Leonie – zabudnutá sestra sv. Terezky z Lisieux
3. júna 1863 sa do rodiny hodinára a čipkárky narodila dcéra. V dome už boli dve malé dievčatká, ktoré boli veselé a živé: Mária a Pavlína. Aký kontrast bolo toto dieťa, ktoré bolo tak krehké a ešte aj choré. Celé mesiace ju trápil čierny kašeľ, osýpky a kŕče. Pridal sa hnisavý ekzém, ktorý pokryl celé jej telo. Nešťastný vstup do života akoby predznamenal celé jej smutné detstvo, dospievanie a bohužiaľ i časť dospelosti. Jej matka, Zélia, ktorá viedla čulú korešpondenciu so svojou rodnou sestrou a teraz rehoľníčkou v kláštore Navštívenia, Máriou-Dositheou, napísala sestre žiadosť, aby sa za dieťa modlila novénu k Margite Márii Alacoque, ktorej Ježiš zjavil tajomstvo svojho Najsvätejšieho Srdca. Novéna bola účinná, pretože o tri mesiace mohla Zélia napísať: „Leonie behá ako zajac.“ Avšak toto dievča si zdravotné následky ponesie už po celý svoj život. No nielen telesne bola slabá. Aj intelektuálne bola pozadu a vykazovala vady charakteru. Bola neposlušná a rodičom sa často stavala do opozície. Jej matka napísala, že „je jej najväčším utrpením v živote.“ Pre vyťaženosť matky v rodinnej dielni bola aj napriek ťažkostiam zverená slúžke. Tá však dieťa zneužívala pre vlastnú potrebu a výpomoc v službe. Za to jej hrozila, že bude pokarhaná alebo dokonca fyzicky trápená, ak úlohy nevykoná. Niet divu, že Leonie sa k matke stavala vzdorovito. Toto trvalo niekoľko mesiacov, než si najstaršia dcéra Mária všimla, ako je s dieťaťom nakladané. Leonie sama neskôr povedala, že mala naozaj „strašné detstvo.“ Avšak teta Marie-Dosithea dokázala vidieť aj jej kladné stránky. Napísala: „Je to s ňou veľmi náročné, ale verím, že neskôr bude dobrá rovnako ako jej sestry … Má srdce zo zlata, a ak je jej inteligencia pomalšia, má zato dobrý úsudok. Veľmi dobre ju vidím ako malú vizitantku!“ Oslobodená od strachu zo slúžky Louisy a jej trestov, stala sa Leonie poslušnou a milujúcou matku. Zélia pripisovala tento „zázrak“ svojej sestre Márii-Dosithee. Čas plynul a Leonie tvrdo pracovala na náprave svojej cesty. Avšak pokrok bol pomalý. S vedomím, že čoskoro zomrie, vykonala Zélia púť do Lúrd, kde prosila Najsvätejšiu Pannu za uzdravenie Leonie, aby mohla rozvinúť svoju myseľ a aby sa stala svätou. Marie, jej najstaršia dcéra, jej sľúbila, že prevezme jej starosť o Leonie. S pomocou svojho otca a svojej sestry tento sľub dodržala. Nikdy Leonie do ničoho nenútila, aj keď jej trpezlivosť bola neraz skúšaná. Marie tak pomohla svojej sestre, ktorej starostlivosť prevzala v jej 14 rokoch, aby sa z fyzicky neatraktívneho, emočne nestabilného a vo vývoji mierne pozadu vyvíjajúci sa dievčaťa mohla rozvinúť v radostnú, sebavedomú a ohľaduplnú ženu. Sestra Marie-Dosithea jej predpovedala, že sa Leonie, pokiaľ bude mať veľkú snahu, môže rovnať svojím sestrám: „Má srdce zo zlata, dobrý úsudok a silný obdivuhodný charakter. Dozrieva a učí sa rýchlo, nič ju nedokáže zastaviť. Iste prekoná každú prekážku. Avšak ak bude chýbať Božia milosť, čo sa s ňou stane?“ Smrť Zélie Martinovej, 28. augusta 1877, znamenala traumatický zážitok pre rodinu a to najmä pre Teréziu, ako to opísala vo svojich spomienkach. V polovici toho istého roku sa rodina presťahovala do Buissonet v Lisieux. O dva mesiace neskôr sa Leonie stala chovankou a Celina žiačkou v penzionáte Notre-Dame du Pré. Vo svojich pamätiach Terézia často spomína Pavlínu ako svoju druhú matku, Máriu ako svoju krstnú mamu a Céline ako svoju drahú priateľku. Avšak o Leonie píše len zriedka. Jej rukopisy spomínajú štyri príhody. Prvá je táto: „Drahá Leonka, aj ona si so mnou užila svoje. Ale mala ma tak rada. Keď zvyšok rodiny šiel na večernú prechádzku, bola to ona, kto sa o mňa staral. Stále počujem jej uspávanky …“ Ďalej Terézia spomína, ako otecko hojdal svoju kráľovničku na kolene, keď pomáhal dobrej Leonie s domácimi úlohami. Známa je tiež udalosť, kedy Leonie dala svojim malým sestričkám košík plný šiat s handričkami pre bábiky. Kým Terézia použila tento príbeh, aby zdôraznila svoju túžbu „vybrať si v duchovnom živote všetko“ …, zobrazuje táto spomienka Leonie a jej veľkorysosť. No a konečne – v roku 1884 sa stala Leonie Tereziinou birmovnou kmotrou. Terézia oveľa neskôr napísala: „Leonie bola tak dojatá, že preplakala celý obrad.“ Ako v rodinách často býva, Mária s Pavlínou spolu zdieľali izbu a svoje spoločné tajomstvá, takisto tak Celina s Terezkou. Leonie kedysi tiež mala svoju družku, avšak malá Helenka zomrela, keď Leonie bolo necelých sedem rokov. Tak zostala Leonie vo svojej izbe už navždy sama. Neskôr napísala, že dokonale spoznala „osamelosť srdca“ uprostred vlastnej rodiny. Avšak nikdy nežiarlila na svojej sestry, naopak veľmi milovala každú z nich. Svätý obrázok pre Pavlínu datovaný k 1. januáru 1882 nesie túto správu: „Nech Pán, na príhovor sv. Františka Saleského, zahrnie moju drahú Pavlínu prúdom milosti a požehnaním! Tvoja malá sestra, ktorá Ťa nežne miluje, posiela toto želanie z hĺbky svojho srdca.