Príbeh Marie Lou a zázračná spoveď
Duše, ktoré si Boh zvlášť vyvolil, sú často pokúšané Satanom, ktorý vždy túži porušiť svedomie. Prinútiť dušu, aby uverila, že pre ňu neexistuje milosrdenstvo, je veľkým víťazstvom diabla. Ježiš často hovoril sestre Faustíne toto: nedostatok dôvery v jeho milosrdenstvo zo strany zasvätených duší je to, čo najviac bolí jeho srdce; oveľa viac ako ich hriechy!
Marie-Lou padne priamo do tejto špinavej pasce. „Mala som dvanásť rokov, keď som prvýkrát počula Ježišov hlas vo svojom srdci”, hovorí. V deň môjho prvého svätého prijímania mi jasne povedal: „V živote musíš zabudnúť na seba, aby si urobila druhých šťastnými“ dievčatko. Ježiš bol môj najlepší priateľ, zdieľala som s ním všetky svoje myšlienky, túžby a bolesti. Naozaj som pre neho žila, preto som chcela odhodlane nasledovať jeho rady a všetko išlo veľmi dobre.
Ľudia ma mali radi a ochotne ma chválili. Prešlo toľko rokov, keď sa zrazu, bez toho, aby som si to uvedomila, život zmenil a všetko sa začalo kaziť. Mohla som viniť iba Ježiša a nahnevane som mu povedala: „Z lásky k tebe som urobila všetko, čo si odo mňa žiadal, a všetko sa obracia proti mne. Ak je toto tvoj spôsob lásky, pokiaľ ide o mňa, už s tebou nechcem mať nič spoločné!“ Zo vzdoru som sa prestala modliť, nešla som na omšu a hodila som sa telom i dušou do vecí sveta tým, že som fajčila, pila, chodila do barov a páchala všetky druhy hriechov; to ma nerobilo šťastnou, ale pokračovala som.
Po rokoch, keď som prechádzala cez ulicu, som na moje veľké prekvapenie uvidela Ježiša stáť vedľa mňa. Bol nahnevaný? Práve naopak! Pozrel sa na mňa s nekonečnou láskou a ja som sa rozpustila v slzách a prosila ho o odpustenie. „Opustila si ma, povedal mi, ale ja som ťa neopustil. Zostanem pri tebe, kým znova neobrátiš svoj pohľad na mňa.“ Ako Peter som vzlykala nad svojím hriechom.
Potom sa moje puto lásky s Ježišom obnovilo, ale pokornejším spôsobom. Mohla som sa naňho spoľahnúť len preto, že som… vo všetkom som zlyhala. Ježiš mi v modlitbe povedal: „Pri spovedi mi daj všetky svoje hriechy.“ Nechápala som, prečo to musím urobiť, keďže som dobre vedela, že On mi už odpustil.
“Musíš prosiť o odpustenie cez Cirkev.“ Neskôr mi Ježiš ukázal kňaza, ktorému som sa mala vyspovedať, ale nepáčil sa mi, chodil zvláštnym spôsobom, mal dlhé vlasy… a navyše zaspal, vyčerpaný únavou počas spovede! Keď mi konečne dal rozhrešenie, moje nepohodlie bolo na vrchole, pretože som nemohla všetko priznať, pretože spal. Naozaj mi Ježiš odpustil? Moje nevyznané hriechy ťažili moje srdce ale už som sa neodvážila spovedať. Roky ma sužovali pochybnosti o milosrdenstve.
Jedného dňa mi navrhli ísť do Medžugoria a povedala som Márii: Idem, keďže ma pozývaš, ale varujem ťa: Nevrátim sa do Holandska, kým neuzavriem mier s Ježišom. Mala som istotu, že ma miluje ako predtým, ale či mi všetko odpustil? S napätím som čakala na Máriinu odpoveď… Išla som za Vickou a požiadala som ju, aby sa pomodlila za päťročné dievčatko s ťažkou astmou. Vicka na ňu položila ruky a modlila sa: dievčatko bolo uzdravené. Ale nado mnou sa Vicka nestihla pomodliť. Potom skupina išla k otcovi Jozovi. „Je to moja posledná šanca,“ povedala som Panne Márii. Otec Jozo nás zhromaždil v ľavých laviciach a keďže som musela nahrávať konferenciu, sadla som si do prvej lavice úplne vľavo.
Neviem prečo, ale otec Jozo nestál pár metrov pred nami ako bývalo zvykom, ale priblížil sa k môjmu miestu tak blízko, že sa spodok jeho habitu dotýkal mojich nôh. Zdalo sa mi to veľmi zvláštne, no ešte viac ma ohromilo, keď ma pohladil po líci.
Trochu rozrušená som sa sama seba opýtala: „Naozaj budem v poriadku?“
V tom momente, nevediac prečo, som začala plakať všetky moje slzy všade stekali, kvapkali… Stále hovoril o poslednej správe od Márie a uvidel, že páska z nahrávania prestala, pomohol mi ju obrátiť. Moje slzy tak zosilneli, že som slová otca Joza už nepočula. Videla som, ako jeho ruka preberá ruženec, ktorý nosil na opasku.
Potom, ako pri perličkách ruženca, moje hriechy začali predo mnou neúprosne defilovať; hriechy, ktoré som si nikdy neuvedomila a určite nikdy nevyznala! Bolo to hrozné. Povedal som Ježišovi: Pokračuj; ukáž mi všetko! Ukáž mi všetko! Prehliadka hrôz pokračovala, keď zrazu páter Jozo natiahol ruku, aby urobil malé znamenie: žehnajúci kríž.
Zdalo sa mi, že vo mne vidí neviditeľné. Po tomto prekvapivom požehnaní na mňa padol skutočný dážď milosti, ktorý ma umyl od hlavy po päty, bolo to, ako keby všetka dlho nahromadená špina ustúpila pod kaskádou čistej vody.
Ponorená do tohto pocitu vykúpenia som vo svojom srdci počula Ježišov hlas: „Keď pôjdeš na spoveď, začni s hriechmi spáchanými od poslednej spovede. Všetko, čo si urobila pred tou spoveďou, si už nikdy nesmieš pamätať.“
Epizóda z Tihalijny mi dala pokoj srdca, ktorý som tak dlho strácala, a definitívne obrátila list v mojom vzťahu s Ježišom: napriek množstvu milostí, ktoré som dostala od detstva, trvalo roky, kým som pochopila jeho milosrdenstvo a dar, ktorý nám ponúka prostredníctvom kňazov v spovedi! Odvtedy mi nič a nikto nedokázal vziať tento pokoj, túto detskú dôveru.
Zdroj: sestra Emmanuela
