.
Jej odhodlanie „Ježiša“ zachrániť bolo čoraz silnejšie. Bála sa, ale prekonala strach a vydala sa na cestu. Píše: „Práve vtedy strieľali. S veľkým odhodlaním som sa teda rozbehla smerom k mostu Zagyva…Guľky zo samopalu lietali všade okolo mňa a vedľa mňa!…Ale na moje prekvapenie som sa nevrátila, ani som nezastala, ale napriek čoraz hustejšej paľbe zo samopalov som sa rozbehla…bežala som vpred smerom k cieľu do kostola! Na boku kostola už bolo pár dier od nástrelov, ležali tu tehly. Odtiaľ som doniesla niekoľko tehál na oltár. Naskladala som ich na seba a vyliezla som na oltár. Ale nemohla som otvoriť dvere svätostánku. Opäť som začal hľadať niečo, čím by som si pomohla. Po dlhom hľadaní som našla kus železa a použila som ho na vypáčenie dverí. Po dlhom experimentovaní sa to konečne podarilo! Bola som veľmi šťastná, keď som uvidela monštranciu a cibórium. Odvážila som sa ho len dotknúť a vytiahnuť ho s nežným citom. Zliezla som s ním na zem a odniesla ho do kúta, lebo výstrely sa v kostole neustále ozývali, omietka neustále prášila a steny sa triasli! Opäť zamierili na vežu a len čo vežu zasiahli, z chóru sa zrútili tehlové bloky. Vedľa hlavného oltára vľavo bola socha Panny Márie a všetko som položila k nej.

Plné cibórium som zabalila do bielej alby a monštranciu do farebného ornátu. Pozbierala som ešte pár strieborných tácok, ktoré sa mi zdali hodnotné. Snažila som sa dostať von, ale vojaci poriadne zatarasili dvere. Nedalo sa odtiaľto dostať. Vrátila som sa k soche Panny Márie pri hlavnom oltári, sadla som si na zem k jej nohám a v lone som držala svoje milé a vzácne Dieťa… kostolná veža spadla v tom momente do stredu kostola. Keď padla veža, prestalo aj ostreľovanie…Našla som otvor takmer pri päte múra, kadiaľ som mohla utiecť, hoci otvor bol veľmi stiesnený…Objala som Ježiša a rozplakala som sa. Cez most sa už nedalo vrátiť a mne napadlo, že musím preplávať cez rieku. Nebola som dobrý plavec a voda bola strašne studená. Svoj vzácny náklad som si uviazala na hlavu a na krk a hodila som sa do vody. Podarilo sa mi dostať na druhý breh.