“ Zdá sa, že Leonie úplne prijímala toto „najnižšie“ miesto v rodine. Keď Terézia popisovala svoju podivnú chorobu z jari 1883, spomínala na ňu takto: Leonie bola ku mne tak láskavá, stále sa snažila ma baviť, ale ja som niekedy vedela zraniť jej city. Spoznala, že nikto mi nemôže nahradiť Máriu. „Aj Leonie kľačala pri jej nohách v okamihu, keď sa Panna Mária na Teréziu zázračne usmiala. V októbri 1886 rodina sprevádza Máriu na rozlúčku so svojimi priateľmi do Alencon pred jej vstupom na Karmel v Lisieux. Leonie, teraz 23-ročná, zvažovala povolania ku klariskám už od svojej mladosti, kedy sa zúčastnila s matkou stretnutia františkánskych terciárov. Využila teda tejto návštevy k návšteve klarisiek v Alençon. Abatyša ju vypočula a navrhla jej, nech vstúpi hneď v ten deň a dokonca jej ihneď obliekla odev postulantiek. Avšak prísnosť rehole bola príliš veľké sústo pre krehké zdravie a Leonie bola poslaná domov už 1. decembra 1886. Terézie poznamenala: Boh sa uspokojil s dvoma mesiacmi obetí a Leonie sa vrátila späť k nám, aby nám ukázala svoje modré oči, hoci boli často zvlhnuté slzami. „Medzitým Marie vstúpila na Karmel a Terézia sa s rovnakou túžbou zverila otcovi vo svojich iba 15tich rokoch. Leonie sa so svojím neúspechom u klarisiek cítila tak pokorená, že jej zdravotný stav sa začal zhoršovať. Pavlína, ktorá však vytušila jej povolanie k rehoľnému životu, napísala v máji 1887 otcovi: „Leonie je tiež perla, v jej srdci je toľko dobroty a pokory. Je nemožné, aby Boh nenašiel miestečko vo svojej záhrade pre túto skromnú fialku.“ Pavlínine slová boli prorocké. Tento príbeh sa stal súčasťou tradície vizitantek. Raz spolu zakladatelia rádu Navštívenia sv. František Saleský a sv. Jana de Chantal, hovorili o mnohých rádoch a spoločenstvách v cirkvi. O ostatných reholiach jej František povedal: „Môžete ich obdivovať, ale uspokojte sa s tým, čo Vám Pán Boh dal. Tento poriadok je pre Vás tak akurát, milujte ho – je tým najlepším zo všetkých. Radujte sa v pokore a stále zaň Bohu ďakujte. Jedným slovom: nezabudnite, že v Cirkvi ste ako fialky medzi ostatnými kvetinami. Počtom malé, bezvýznamné a bez širokej palety farieb. Avšak zasadil Vás sem Boží Majestát, aby ste oblažovali cirkev svojou vôňou.“ František Saleský zvolil pasáž evanjelia, v ktorej Ježiš hovorí: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.“ To je základný kameň Rádu Navštívenia. Ako on sám to sformuloval: „Duch Navštívenia Panny Márie je veľká pokora pred Bohom a veľká miernosť k blížnemu.“ Po vzore Františka symbolizuje fialová farba ich evanjeliové povolanie k miernosti a pokore pre všetky rehoľné sestry. Dnes sa táto výzva stala sloganom: „Buďte znamením miernosti v násilnom svete.“ Bez toho, aby čakala na zlepšenie svojho zdravotného stavu, vstúpila Leonie 16. júla 1887 do kláštora Navštívenia v Caen už 8 mesiacov po tom, čo odišla od klarisiek. Opäť konala impulzívne a opäť ju zdravie zradilo. Boží čas ešte nedozrel, a tak sa Leonie vrátila skľúčená do Buissonet už 6. januára 1888. Stále však verila, že ju Pán povolá do rehole. Pán Martin radostne privítal svoju dcéru doma, kde trávila čas tým, že navštevovala chorých a chudobných, vykonávala domáce práce a navštevovala svoje staršie sestry na Karmeli. Aj keď vrúcne túžila po živote v reholi, Leonie nikdy nezávidela svojim sestrám povolania na Karmeli. Poznala dobre svoje nedostatky a dôverovala v Božiu premieňajúcu milosť, ktorá ju konečne pripraví na život v kláštore. Mladšia Terézia vycítila, že Leonie si našla svoju vlastnú cestičku a povedala svojej sesternici Márii Guerinovej, že len v reholi Navštívenia môže nájsť svoje šťastie. Tam nájde všetko, čo jej chýba vo svete. 9. apríla 1888 sa Leonie spolu so svojou rodinou zúčastnila omše v kaplnke na Karmeli. Pri dverách kláštora objala Terézia každého a pokľakla, aby dostala požehnanie od svojho otca a navždy vstúpila na Karmel. Ako sa Leonie musela cítiť, keď jej najmladšia sestra objala prísnosť Karmelu, zatiaľ čo ona sama musela kláštor opustiť a vrátiť sa späť do pohodlia a pokoja rodinného života? Ako ju musela trápiť vlastné nestabilita, kedy v jednom okamihu hľadá Božiu vôľu v rehoľnom živote a v druhom zase uteká pred jeho obetami. Život doma však tiež sám prinášal možnosť k obetiam. Mesiac po Terezkinej obliečke, ktorá sa konala 10. januára 1889, utrpel pán Martin ťažkú mŕtvicu a bol hospitalizovaný v nemocnici Svätého Pastiera v Caen. Počas týždenných návštev chodila Leonie do neďalekého kláštora Navštívenia, aby sa modlila a stretla so svojou bývalou novicmajstrovou. V máji 1892 sa pán Martin vrátil do Lisieux a 12. mája smel navštíviť svoje dcéry na Karmeli. Keď ich opúšťal, povedal so slzami v očiach: „Stretneme sa v nebi.