Boh vie, čo je pre teba najlepšie
Odstráň smútok zo svojho srdca. Nerob si starosti s nasledujúcimi dňami. Nezľakni sa ich. Čokoľvek to bude, bude to dobré pre teba aj pre moje vyvolené deti,“ ubezpečuje Ježiško mystičku Alicju Lenczewsku. O dôvere v Božiu prozreteľnosť hovoria aj svätí a blahoslavení.
Boh má dobrý plán
Ťažko si predstaviť Cirkev a svet bez 27-ročného pontifikátu sv. Jána Pavla II. a predsa cesta Karola Wojtylu do Ríma nebola vôbec jednoduchá. V mladosti fascinovaný svetom poézie, literatúry a divadla videl maturant z Wadowíc svoju budúcnosť v oblasti umenia. Vo veku 18 rokov sa presťahoval do Krakova a začal študovať poľský jazyk na Jagellonskej univerzite. Naučil sa teóriu jazyka, písal poéziu, vystupoval v študentskom divadle. Vypuknutie vojny spočiatku nezničilo plány mladého Wojtyłu, ktorý v sprisahaní spoluzakladal ako herec a režisér divadlo Rapsodyczny, recitoval básne a sníval o úlohe umelca v slobodnom Poľsku. Tragické udalosti vrátane náhlej smrti jeho otca prinútili Karola prehodnotiť svoje povolanie. Wojtyła čoraz zreteľnejšie počul hlas Pána, ktorý ho povoláva do Božej služby. Po rozhovore s vtedajším rektorom o. Janom Piwowarczykom sa rozhodol vstúpiť do seminára. Po niekoľkých rokoch formácie však absolvent z Wadowíc prečítal Božie plány spôsobom, ktorý by ho neviedol k zvoleniu za pápeža. Rok pred kňazskou vysviackou ho zaujala spiritualita sv. Jána z Kríža a sv. Terézie z Avily. Karol Wojtyła uvažoval o tom, že by sa vzdal diecézneho seminára a obliekol si karmelitánsky habit.
V tom čase kardinál Stefan Sapieha, metropolita Krakova sa postavil proti tejto zmene. Karol prijal toto rozhodnutie v duchu poslušnosti a veril, že Boh hlasom svojho predstaveného vyjadruje svoju vôľu voči nemu. Napokon 1. novembra 1946 o. Karol Wojtyła začal 32-ročné obdobie svojej kňazskej a biskupskej služby, ktoré ho priviedlo k 16. októbru 1978, keď celý svet počul o novozvolenom pápežovi z ďalekej krajiny.
Prozreteľnosť teda viedla cesty obyvateľa Wadowíc (prostredníctvom vonkajších udalostí a iných ľudí), aby sa uskutočnil plán veľkého dobra, ktorý sa neskôr uskutočnil prostredníctvom pontifikátu Jána Pavla II. Božia prozreteľnosť totiž nie je nič iné ako „ustanovenia, ktorými Boh vedie všetko stvorenie s láskou a múdrosťou k ich konečnému cieľu“ (KKC 321). Samotný prameň slova „prozreteľnosť“ znamená vidieť, teda starať sa.
Alicji Lenczewskej, Ježiš vyznal: „Moje oko na všetko dozerá a môj zrak všetko preniká. Nielen zrak. Aj moja láska. Všetko sa v nej deje “( Svedectvo , 168).
„Záujem Božej prozreteľnosti – ako to objasňuje Katechizmus Katolíckej cirkvi – je konkrétny a priamy; zahŕňa všetko od najmenších vecí až po veľké udalosti sveta a dejín“ (KKC 303).
Bdelosť Božej Prozreteľnosti nepopiera hodnotu osobných rozhodnutí človeka. Boh stvoril ľudí slobodných a racionálnych, aby mali účasť na Jeho Prozreteľnosti a dokončili dielo stvorenia prostredníctvom vlastných rozhodnutí, skutkov, modlitieb a utrpenia. (porov. KKC 306-308, 311).
Karol Wojtyła si vo svojom svedomí prečítal Božiu vôľu a riadil sa ňou. V situáciách, keď sa bez jeho iniciatívy menila podoba jeho života (napr. keď bol ako 38-ročný vymenovaný za biskupa a o 20 rokov neskôr bol zvolený za pápeža), dokázal otvorene prijať pozvanie na nečakanú misiu a uskutočňovať Božiu vôľu v novej úlohe. Dodnes sa na príklade sv. Jána Pavla II. presviedčajú tí, ktorí sa obávajú, že kráčaním po Božích cestách niečo stratia, že „Boh nič neberie, a ak áno, tak následne viac dáva“.
