Zjavenie sv. Michala námorníkovi

Pozadie príbehu

Nasleduje známa kópia listu, ktorý napísal mladý americký námorník svojej matke, keď bol hospitalizovaný po zranení na kórejskom bojisku v roku 1950. List sa dostal do rúk kaplána námorníctva, ktorý v roku 1951 tento list prečítal pred 5 000 príslušníkmi námornej pechoty na námornej základni v San Diegu.

Kaplán námorníctva hovoril s chlapcom, s chlapcovou matkou a so seržantom zodpovedným za hliadku. Tento námornícky kaplán, otec Walter Muldy, vždy každého, kto si želal počuť obsah listu, ubezpečil o tom, že ide o skutočný príbeh.

Tento list čítali v 60. rokoch minulého storočia raz ročne, v čase Vianoc, na Stredozápadnej rozhlasovej stanici (tu je nahrávka od kaplána Waltera Muldyho) Uvádzame ten list v pôvodnom znení.

List

Drahá mamička,

Neodvážil by som sa napísať tento list nikomu okrem teba, pretože by tomu nikto neuveril. Možno to bude aj pre teba ťažké, ale ja to musím niekomu povedať.

Po prvé, som v nemocnici. Teraz sa neboj, počúvaj ma, neboj sa! Bol som zranený, ale som v poriadku, rozumieš? V poriadku! Lekár hovorí, že tu budem asi mesiac. Ale to nie je to, čo ti chcem povedať.

Pamätáš si, keď som sa minulý rok pripojil k Marines (námorníctvu); pamätáš si, keď som odchádzal, ako si mi hovorila, aby som sa každý deň modlil ku sv. Michalovi? Naozaj si mi to ani nemusela hovoriť. Pokiaľ si len pamätám, vždy si mi hovorila, aby som sa modlil k sv. Michalovi archanjelovi. Dokonca si mi aj dala meno po ňom. No, vždy som sa aj modlil.

Keď som sa dostal do Kórey, modlil som sa – ešte úpenlivejšie. Pamätáš si na tú modlitbu, ktorú si ma naučila? „Svätý Michal, svätý Michal, od včasného rána ozdoba nebeských zborov,“ poznáš, ako to ide ďalej. Modlil som sa to každý deň. Niekedy, keď som pochodoval, niekedy keď som odpočíval. Ale vždy predtým, ako som išiel spať. Dokonca som nahovoril aj niektorých ďalších chlapcov, aby sa to modlili.

Jedného dňa som bol v prednej línii so zvláštnym poslaním. Hľadali sme komunistických vojakov. Postupoval som plaziac sa v krutom chlade, môj dych bol ako dym cigary. Myslel som si, že poznám každého chalana v hliadke, keď sa tu odrazu po mojom boku objavil ďalší námorník, ktorého som nikdy predtým nestretol. Bol vyšší ako ktorýkoľvek iný námorník, akých som kedy videl. Musel mať takých 6-4 (6 stôp a 4 palce = ca.190cm) a bol dobre stavaný. Dávalo mi to pocit bezpečia, mať takého chlapa nablízku.

Každopádne sme sa tam plazili. Zvyšok hliadky sa roztiahol do šírky. Aby som nejako začal konverzáciu, povedal som: „Zima, čo!?“ A potom som sa zasmial. Zvláštne, na tomto mieste, kde som v každú minútu mohol byť zabitý, ja hovorím o počasí.

Zdalo sa, že môj spoločník porozumel. Počul som ho potichu sa zasmiať; Pozrel som na neho: „Nikdy som ťa nevidel, myslel som, že tu poznám každého muža v uniforme.“

„Práve som sa pripojil, na poslednú chvíľu,“ odpovedal. „Volám sa Michal.“

„Tak je to?“ povedal som prekvapený. „Aj ja sa tak volám.“

„Ja viem,“ povedal a potom pokračoval, „Svätý Michal, svätý Michal od včasného rána… „

Bol som príliš prekvapený, než aby som chvíľu mohol čokoľvek povedať. Ako vedel moje meno a modlitbu, ktorú si ma naučila? Potom som sa tak pre seba usmial, predsa každý chalan v uniforme o mne vedel. Neučil som tú modlitbu každého, kto ju chcel počúvať? Prečo mi niektorí dokonca tu i tam hovorili Svätý Michal?

Chvíľu sme obaja mlčali a potom on prerušil ticho: „Tam vpredu budeme mať nejaké problémy.“

Musel byť v dobrej fyzickej kondícii, pretože dýchal tak ľahko, že som ani nevidel jeho dych. Zato môj sa valil vo veľkých oblakoch. Z jeho tváre teraz zmizol úsmev. Problémy pred nami, pomyslel som si sám pre seba, iste, s komunistami všade okolo nás, to nie je veľký objav.