“ V malom dome blízko rodiny Guérinových sa potom o neho dve zostávajúce dcéry starali. O rok neskôr sa Leonie rozhodla stráviť týždeň v kláštore Navštívenia. Celina, celá rozpačitá z toho, že sa Leonie rozhodla stráviť celý týždeň v kláštore namiesto toho, aby trávila so zvyškom rodiny dovolenku v La Musse, jej napísala nahnevaný list, ktorý Leonie dohnal k slzám. Na konci pobytu zažiadala Leonie, teraz tridsaťročná, o povolenie znovu vstúpiť do rádu. Jej poručník, pán Guérin dal svoj súhlas a sľúbil, že Celine so všetkým pomôže v starostlivosti o ich otca. Dňa 24. júna 1893 ventilovala Celina svoj žiaľ svojim sestrám na Karmel takto: „Moje drahé sestry, keby ste vedeli, ako je moje srdce plné zármutku … Plakala som. Stále myslím na Leonie, svoju spoločníčku v nešťastí, ktorá ma opustila. Teraz nemám na svete nikoho. Je tu okolo mňa len prázdnota … Život je tak strašne smutný … cítim v duši takú horkosť!“ Jej tieseň však trvala niečo málo cez rok, pretože 24. júla 1894 Boh povolal pána Martina do neba. Už o 8 týždňov neskôr 14. septembra vstúpila Celina na Karmel v Lisieux. A za rok, 20. júla 1895, napriek všetkej snahe a úsiliu, bola Leonie opäť požiadaná, aby opustila kláštor Navštívenia. V jej listoch čítame: „V čase rozpoznávania schopností mladej sestry a sledovanie všetkých jej schopností bolo preukázané znamenie povolania. Avšak úbohá Leonie bola medzi tými, ktoré boli odmietnuté pre svoje krehké zdravie.“ Rodina Guérinových ju prijala láskyplne do svojej rodiny. O mesiac neskôr odchádza Marie Guerinová za svojimi sesternicami na Karmel v Lisieux. Aká opäť horká udalosť pre Leonie, ktorá bola presvedčená o svojom povolaní k rehoľnému životu! V nádeji proti nádeji tvrdošijne lipla na svojom sne, že sa napriek tomu raz stane rehoľníčkou v kláštore Navštívenia v Caen.
Terézia napísala Leonie na sviatok jej patróna sv. Lea – 10. apríla 1896: Leonie, Tvoja mladšia sestra Ti posiela pozdravy na Tvoj sviatok a chce Ti povedať, ako veľmi Ťa miluje a myslí na Teba. Nemám Ti čo dať – ale napriek tomu áno, zajtra budem obetovať sväté prijímanie za Teba, veď Ježiš je môj manžel rovnako ako Tvoj. Moja drahá, ako sladké to je, keď nás všetkých päť volá Ježiš, môj milovaný, avšak o ako sladšie to bude, až Ho uvidíme v nebi! Budeme Ho nasledovať všade spievajúc chválospev, ktorý nikto nemôže spievať, len panny, ktoré sa Mu úplne odovzdali. Potom spoznáme hodnotu všetkých utrpení a skúšok. Budeme s Ježišom hovoriť: Bolo naozaj nutné podstúpiť všetko utrpenie, aby nás vyskúšal a doviedol k večnej sláve. Moja milovaná, nedokážem Ti vypovedať všetky myšlienky svojho srdca, ktoré mieria k Tebe. Jednu vec však musím povedať a to, že Ťa milujem tisíckrát nežnejšou láskou, než sa môžu dve sestry navzájom milovať, a to od tej doby, čo Ťa milujem v Srdci nášho nebeského manžela. V Ňom žijeme rovnaký život a v Ňom Ťa milujem navždy. Ako zvláštny musel byť tento list pre Leonie. Terézia k nej pristupuje ako k osobe, ktorá je zasvätená Bohu. A po pravde povedané: Leonie sa sama za takú považovala a pokúšala sa žiť, ako by bola doteraz v kláštore, a tak videla život vo svete len ťažkým. Spoločnosť, ktorá sa pohybovala okolo domu na vidieku rodiny Guérinových, bola pre ňu pokušením. Sužovaná, napísala v júli 1896 Terézii: Drahá sestrička …, rozprávaj mi o Pánu Bohu a o všetkom, čo mi môže pomôcť rásť v cnostiach. To je jediná moja radosť … Keby si len vedela, ako mnoho pomoci potrebujem, aby som sa nedostala do pazúrov potešenia a márnosti sveta. Napriek všetkej mojej dobrej vôli sa bránim len slabo. Aj keď v tom nemám hriech, moja zbožnosť a láska k Ježišovi sa mi zdá teraz menšia. Nemám mu čo ponúknuť! Drahá sestra, zabrániš mi v tom, aby som už viac neopakovala svoje chyby? Som tak slabá! Spolieham sa na Tvoju pomoc! Keď na Teba myslím, som o toľko bližšie k Bohu. Chápem Tvoje želanie, aby si sa s Ním mohla už čoskoro stretnúť tvárou v tvár a úplne si sa v Ňom stratila … aj ja túžim po tom istom. Si pripravená na stretnutie s Bohom a budeš určite veľmi dobre prijatá. Ja pred Ním budem stáť s úplne prázdnymi rukami, ale nebojím sa. Toľko Mu dôverujem. Rozumieš mi? Požiadaj dobrého Boha, nech ma vytrhne z mojich škrupulí … vždy som spoliehala na seba. Môžeš si byť istá, že Ti raz ukážem všetky svoje rany. Mám Ťa rada z celého srdca.