Doma si všetci mysleli, že Alžbetka je už dávno mŕtva. Zrazu v dverách domu stojí mokré dievča a v rukách drží balíčky. Mama s nekonečnou úctou a rešpektom vzala môj balíček a otvorila ho. Plakala od dojatia a brala to ako nevýslovnú poctu, že sme mohli prijať Pána Ježiša. Položila monštranciu a cibórium na stôl v spálni, zapálila sviečky a upozornila všetkých v dome, aby chodili po špičkách. Moja mama a staršia sestra strávili celú noc v adorácii Pána Ježiša. Všetko sme ráno odovzdali nášmu kňazovi na sv. omši. Pri svätom prijímaní sme prijali Ježiška z cibória, ktorého som priniesla. [G.E. 2003. s. 18-23.]
Pod ochranou Ježiša a Panny Márie
Počas zjavení, ktoré sa začali v roku 1929 a trvali až do konca jej života, na žiadosť Panny Márie, ktorej sa často obetovala, žila Alžbetka svoj kajúci život v skrytosti. Žila ťažko chorá, pripútaná vo svojom byte a posteli a odčiňovala hriechy za svoj ľud a krajinu. Zachraňovala duše a prosila 42 rokov. Až na jednu vzácnu výnimku nikdy neopustila svoju posteľ. Nosila Kristove rany, stigmy. Otec svätý Pio – Alžbetkin súčasník – povedal, keď ho navštívili maďarskí pútnici: „Prečo sem prichádzate z Maďarska? Tiež máte doma stigmatizovanú.“
Na jej životnej ceste ju sprevádzali kňazi, mnísi a svetskí pomocníci, ktorí vydali svedectvo. V roku 1934 hovoril v Ríme jej vtedajší duchovný vodca, františkánsky mních P. Oberten József Odilo (1892-1973) o Alžbetke. Pius XI. potom povedal: „Boh môže uskutočniť svoje diela úžasným spôsobom, ak ich naozaj chce.“
Zmierenie cez stigmy
Jej osobnosť bola pre mnohých potvrdením a duchovnou oporou. V rokoch 1945-1962 sa o Alžbetku staral kňaz Kálmán Doroszlai. Jej denníky, básne, poézia, mystické sny a duchovné meditácie sú naším krásnym dedičstvom. Jej meno je známe vo viacerých európskych krajinách (napr. Rakúsko, Francúzsko, Poľsko, Nemecko).
Svoj pozemský život ukončila v Máriamerete 27. marca 1962. Posvätnosť jej života uznali viacerí jej súčasníci. V čase jej smrti bola miestnosť naplnená vôňou ruží. Ľudia, ktorí ju obklopovali stále cítili mimoriadnu nebeskú vôňu pri jej hrobe na budapeštianskom cintoríne Farkasrét.

Slová Presvätej Bohorodičky Alžbetke Galgóczyovej z 30. augusta 1946: „Po tvojej smrti ti Pán Ježiš zjaví a ukáže, že si bola naozaj Jeho nástrojom a Jeho zmiernou obetou. A ja ti ukážem, že si bola moja a všetko sa stalo a bude diať vďaka najmocnejšej vôli Pána Ježiša. Použil teba a tvoj stav ako nástroje na realizáciu svojich veľkých zámerov.“

Sestra Alžbeta (ako ju neskôr volali, hoci nebola členkou žiadneho rehoľného rádu) je pre mnohých osobným vzorom. Ukázala obrovskú vieru a čistotu v tom, čo robila. Nie sme si istí, či by sme mali odvahu urobiť niečo podobné, ale jej príklad nás posilňuje. Alžbetka počas celého svojho života obetovala všetko svoje fyzické a duševné utrpenie ako zmiernu obetu za spásu duší a za našu krajinu.
Od jej smrti uplynulo rokov a pomaly vychádza z úkrytu. Znaky toho sú: v roku 2011 sa v Zámockom kostole v Szolnoku konala prednáška o jej živote. V roku 2012, na 50. výročie jej nebeských narodenín odslúžili na viacerých miestach ďakovnú spomienkovú omšu. Každoročne sa slúžia omše na viacerých miestach (Szolnok, Budapešť, Szentendre). V roku 2017 sa už na jej pamiatku konali omše v Budapešti (kostol Farkasrét, kostol Kövi Szůz Mária), Szentendré, Törökökbálint, zámocký kostol Szolnok, Máriaremeté, Érsekújvár. Ďalšie prednášky o jej živote sa konali vo Váci a Törökbálinte, rozhovory odvysielali Mária Rádio, Katolikus Rádio a Szent István Rádio.
Náhrobný kameň z čierneho mramoru postavili v roku 2015 a vysvätil ho György Snell, pomocný biskup z Ostrihomu-Budapešti. V roku 2016 vyšla nová kniha vo vydavateľstve Gyula (S) Sipos: „Život a mystika stigmatizovanej Erzsébet Galgóczy“. V roku 2019 uplynulo sto rokov od záchrany Pána v Szolnoku. V záznamoch budapeštianskeho cintorína Farkasrét sa pri mene Erzsébet Galgóczy nachádza prídavné meno „svätá“.

Zdroj: Metropolita.hu, Obrátok: Tamtiež