Dobro väčšie ako zlo
Čo ak však o osude človeka rozhodne zlo? Môžeme potom v tragickej skúsenosti povedať, že Boh zabudol na ľudí a že Božia prozreteľnosť prestala bdieť? Katechizmus učí, že: „Pripustenie fyzického a mravného zla Bohom je tajomstvom. Boh ich vysvetľuje prostredníctvom svojho Syna, Ježiša Krista, ktorý zomrel a vstal, aby zvíťazil nad zlom. Viera nám dáva istotu, že Boh by nedovolil, čo je zlé, keby z toho nevyviedol dobro spôsobmi, ktoré naplno spoznáme až vo večnom živote“ (KKC 324).
Sprievodcom v ťažkom teréne hľadania Božej vôle zoči-voči fyzickému a morálnemu zlu môže byť o. Władysław Bukowiński – „apoštol Kazachstanu“, blahorečený v roku 2016.
Otec Władysław, vychovaný v predvojnovom Poľsku a vyštudovaný ako právnik, po ukončení kňazskej formácie a vysvätení začal skvelú kariéru v Cirkvi. Rýchlo sa stal uznávaným lektorom, pastorom katedrálnej farnosti v Lucku a uznávanou osobnosťou miestnej komunity. To všetko prekazilo vypuknutie 2. svetovej vojny, uväznenie otca Władysława a jeho deportácia do sovietskych pracovných táborov, kde kňaz strávil ťažkých 13 rokov. Stratené pozície a predovšetkým vražedná práca, hlad, zima, choroby a poníženie dokázali mnohých zlomiť. To však nebol prípad p. Bukowińskenovať. Tento výnimočný kňaz bol presvedčený, že všetko v jeho živote sa deje v súlade s Božou vôľou a má hlboký zmysel.
Preto o. Władysław sa nielenže nevzbúril proti krivdám, ktoré utrpel, ale prijal ich ako súčasť Božieho plánu s ním a dôveroval, že Boh dokáže z každého zla vyniesť dobro a vyviesť von. V dôsledku vojnového osudu a politiky sovietskych úradov o. Bukowiński bol v roku 1954 deportovaný do Kazachstanu, kde katolíci už roky nemali ani jedného kňaza.
„Božia prozreteľnosť niekedy pôsobí aj cez ateistov, ktorí ma poslali tam, kde treba kňaza“ – komentoval o. Władysław.
Napriek početným šikanovaniam zostal po zvyšok svojho života v krajine nepriateľskej kresťanstvu, neúnavne kázal Krista a vysluhoval sviatosti. Nesťažoval sa na ťažké podmienky svojej pastoračnej služby, videl v nich plnenie Božej vôle. V liste priateľom v Poľsku o. Bukowiński priznal: „Existujú určité ťažkosti vyplývajúce zo stále pozoruhodne neznámych životných podmienok. Stále musím žiť „ako vtáky na oblohe“. Keby som mohol plánovať, bolo by to ľudsky lepšie, ale Prozreteľnosť to evidentne plánuje za mňa a to je určite to najlepšie!“
V podobnom duchu sa po rokoch obmedzovania svojho poslania vyjadril: „Nie je to moja vôľa, ale prozreteľnosť – je sladké úplne jej dôverovať. A ani v tomto prípade to nie je ťažké, pretože bremeno je ľahké a jarmo príjemné.”
Do dôvery p. Bukowiński pridal cnosť trpezlivosti – dva lieky (ako ich nazval) na všetky ťažkosti a zlyhania.
Od neho sa možno naučiť takémuto postoju, keď si spomenieme na slová ďalšej veľkej osobnosti katolíckej cirkvi – sv. Tomáša Mórusa, ktorý utešoval svoju dcéru pred mučeníckou smrťou:
„Nič sa nemôže stať, ak to Boh nechce. A čokoľvek chce, aj keď sa nám to môže zdať najhoršie, je pre nás to najlepšie.“
Dôvera v každodennom živote
Reakciou človeka na Božiu prozreteľnosť v každodennom živote je postoj zverenia:
„Ježiš žiada detinské zverenie do prozreteľnosti nebeského Otca, ktorý sa stará o najmenšie potreby svojich detí:» Netrápte sa teda príliš a nehovorte: čo budeme jesť? Čo budeme piť… Váš nebeský Otec vie, že toto všetko potrebujete. Usilujte sa najprv o Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko vám bude pridané „(Mt 6, 31-33)“ (KKC 305).