Čitateľ môže vnímať, ako Boh pôsobil v srdci Leonie. Jej pokora a poctivosť ju identifikuje ako osobu, ktorá sa zameriava celkovo na láskyplnú oddanosť Bohu. Všimnite si, ako Leonie vníma Teréziu ako svoju učiteľku na svojej ceste k Bohu … Teraz sa ponúka otázka: môže snáď dospelá osoba, ktorá píše tieto myšlienky, mať nejako obmedzenú inteligenciu? Alebo sa Leonie stala obeťou zlého pochopenia, ako aj telesného obmedzenia? Nasledujúci list, ktorý zaslala Celine o týždeň neskôr, iba posilňuje oprávnenosť tohto dotazu:
Už len dvadsať dní nám zostáva tu v La Musse … Nie som nešťastná, žijem tu rovnako ako v Lisieux. Všetko, čo sa okolo deje, vidím častejšie ako viac a viac pominuteľné. Táto myšlienka mi robí dobre a málinko ma odlišuje. Avšak hlboko vo mne je smútok, ktorý som nikdy úplne neprekonala. Hoci cítim, že som teraz tam, kde ma chce Boh mať, tak trpím. Áno, trpím, pretože moje vyhnanstva sa zdá byť tak dlhé.
Ide vôbec o jeden z prvých listov, ktoré sa nám dochovali do dnešnej doby. Konečne aj sestry karmelitánky si všimli, že Leonie má kvality, ktoré ju predurčujú pre rehoľný život? Leonie urobí obrovské pokroky v pokore a dôvere počas týchto rokov svojho exilu. Stáva sa z nej vhodná kandidátka pre Terezkinu malú cestu. Po jej úkonoch obetovania sa Milosrdnej Láske 9. júna 1895 sa Terezkin život stal jedným súvislým aktom čistej lásky. Ona sa veľmi ochotne podelila o svoje postrehy a svoju múdrosť s Leonie, ktorá považovala svoju mladšiu sestru za svojho duchovného vodcu. Terézia vedela, ako podporiť svoju staršiu sestru, ktorá toľko túžila stať sa rehoľníčkou. Jej nežné, ale pevné pochopenie, pomáhalo Leonie trpezlivo očakávať Boží plán s jej životom. V reakcii na Leonin list z júla 1896, jej Terézie opísala svoju malú cestu duchovného detstva: Moja milá Leonie, ako som šťastná, že Ťa môžem zastihnúť v dobrej nálade … Nie som vôbec prekvapená, že myšlienka na smrť je pre Teba sladká, pretože znamená, že už nebudeš mať starosti tohto sveta. Ale uisťujem Ťa, že Boh je oveľa láskavejší, než si myslíš. On sa uspokojí s jednoduchým pohľadom, povzdychom lásky … Pokiaľ ide o mňa, považujem dokonalosť za úplne jednoduchú, pretože stačí chytiť Ježiša za Srdce. Pozri sa na malé dieťa, ktoré by si znepáčilo svoju matku tým, že ju neposlúchne alebo tým, že má prudšiu povahu. Keď by trucovalo v kúte a plakalo strachom, že bude potrestané, jeho matka by určite neodpustila jeho chybu. Ale keď k nej beží s úsmevom a naťahuje svoje ručičky a hovorí: Daj mi pusu – už to neurobím, matka ho privinie nežne na srdce a zabudne na malú detskú neplechu. Dobre vie, že jej dieťa to pri najbližšej príležitosti vykoná znovu, ale na tom predsa nezáleží … Keď ju vezme za srdce opäť, nikdy nebude potrestané … Ale ako sa my, čo žijeme pod zákonom Lásky, bojíme toho, ktorý sa skrýva nášmu pohľadu? Boh sa z lásky k nám stal žobrákom a nám hovorí, že samotný pohľad lásky môže spôsobiť veľký zázrak … On nám ukazuje, že najmenšie skutky konané s láskou dobijú Jeho Srdce. Aké šťastie pre nás, že sa dáva spoznať maličkým. Vari sa Tvoj život neskladá z maličkých obetí, Leonie? Radujem sa, keď vidím taký poklad u Teba, zvlášť preto, že vieš, ako s ním nakladať a to nielen pre seba, ale ešte o to viac pre duše. Ako sladké je pre nás to, že naše malé obete pomáhajú Ježišovi na záchranu duší, ktoré vykúpil svojou krvou. Ak naše obete držia Ježiša v zajatí, potom je to snáď až príliš veľká radosť. Ponúkneme tieto radosti, ktoré nachádzame na ceste, nášmu nebeskému manželovi. Pýtaš sa na moje zdravie. No, drahá, už vôbec nekašlem. Si spokojná? To však nebráni milému Bohu, aby ma vzal tam, kam chce. Od tej doby, čo konám ako maličká, nemám žiadny iný recept. Ježiš sám bude musieť zaplatiť všetky náklady spojené s mojou cestou do neba! Zbohom, moja milovaná sestra, mám Ťa rada viac a viac. Terézia úplne prijala za svoj tento úryvok z evanjelia: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“ (Mt 18,3) Ako Písmo oznamuje, odovzdala úplne seba do láskyplnej Božej prozreteľnosti s dôverou dieťaťa, ktoré verí, že sa Ježiš postará o všetko. To je podstata jej malej cesty, čo znamená žiť úplne všedný denný život s láskavosťou, štedrosťou, pozornosťou k detailom a predovšetkým láskou. Z hlbín svojej vlastnej úbohosti, ktorá bola plná pokory k životným situáciám sa Terézia úplne identifikovala s chudobnými na svete, ktorí sa úprimne snažia milovať Boha. Modlila sa, aby Ježiš milosrdne zhliadol na množstvo ľudí, ktorí zdieľajú