Svätí, ktorí okúsili epidémie; prežili ich, slúžili a aj teraz nám pomáhajú
Títo svätí vedia z prvej ruky o tom, čo znamená prežívať pandémiu.
Ešte viac však vedia o tom, ako sa pandémia môže stať spôsobom, ako slúžiť Bohu a blížnemu.
Nájdenie svätého, ktorý pracoval s obeťami ťažkých infekčných chorôb a epidémií, môže byť problémom – pretože ich je príliš veľa na to, aby ste ich mohli spočítať!
Počas cyperského moru z 3. storočia (známeho tým, že v Ríme zabilo viac ako 5 000 ľudí denne), sa o kresťanoch hovorilo, že bežia smerom k trpiacim a túžia ich ošetrovať bez ohľadu na následky. V Alexandrii (kde dve tretiny obyvateľstva podľahli na tento mor) sv. Dionýz napísal o kresťanoch: „Bez ohľadu na nebezpečenstvo sa starali o chorých, starali sa o všetky ich potreby a slúžili im v Kristovi a s nimi tiež opúšťali tento život pokojne a šťastní, a keď boli nakazení touto chorobou od druhých, čerpali z nej a v radosti prijímali svoje bolesti.”
V skutočnosti toľko kresťanov zomrelo pri liečbe chorých v Alexandrii, že skupine nemenovaných hrdinov bol udelený sviatok (28. február) a sú uctievaní ako mučeníci.
V časoch, keď sa koronavírus šíri po celom svete a zanecháva po sebe veľa chorých a ešte viac vystrašených, mali by sme sa skutočne zaujímať o príhovor tých, ktorí bojovali proti epidémiám a pandémiám a získali v tomto boji svoju svätosť.
Sv. Godeberta z Noyonu (cca 700) sa o chorých starala menej priamočiaro ako mnohí ostatní. Godeberta, abatyša s veľkým vplyvom na ľudí, ktorí bývali blízko jej opátstva, ich povzbudila, aby sa modlili za koniec moru. Potom, čo strávili tri dni pôstom a vo vrecovine zasypaní popolom, mor skončil celkom náhle.
Sv. Rochus (1295 – 1327) sa pustil na púť do Ríma, keď mal 20 rokov. Keď prišiel do Talianska, objavil krajinu spustošenú morom. Rochus sa začal starať o chorých cudzincov, s ktorými prišiel (často ich zázračne vyliečil), až kým sa sám nenakazil chorobou. Keďže Rochus nechcel nikoho zaťažovať a nakaziť, utiahol sa do lesa, aby tam zomrel, ale miestny pes mu prinášal jedlo a lízal mu rany, až sa Rochus uzdravil.
Sv. Henry Morse (1595 – 1645) sa narodil ako anglický protestant, ale stal sa jezuitským kňazom a vrátil sa do Anglicka, aby skryto slúžil. Veľká časť jeho práce spočívala v ošetrovaní obetí moru, a to v období prepuknutia v roku 1624 a znovu (potom, čo bol vykázaný z Anglicka, ale tajne sa vrátil) v roku 1635. V rokoch 1635 – 1636 sa Morse nakazil morom trikrát, ale zakaždým sa uzdravil. Keď bol neskôr zajatý, uznala sa jeho práca s morovými obeťami a bol prepustený. Po druhýkrát, keď ho zajali, nedostalo sa mu také milosrdenstvo a Morse bol umučený.
Sv. Virginia Centurione Bracelli (1587-1651) bola bohatou vdovou, keď v Janove vypukol mor. V dome, kde bývala prijala veľa chorých; keď už nemala priestor, prenajala si voľný kláštor a tam umožnila premývanie viacerým chorým. Aj keď mor skončil, Virginiina nemocnica naďalej slúžila stovkám chorých ľudí a rehoľné spoločenstvo, ktoré Virginia založila uprostred toho všetkého, pokračuje dodnes.
Bl. Peter Donders (1809-1887) bol holandský redemptoristický kňaz, ktorý pôsobil v Suriname 45 rokov. Bojoval za práva zotročených ľudí, evanjelizoval domorodé obyvateľstvo a liečil chorých počas epidémie (ktorej sám neskôr podľahol). Posledné tri desaťročia strávil slúžením v kolónii malomocných a bojoval s úradmi, aby získal lepšiu starostlivosť o svojich ľudí.
Sv. José Brochero (1840 – 1914) bol argentínskym kňazom. Okamžite po svojom vysvätení, o. Jose ošetroval chorých počas epidémie cholery. Potom, aby slúžil svojim farníkom, postavil 125 kilometrov ciest a svoju farnosť spojil s poštovými a telegrafnými službami a železničnou traťou. Nakoniec sa nakazil malomocenstvom a začal strácať zrak. Odišiel z aktívnej služby, ako aj z budovania infraštruktúry regiónu. Viac ako 40 rokov pôsobil ako kňaz, zdravotník, tesár i stavebný robotník.
Sv. Marianne Cope (1838-1918) odpovedala na výzvu kráľa Havajských ostrovov, aby priviedla svoje sestry na Havaj a slúžila malomocným vedľa sv. Damiana z Molokai. Aj keď sa mnohí obávali tejto choroby, ktorá sa považovala za mimoriadne nákazlivú, Marianne ubezpečila svoje sestry, že ani jedna z nich sa ňou nenakazí. Vďaka prísnym hygienickým postupom a veľkému množstvu milosti, sestry pracovali s malomocnými na Molokai takmer sto rokov bez toho, aby čo len jedna z nich mala túto hroznú chorobu.
Zdroj: Aleteia.org, Obrázok: tamtiež
