Zistil som, že som „nevydarený potrat“!

Vo svojej učiteľskej praxi som sa stretol s kadečím. Avšak príbeh, o ktorý sa chcem s vami podeliť mi doslova vyrazil dych. Práve sme preberali Desatoro. Viac sme sa rozdiskutovali pri prikázaní „Nezabiješ!“ Vysvetlili sme si základnú problematiku k tomuto prikázaniu, a postupne sme prišli až k základným problémom, resp. hriechom proti tomuto prikázaniu. Niektorí boli prekvapení, že potrat, aj v „malom“ štádiu tehotenstva pokladá cirkev za zlý skutok. Naučili sme sa, že každý umelý potrat (pretože za spontánny potrat žena nemôže; i keď aj to je často relatívne) by sa mal nazývať vraždou, a nie potratom, lebo názov „potrat“ znie tak nevinne, a dokonca aj názov „interrupcia“ ako prerušenie tehotenstva, resp. hocičoho, aj komunikácie, sa nám zdá nesprávny.
Ale vráťme sa k tomu, čo sa stalo. Bola super atmosféra až do chvíle, keď sa jeden z mladých ľudí postavil a prehlásil: „Ako by ste sa cítili, keby ste sa dozvedeli, že ste nevydarený potrat?“ – boli sme z toho zaskočení.
„Viete, moja mama (ak ju tak môžem nazvať), keď ma čakala, uvažovala nad tým, že si ma nechá zobrať. Otca som ani nepoznal, pretože – keď sa dozvedel o mojej existencii – mamu opustil. Moja mama sa rozhodla ‘zabiť ma.‘ Neviem, či môžem teraz povedať: ,Bohu vďaka, že sa jej to nepodarilo, keď som sa dozvedel o sebe ako nevydarenom potrate?‘ Na (ne–) šťastie lekár svoju prácu veľmi ‘spackal‘, vďaka čomu som tu. V dospelosti som sa dozvedel skutočnosť, že som tu nemal byť. Zatriaslo sa mi celé vnútro. Od istých ľudí som na moju adresu počul rozprávať ako na, už vyššie spomínaný termín, nevydarený potrat. Preto sa pýtam: ,Ako sa mám cítiť ja, nevydarený potrat? Mám milovať, alebo nenávidieť? Tlačia sa vám slzy, však? Ale neplačte!’“
Zostalo ticho. Každý sa snažil mlčky utajiť slzy, ktoré sa tlačili do očí.
Viete, život vás naučí veľa a ako starší ľudia zvyknú hovoriť – aj také veci, na ktoré školu netreba! Dôležité je prijať túto skutočnosť, prijať mamu, prijať seba, modliť sa a požehnávať tých, ktorí mi zle robia a v neposlednom rade – a to je často najťažšia hodnota – chcieť odpustiť, odpustiť mame, rodičom…
Ten, kto skutočne odpustil, spozná, čo je to láska, láska, ktorá uzdravuje. Viete si bez lásky predstaviť, že by som mal – ako nevydarený potrat – sedieť za jedným stolom s tým, ktorý ma chcel zabiť bez toho, že by som ho miloval a odpúšťal mu?
Ježišovi takisto nešlo o vyberanú spoločnosť, veď sa o ňom hovorilo, že je pijanom, že vysedáva s hriešnikmi a mýtnikmi, a pod. Ale Ježiš miloval aj týchto ľudí, veď neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov, prišiel uzdravovať chorých, nie tých, ktorí uzdravenie nepotrebujú.
Profesor dogmatickej teológie, p. Elias Vella, dodáva i zaujímavú skutočnosť, aby sme aj tieto deti (či už usmrtených vďaka spontánnym alebo umelým potratom – umelý potrat je hriechom) prijímali ako členov svojich rodín, dali im dokonca i meno (aj keď sa nedá určiť ešte pohlavie – pretože Boh vie, akého pohlavia bola významná osobnosť, ktorá rástla v matkinom lone; dieťa nemôže za to, že sa rodičia rozhodli zabiť ho). Pre ženu, resp. pre rodičov je vždy lepšie mať vedomie, že majú dieťatko, že je členom rodiny, i keď zomrelo vďaka spontánnemu potratu, než skutočnosť, ktorá dvíha krivku návštevnosti u psychiatrov len preto, že niekto zabil… a ja teraz počujem hlas svojho dieťatka…
Myslím, že netreba viac dodávať k danej problematike. Základné prirodzené právo hovorí: „Chráň život za každú cenu!“ Nehovorí, zabíjaj život za každú cenu! Život je Boží dar, nie pultový tovar, s ktorým mnohí hazardujú.

Pavol Tománek, časopis Zrno 12/2007