jej malosť. Tak Terézia našla svoje povolanie: pomáhať ostatným milovať Boha rovnako ako ona, a odovzdávať každému svoju cestu duchovného detstva. Leonie bola medzi jej prvými učeníkmi. Ako tak premýšľala nad listami od Terézie, jej dôvera v milujúcu Božiu prozreteľnosť vzrástla a vo svojom exile od milovaného kláštora Navštívenia sa stala veľmi pokojnou. Koniec koncov v tejto chvíli to bola pre ňu Božia vôľa. 2. júla 1897 navštívila Leonie Teréziu pred odchodom s Guérinovými na ich dom na vidieku. Tento pobyt mal trvať celý mesiac. Leonie sa rozplakala, keď videla, čo choroba s Terezkou vykonala. Bola citeľne vychudnutá a veľmi bledá. Pochopila, že svoju malú sestru vidí naposledy a to jej zlomilo srdce. O dva týždne neskôr napísala Celine: Život je plný odlúčenia a my len sledujeme, ako naši milovaní odchádzajú. Chystáme sa stratiť tú, ktorá je na tejto zemi našou radosťou. Moja sestra, nesmieme pre ňu plakať, ale radovať sa s ňou. Závidím jej jej šťastie a proste nemôžem prosiť Boha, aby ju vyliečil. To by som ju milovala iba sebaláskou a išla by som proti Božej vôli. Je jasné, že sa chystá odtrhnúť túto čistú ľaliu, ktorá vždy k Nemu skutočne patrila. Veď On ju nám len požičal. Viem, že moje pocity zdieľaš. Bola by to pre mňa veľká útecha, keby ste mohli zachovať všetky jej slová. Nemám to šťastie byť s ňou teraz, nie som toho hodná. Snáď by som nevedela ani byť tak odvážna, ako ste Vy. Ježiš na mňa požaduje túto obeť právom. Toho dňa som pochopila, že vidím nášho anjela naposledy a zlomilo mi to srdce. Leonie prezrádza svoje hlboké dojatie, a napriek tomu plne prijíma Božiu vôľu. Terézia píše Leonie ešte raz, asi 6 týždňov pred svojou smrťou, 17. júla 1897: Moja milá Leonie, som tak rada, že sa ešte stále s Tebou môžem rozprávať. Pred pár dňami som sa domnievala, že túto radosť na zemi už mať nebudem, ale Boh sa rozhodol predĺžiť mojej vyhnanstvo. Nevadí mi to, nechcem do neba ani o minútu skôr z vlastnej vôle. Naše jediné šťastie na zemi je, aby sme sa vždy radovali z údelu, ktorý nám Pán dal. A ten Tvoj je krásny. Ak sa chceš stať svätou, bude to pre Teba ľahké, pretože svet v hĺbke Tvojho srdca nemá žiadny význam. Môžeš sa preto sústrediť len na jednu podstatnú vec. Myslím tým, že aj keď sa venuješ vonkajšej práci, Tvojím jediným prianím je tešiť Ježiša a byť s Ním dôverne zjednotená. Žiadala si ma, aby som sa za Teba modlila k Najsvätejšiemu Srdcu, až budem v nebi. Buď si istá, že nezabudnem, aby som Mu o Tebe povedala. Spýtam sa Ho na všetko, čo potrebuješ k tomu, aby si sa stala veľkou sväticou. Zbohom, milovaná sestra. Nech Ťa myšlienka môjho vstupu do neba naplní radosťou. Tam Ťa môžem milovať ešte viac. Po návrate z La Musse, Leonie denne dochádzala ku karmelitánkam do kláštora a sledovala správy o Terezkinom stave. Vo večerných hodinách 30. septembra, sa spoločne s Guérinovými modlili v kaplnke kláštora, kde sa od Pavlíny dozvedeli túto správu: Náš anjel je v nebi. Vydýchla naposledy o siedmej hodine, keď pritisla svoj kríž na srdce a povedala: Ach, milujem Ťa! Jej oči boli uprené do neba. Čo videla?! Vzhľadom na to, že pán Guérin bol vtedy chorý, mala Leonie tú česť viesť smútiacich a to ako na smútočnom obrade v kaplnke karmelitánok, tak i na pohrebe na cintoríne Champs-Remouleux, ktorý sa konal 4. októbra 1897. Z neba sa Terezka stala Leonie pomocníčkou a vzorom. Prečítala znovu všetky listy a poznámky jej sestier. Dejiny duše, ktoré vyšli ku koncu septembra 1898, sa stali knihou, ktorú mala neustále pri svojej postele. Keď sa dozvedela o tajomstvách lásky, ktorá Terézia zdieľala so svojím Pánom, začala Leonie opäť dúfať, že by sa aj cez svoje krehké zdravie a vrodený nepokoj mohla naozaj raz stáť rehoľníčkou. Leonie sa všetkému naučila v dobe po udalostiach, ktoré ju verejne urobili známou po procese blahorečenia v roku 1910.Na začiatku roka 1888 predniesla Terézia sestrám benediktínkam v Lisieux tieto prorocké slová: „Nesmieme sa báť, že rehoľné pokusy Leonie budú neúspešné. Po mojej smrti vstúpi do rehole Navštívenia a vtedy sa jej to podarí. Prijme moje meno a meno sv. Františka Saleského. „ V deň svojej profesie, 30. septembra 1890, sa Terézia modlila: Môj Ježišu, nech je Tvojou vôľou, aby sa Leonie stala rehoľníčkou. Pokiaľ toto povolanie nemá, žiadam Ťa, aby si jej ho dal, nemôžeš mi to odmietnuť. Jej sestra Mária raz povedala Leonie, že až Terezka zomrie, vráti sa do kláštora a tentoraz zostane. Tak končí duchovné vedenie Terezky na tejto zemi. Povzbudená týmito