Vzorom tohto postoja je svätá Terézia z Kalkaty, ktorá z lásky ku Kristovi zasvätila svoj život tým najbiednejším. Počas stretnutia so seminaristami vo Varšave v roku 1995, laureátka Nobelovej ceny za mier, ktorá hovorila o poslaní sestier milosrdenstva, priznala:
„Za prácu, ktorú robíme, nedostávame od vlády ani cirkvi žiadnu kompenzáciu. Sme ako Božie vtáky a kvety, ktoré úplne závisia od Božej prozreteľnosti. Je úžasné, koľko z Božej prozreteľnosti prichádza na pomoc v každom okamihu.“
Keďže samotná misionárka lásky mnohokrát zažila, ako sa problémy a ťažkosti riešili takmer zázračným spôsobom, povzbudzovala k dôvere aj ostatných. Keď sa františkáni slúžiaci na okraji New Yorku s dlhom 600 000 dolárov obávali, z čoho budú žiť, vypočuli si radu Matky Terezy:
„Nebojte sa. Boh má veľa peňazí. Jediná podmienka – musíte mu slepo dôverovať.“
Krátko nato dostali mnísi milión dolárov od anonymného darcu…
Čo to však znamená dôverovať? Znamená to veriť, že Boh na človeka nezabudol a že sa o neho postará. Počítajúc s tým, že napriek ťažkostiam, ktoré môžu spôsobiť pokušenie pochybovať, je na Bohu, aby mal posledné slovo. Je to On, kto všetko podporuje a vyberá si tie najlepšie prostriedky posvätenia.
Mystičke Alicji Lenczewskej Ježiš povedal: „ Nikdy nepochybuj. Nemôže dôjsť k omylu, keď sa Mi niekto zverí. Každá pochybujúca myšlienka je pokušením oslabiť oddanosť a prácu, ktorú vytváram. Nie je možné, aby som opustil dieťa, ktoré nosím na rukách. Nič neanalyzuj. Láska a dôvera.“ (Svedectvo , 549).
Dôvera je náročný postoj nielen v prípade nedostatku obživy, rodinných či iných problémov, ale môže sa týkať aj sféry ducha. Aj tu možno odkázať na príklad sv. Matky Terezy.
Svätá z Kalkaty je zvláštnym patrónom ľudí, ktorí zažívajú tzv. noc temnej viery, t. j. napriek tomu, že sú v posväcujúcej milosti, necítia Božiu prítomnosť, ba majú dojem, že ich zbožný život sa Bohu nepáči. Matka Tereza prežila niekoľko desaťročí v podobných ťažkostiach, zostala verná Bohu a Cirkvi napriek veľkej bolesti osamelosti a túžby po Ježišovi.
„Niekedy je agónia týchto múk taká veľká,“ napísala, „a zároveň túžba po Neprítomnom je taká hlboká, že jediná modlitba, ktorú môžem ešte povedať, sú slová – Najsvätejšie Srdce Ježišovo, dôverujem Ti – Utíš smäd žízniacej duše.“
Nenechala si nič pre seba. Všetko odovzdala Bohu s dôverou v Božiu Prozreteľnosť: „Ak ti to prinesie slávu, ak ti to dá trochu radosti – ak to k tebe pritiahne duše – ak moje utrpenie uspokojí tvoj smäd – tu som, Pane. Všetko prijímam s radosťou do konca života – a na tvoju skrytú tvár sa budem usmievať – vždy.”
Boh vie lepšie
Svätí a blahoslavení tvrdia, že napriek vonkajším či vnútorným ťažkostiam sa oplatí Bohu dôverovať, nebáť sa, pretože všetko je v Božích rukách.
„Prijmime všetko tak, že to pochádza z rúk Milosrdného Otca,“ radil bl. O. Michał Sopoćko, duchovný vodca sv. Faustíny – všetko, aj dobré, aj to, čo sa nám zdá byť zlé, pretože tu vidíme len jednu odvrátenú stranu koberca a druhú nevidíme. Boží plán aranžuje z našich trápení ndherný veniec večnej odmeny.“
A mystičku Alicju Lenczewsku Ježiš uisťuje: „Každého vediem po ceste, ktorá zodpovedá jeho schopnostiam. Maximálne optimálne. Preto sú cesty rôzne a nemožno niekomu závidieť jeho cestu, skúsenosti či priazeň. Každý dostane to, čo je pre neho najvhodnejšie a najlepšie, akokoľvek sa to môže zdať inak. Nie ste úplne rozvážni. Preto mi musíte dôverovať a prijať to, čo vo vašom živote robím. Zachovajte pokoj s radosťou a dôverou, pretože to je to najlepšie zo všetkého, čo môže byť“ ( Svedectvo , 147).
Zdroj: modlitba.sk, obrázok: Tamtiež