Husto začali padať veľké snehové vločky. Zakrátko bola celá krajina biela. Postupoval som v bielej hmle vlhkých lepkavých vločiek. Môj spoločník zmizol.

„Michal,“ zakričal som náhle.

Pocítil som jeho ruku na ramene, jeho hlas bol sýty a silný: „Toto čoskoro prestane.“

Jeho predpoveď sa ukázala byť správnou. Po niekoľkých minútach sneženie prestalo tak náhle, ako začalo. Ukázalo sa slnko ako jasný žiariaci kotúč. Obzrel som sa, či neuvidím zvyšok hliadky, ale nikoho som nevidel. Asi sme ich stratili v tom hustom snežení. Pozrel som sa dopredu, keď sme vyšli na malú vyvýšeninu.

Mami, moje srdce sa zastavilo. Bolo ich sedem. Sedem „komoušov“ v ich prešívaných nohaviciach a vestách a v ich smiešnych klobúkoch. Ale v tomto okamihu už na nich nebolo nič smiešne. Sedem pušiek mierilo na nás.

„K zemi Michal!,“ zakričal som a hodil som sa na zamrznutú zem.

Tie pušky som počul vystreliť naraz, ako by to bola jedna. Počul som svišťať guľky. Stále tam stál Michal. Mami, títo chlapi nemohli minúť, aspoň nie na túto vzdialenosť. Očakával som, že ho doslova rozkúskujú. Ale on tam stál a ani sa len nesnažil vystreliť. Bol ochromený strachom. Mami, niekedy sa to stáva aj tým najodvážnejším. Bol ako vták zhypnotizovaný hadom. Aspoň tak som si to ja myslel. Vyskočil som, aby som ho stiahol, a to bol práve ten okamih, keď som ja dostal zásah. V hrudi som náhle pocítil horúčavu, akoby plameň. Často som premýšľal, aké to je byť zasiahnutý. Teraz to už viem.

Spomínam si, ako ma objali silné ruky, ramená, ktoré ma vzápätí jemne položili na vankúš snehu. Otvoril som oči, aby som sa poslednýkrát pozrel na svet. Umieral som. Možno som už bol dokonca mŕtvy, pamätám si, že no, toto nie je také zlé. Možno som sa pozeral do slnka. Možno som bol v šoku. Ale zdalo sa mi, že som videl Michala znova stáť vzpriamene, akurát že teraz jeho tvár žiarila úžasnou nádherou. Ako hovorím, možno to bolo slnko v mojich očiach, ale zdalo sa mi, že sa zmenil, ako som ho sledoval. Narástol, jeho ramená sa doširoka roztvorili, možno opäť padal sneh, ale okolo neho bol taký jas, ako by to boli krídla anjela. V ruke mal meč. Meč, ktorý sa jagal miliónom svetiel.

To je posledná vec, ktorú si pamätám, až kým sa neobjavili ostatní chlapi a nenašli ma. Neviem, koľko času uplynulo. Tu a tam som mal len na chvíľku pokoj od bolesti a horúčky. Spomínam si, keď som im hovoril o nepriateľovi hneď pred nami.

„Kde je Michal,“ spýtal som sa. Videl som ich, ako sa na seba pozerajú. „Kde je kto?“ spýtal sa jeden.

„Michal, Michal, ten vysoký mariňák, s ktorým som išiel tesne predtým, ako nás zasiahlo husté sneženie.“

„Chlapče,“ povedal seržant, „nešiel si s nikým. Celý čas som sa na teba díval. Dostávali ste sa príliš ďaleko. Práve som ťa chcel zavolať, keď si zmizol v snehu. “

Zvedavo sa na mňa pozrel. „Ako si to urobil, chlapče?“

„Čo akože som urobil?“ Spýtal som sa napoly naštvaný napriek mojej rane. „Ten mariňák, ktorý sa tiež volá Michal a ja sme boli práve… „

„Synku,“ povedal seržant láskavo, „ja som si sám vybral túto uniformu a v ďalšej už nie je žiaden Michal. Si v tom jediný Mike.“ Na chvíľu sa zastavil: „Ale, ako si to urobil, chlapče? Počuli sme výstrely. Z tvojej pušky ale nepadla rana. A v tamtých nie je ani kúsok olova, v tých siedmich telách za tým vŕškom. ““

Nič som nepovedal, čo som aj mohol povedať? Mohol som len s úžasom hľadieť s otvo-renými ústami.

Potom seržant znova prehovoril: „Chlapče,“ povedal jemne, „každý jeden z tých siedmich Commies (komoušov) bol zabitý mečom.“

To je všetko, čo ti môžem povedať mami. Ako hovorím, možno to bolo slnko v mojich očiach, možno to bol chlad alebo bolesť. Ale takto sa to stalo.

S pozdravom, Michael.