proroctvami Terézie a novou politikou kláštora v Caen, ktorý postupne prispôsoboval svoje pravidlá pre nové sestry, vstúpila Leonie opäť do spoločenstva a bola prijatá 28. januára 1899. Božie načasovanie sa práve naplnilo. Stať sa vizitantkou bola Leonina túžba celých dvanásť rokov. Čo ju toľko priťahovalo práve k tomuto poriadku? Zrejme jediná vec: jej teta bola vizitantka. Svätý František Saleský založil tento poriadok pre vyrovnané, rozumné ženy, ktoré majú zdravé srdce a myseľ, ale nemusia byť nutne fyzicky zdravé. František usiloval o vnútorné obrátenie svojich dcér. Poslušnosť bola veľmi dôležitá v ich živote, takisto malé čnosti, ktoré upevňujú ľudské vzťahy ako je jednoduchosť, jemnosť, pokora alebo ohľaduplnosť. Vytrvalosť v týchto cnostiach v dennom živote bola považovaná za jasné znamenie dobrého povolania. Práve takýto súcitný prístup k ľudskej prirodzenosti bol pre impulzívnu Leonie prínosom, ktorý jej naznačoval, že práve tu má povedať Bohu svoje „áno“. Ale predovšetkým, František Saleský chcel, aby každá vizitantka bola ženou modlitby, ktorá je úplne závislá na Božej láskyplnej prozreteľnosti a je spojená láskou k Bohu rovnako ako k blížnym. Leonie bola surový diamant, malá duša, z ktorej by sa sv. František veľmi radoval. Sám povedal: „Tieto osoby majú veľmi veľa pracovať, aby v Cirkvi niesli veľa ovocia, stali sa veľkými Božími služobnicami a získali pevné cnosti.“
Dňa 28. januára 1899 teda vstúpila Leonie do Caen tretíkrát. O niekoľko dní neskôr opísala svoje prvé dojmy sestrám karmelitánkam takto: „Bola som trochu nervózna, ale plná viery. Moje prvá slová boli: „Ak tu zostanem, bude toto miesto aj miestom, kde zomriem.“ Potom som išla pred Najsvätejšiu Sviatosť. Cítila som, že ma Ježiš pochopil a vnímala som hlboký mier. Viem, že naša Terezka je stále vedľa mňa a naša Matka mi povedala: „Neboj sa. Počkáme a uvidíme, či sa Vaša duša bude rozširovať.“ Jej predpoveď sa vypĺňa do posledného písmena. Som pripravená prijímať všetky obety, ktoré sa odo mňa budú žiadať. Práve teraz som tak maličká a slabá! Chcem rásť a pritom zostať maličká. Pavlína reagovala na tento list 21. marca 1899: „Moja drahá Leonie, prosím Ducha Svätého, aby Ti pomáhal v bojoch rehoľného života. Pretože žijeme na tejto zemi, musíme počítať, že budeme zakopávať a padať. Keby všetko išlo ľahko a my by sme si mohli povedať: „Zabezpečím si túto čnosť“, potom by sme sa stali pyšnými. Leonie, modli sa za cnosť pokory a Tvoja slabosť ťa nikdy nezaskočí. Mnoho Boha miluj. Zamiluj si noc toľko, čo deň, tiene toľko ako svetlo. Hľadaj úplnú nestrannosť, aby si bola hodná nášho malého anjela a jej cesty.
O mesiac neskôr, vedomá si svojich nedostatkov a žiadajúca podporu, napísala Leonie Matke Márii Gonzáge predstavenej Karmelu v Lisieux: „Stále myslím na Terezku. V každom okamihu ju volám, nechcem byť bez nej ani okamih. Pokorne Vás žiadam o dovolenie, aby sa moje sestry mohli striedať a písať mi dvakrát týždenne až do mojej profesie. Ich listy mi veľmi prospievajú. Som si istá, že mi splníte moje želanie. Vopred ďakujem.“ Po štvormesačnom postuláte dostala Leonie habit a meno sestra Františka-Terézia na pamiatku svojej milovanej sestry. Napísala svojim sestrám a požiadala ich, aby sa stále modlili, aby sa „Vaša malá sestra premenila a to nielen menom, ale vo všetkom, čo by sa snáď nepáčilo tomu, ktorého chce milovať.“ Ako postulantka si Leonie bola veľmi dobre vedomá svojich nedostatkov a vďačne prijímala napomenutie a opravu svojich chýb. Avšak jej súčasná novicmajstrová bola náročnejší človek. Prechod od milujúcej a výchovnej starostlivosti svojej prvej novicmajstrovej k druhej, ktorá očakávala rýchly rast, bol pre ňu bolestivý. Prichádzala za ňou vždy vyzbrojená dvoma vreckovkami. Táto múdra novicmajstrová vedela, že Leonie má povolanie a uznala jej dobrú povahu, a tak sa rozhodla, že je potrebné pretrhnúť putá, ktoré ju držia v zajatí sebalásky. Leonie sa veľmi pomaly prispôsobovala drobným detailom rehoľného života a spojenie s jej úzkostlivou povahou o čokoľvek, bol ideálny materiál a príležitosť k zaslúženým trestom. Hoci silne vnímala toto poníženie, vedela, že práve jej slabosť privolá Teréziu, ktorá ponúkala Ježišovi svoje drobné maličkosti, a práve tak bola schopná žiť a zomrieť z lásky. Myšlienka na Terezku umožnila Leonie prijímať napomenutie so sladkosťou a vnútorným mierom. Jej radostný duch neraz oživil rekreáciu sestier. Naučila sa prijímať srandu a drobné žartíky, ktoré si sestry občas robili.
V máji 1900 napísala Leonie svojmu strýkovi: „doplávala som k prístavu. Aká radosť! Proroctvo mojej svätej tety sa vyplnilo do písmena! Ja som a musím zostať po celú večnosť malou a – naozaj malou – vizitantkou. Napísala aj svojim sestrám na Karmel s prosbou o odpustenie pre bolesť, ktorú im opakovane pôsobila počas svojho strašného detstva. Marie jej odpovedala, že všetko je už dávno zabudnuté. Jej sestry sa radovali zo zázraku milosti, ktorý Terezka získala pre svoju milovanú Leonku. Napokon, na sviatok Navštívenia roku 1900, Leonie zložila svoje sľuby. Kanonik Levasseur, kazateľ, ktorý predsedal tejto udalosti, predniesol smerom k Leonie: „Pre sv. Pavla bolo výsledkom milosti poznanie ukrižovaného Krista. Či to nie je to, po čom vy túžite vo svojom povolaní a na čo ste tak veľkoryso odhodlaná? Nech je Kristus celým Vaším životom! Žite v Ňom, podľa Neho a ako On!“ O mesiac neskôr opísala Leonie deň svojej profesie svojim sestrám: Ako krásny deň! Nikdy som nebola tak šťastná! Terezka sa radovala, keď zbadala, ako kladiem svoju korunu k nohám Našej Pani! Čas mi nemôže moje šťastie vziať. Som teraz nevesta Kristova po celú večnosť. Keď som sa na druhý deň zobudila, pritisla som svoj profesijný kríž na srdce a povedala si: Nič mi nemôže vziať tento požehnaný kríž. Aká radosť patriť celá Ježišovi! Po svojich sľuboch zastávala Leonie rôzne práce v komunite. Komentáre v listoch, ktoré posielala svojim sestrám, nám dávajú spoznať záblesky jej osobnosti a jej života čoby vizitantky. Náš čas tu to nie sú len nežné plátky ruží. Žijeme život v odriekaní a v protivenstvách je naša prirodzenosť, ktorú od prírody máme. Tento presne nastavený životný štýl začínal každý deň o 5 ráno, kedy zvonil zvon až do pol deviatej večer, kedy zase dával znamenie ísť spať. Leonie nikdy nezastávala vyššiu funkciu, než že bola iba asistentkou, ale svoje skúsenosti opísala s iróniou a humorom, napríklad: Bola som vymenovaná ako pomocníčka prokurátorky. To je jednoducho práca pre mňa. Dávam veci do poriadku tu a tam po celom dome. Považujem sa za malého kláštorného somárika a môj pozemoček je vskutku nezávideniahodný. Koľko obetí, ktoré pozná iba Ježiš! Koľko duší možno pre Neho získať týmto malým nič! Duše kňazov – to je môj konkrétny cieľ … Posledných desať dní vykonávam prácu ošetrovateľky. Pobavilo by Vás, ako veľmi zaneprázdnená som, niekedy samu seba ani nespoznávam. Toto je moje tajomstvo: Žiadam Terezku, aby ona bola ošetrovateľkou a ja len jej pomocník. Spoločne robíme dobrú prácu, ale všetka sláva patrí jej … Pokorne pracujem v jedálni. Vzhľadom k mojej neschopnosti, by som bola veľmi poctená tým, keby mi v dome nič nezverili. Keď sa pristihnem, že túžim po niečom viac, rýchlo sa ponorím do vôle Božej … „Jej najobľúbenejšia funkcia bol úrad sakristánky. Vo svojej vrúcnej láske k Eucharistii a jej duchu viery si Leonie pokladala za česť pripraviť oltár pre omšu a čistiť svietniky. Pokiaľ ide o výrobu oltárnej bielizne, na túto výsadu si robila nádej až do svojich 73 rokov. Leonie sa uspokojila so svojou malosťou. Skutočne sa považovala za absolútne zbytočnú služobnicu. V predvečer svojej profesie sa modlila: Môj Bože, urob vo mne, čo chceš. Zachráň ma v láske a dobrote až do konca, aby som mohla nasledovať Teréziu v jej príklade praktizovania Tvojich nariadení. Konaj vo mne a za mňa, spolieham sa na Teba vo všetkých ťažkostiach. Toľko sa obávam svoje slabosti, ktorá ma tak často zradila. Môj Ježišu, moja viera je o to väčšia, že som tak malá a bezcenná. Leonie po tejto modlitbe začala konať okamžite a rozhodla sa, že ponúkne svoju pomoc zakaždým, keď si všimne, že ju niekto potrebuje. Uvedomujúc si dobre svoje problémy, keď sama bola novickou, zaujímala sa horlivo o kandidátky a novicky. Jedna sestra priznala, že nikdy nezabudla na útechu, ktorú jej poskytla Leonie svojim tichým obetovaním, keď plakala. Starší sestra bola veľmi ohromená veľkou ohľaduplnosťou Leonie a napísala Pavlíne na Karmel: sestra Františka-Terézia napĺňa moju starobu mnohými láskyplnými pozornosťami. Prichádza pravidelne, aby ma odviezla vo vozíku do kaplnky alebo do spoločenstva. Žiadam Boha, aby jej žehnal, je tak odvážna a presná v praktizovaní našich pravidiel napriek svojmu zdravotnému stavu. Cieľom Leonie bolo stať sa svätou. Aby to dosiahla, prisvojila si plne ideál vizitantky: láskavosť, radosť, pokoru a jednoduchosť, ktorá sa vyžaduje vo vzťahoch medzi sestrami v komunite. Jej tvrdohlavosť sa jej stala prínosom, pretože vytrvala v tom, že začala znovu po každom neúspechu. Takáto spolupráca s milosťou z nej nakoniec urobila poslušného človeka. Pokiaľ ide o jej nedostatky, napísala: Veľmi som trpela svojou menejcennosťou, cítila som tvrdú izoláciu svojho srdca. Stále a znovu som zažívala rovnaké problémy: obavy, nechuť, únavu všetkého druhu …, avšak mám pocit, že všetky tieto muky bola mojím očistením a ďakujem za ne Bohu. Mám len jeden sen: byť stále skrytá a bez povšimnutia. Zatiaľ čo sa stále na všetkých usmievala a bola priateľská k sestrám, trpela Leonie intenzívne, pretože ako napísala: každé ráno prijímam v Eucharistii Oheň, ale moje srdce je cencúľ, stále len cencúľ . Leonie sa rozhodla nasledovať svoju malú sestru Terezku po ceste duchovného detstva. Bolo to zjavné celej komunite a v liste, ktorý napísala predstavená po jej sľuboch Matke Anežke na Karmel, nachádzame toto: Ambície napodobniť svoju svätú sestru Teréziu, ktorá sa obetovala za kňazov, má šťastný vplyv na našu drahú sestru Františku-Teréziu. V tomto svojom apoštoláte prijíma mnoho malých obetí svojej bolestivej povahy. Leonie veľmi premýšľala nad Dejinami duše, kým si sama nevzala za svoje učenie malej Terezky. Vedomá si svojich častých zlyhaní a sľubov, ktoré dávala, knižka jej sestry ju vrhla do náručia milosrdného Boha, nebeského Otca. Leonie sa dokonca aj začala prejavovať ako Terezka, napríklad v liste napísala Pavlíne: Želám si byť malá, tak maličká, aby ma bol Ježiš nútený neustále držať v náručí. To mi dodáva istotu: Viem, že nikdy nedopustí, aby som spadla. Dokonca v dvoch prípadoch Leonie fyzicky pocítila Terezkinu prítomnosť. V roku 1902 bola prekvapená pri rannej modlitbe, keď zbadala žiariacu ruku, ktorá sa vznášala nad jej knihou ofícia. Neskôr k tomu povedala: Bola to moja Terezka, môj druhý anjel strážny, ktorá prišla prebudiť môj zápal. Tento zážitok urobil na Leonie trvalý dojem. O niekoľko rokov neskôr, keď ju zdravie zradilo a musela sa vzdať spievania pri modlitbe ofícia, pripomenula jej Pavlína: Moja milá malá Leonka, ako s tebou zdieľam smútok! Ale pretože tvoja duša spieva neustále, chváli nášho dobrého Boha. Všetko je teda v poriadku. Spomeň si na žiariacu ruku našej Terezky. Tentoraz síce prišla neviditeľne, aby zavrela knihu ofícia, ale zato aby ešte viac otvorila tvoje srdce! V roku 1912, na pätnáste výročie vstupu Terezky do neba, cítila Leonie vôňu ruží – darček od Terézie. K tomu napísala svojim sestrám: Mala som veľkú radosť z tohto darčeka, ktorý trval len niekoľko sekúnd. Tak veľká bola moja radosť, že som vykríkla: Ó moja milovaná sestrička, si tak blízko mňa. Som si istá. Odvtedy mám jedinú túžbu a to, že aj toto malé Nič sa môže stať rovnako sväté. Beda, niekedy však bývam zdesená, aké ťažké je praktizovať tieto drobnôstky. Keď sa Leonie dozvedela, že Terezkin proces bol predstavený v Ríme, spontánne reagovala: Terezka bola milá, ale kanonizovať ju? A potom dodala: Je pravda, že nikto nemohol proti nej nikdy nič namietať, ak sa vydal na jej cestu. V roku 1910 napísala Leonie ochotne všetko o svojej sestre. Keď bola predvolaná, aby svedčila pred cirkevným súdom v Bayeux, zostala pokojná počas celého konania. Zverila sa svojej priateľke: Ako je Terézia vyvýšená ku sláve, som v túžbe úplne sa stratiť a byť počítaná za nič. Aká milosť! V roku 1915 bolo Leonie povolené zúčastniť sa výsluchu, ktorý sa konal na Karmely v Lisieux. K tomuto sa vyjadrila: Ako to bolo pre nás štyri dobré, že sme sa zišli k osláveniu nášho benjamínka! Táto cesta jej dala príležitosť vstúpiť do miest, ktoré posvätila jej sestra. Strávila mnoho hodín modlitbou v biednej cele, kde sa zdržiavala Terezka a tiež načúvala spomienkam sestier karmelitániek. Po návrate do Caen pokračovala Leonie vo svojom skrytom a skromnom životnom štýle. Ďalej skúmala hlbiny cesty Dejín duše, ktoré sa potom stali pokladom dcér sv. Františka Saleského. Keď sa „malá kvetinka“ stala známou, začali tiež prúdiť návštevníci do kláštora v Caen a chceli sa zoznámiť s rodnou sestrou malej Terézie. Leonie, čoby pomocníčka vrátnikov, často dostávala tieto požiadavky o osobné stretnutie. Nasledujúci príbeh je typický: Keď prišiel istý kňaz a žiadal o dovolenie vidieť sestru Františku-Teréziu, odpovedala sama Leonie: Spýtam sa našej Matky predstavenej, ale neverím, že to bude možné. Je mi veľmi ľúto, že Vás sklamem, otče, ale uisťujem vás, že o nič neprídete. Tá sestra nestojí ani za námahu. Prekvapený takou odpoveďou, odišiel bez slova … Keď neskôr hovoril o tejto udalosti s kaplánom kláštora, dostal odpoveď: Úbohý otče, boli ste podvedený. To bola samotná Leonie, s kým ste hovorili. Kňaz bol šokovaný jej nadhľadom a pokorou. Leonie nikdy nezávidela svojim talentovaným rodným sestrám. Všetko, čo prišlo z Karmelu, obdivovala a to najmä obraz Svätej Tváre, ktorý namaľovala Celina. Napísala jej: Ako mám vyjadriť svoju vďačnosť za tvoj obraz Svätej Tváre! To je verný obraz môjho Ježiša a pre moje srdce je na nezaplatenie. Sledujem jeho Božské rysy, ktoré sa prehlbujú jeho bolesťou a hrôzou jeho utrpenie. Potom ma bolí srdce: smútkom a láskou. Keď bola Terézia v roku 1925 svätorečená, bolo Leonie už 62 rokov. Zaujato sledovala obrady, ktoré boli pri tejto príležitosti oslavované v kaplnke Navštívenia. Skromne a pôvabne prijímala gratulácie svojich sestier vizitantek. O niekoľko mesiacov neskôr sa opäť stala stredom pozornosti, keď kardinál Vico z Ríma prišiel s komunitou osláviť Terezkinu kanonizáciu. Požehnal novú sochu Terezky v záhrade kláštora a Leonie udelil pápežské požehnanie ku cti jej strieborného jubilea zloženia sľubov. Potom sa Leonie šťastne vrátila na svoje pokorné miesto v kláštore a nemala už žiadnu inú túžbu, ako žiť svoj život čo v najtesnejšom spojení s Bohom. O rok neskôr napísala predstavená Leonie Matke Anežke na Karmel: Naša milovaná sestra Františka-Terézie kráča odvážne na ceste vnútorného života, ktorý pre ňu nie je cestičkou útechy, ale cestou viery. Všetci ju máme veľmi radi. Hovoríme jej „sestra svätica“, čím sa jej prejavuje určitá náklonnosť a ona to prijíma s krásnou pokorou. Jej modlitby sú žiadané mnohými ľuďmi na svete a my vieme, že jej modlitby sú veľmi účinné. Leonie sa úplne stotožnila s cestou duchovného detstva malej Terézie rovnako ako s duchom Navštívenia, ktoré odkázal sv. František Saleský. Z jej poznámok z roku 1928 sa dozvedáme, že uvažovala rovnako ako on: nádhera Navštívenia Panny Márie je v tom nemať žiadnu slávu. Naša vznešenosť je naša malosť, povedal sv. František Saleský. Ako ma to teší! To zodpovedá všetkým mojim túžbam. Pokora je moja jediná nádej pre spásu, milujem ju nad všetky ostatné cnosti. Prajem si, rovnako ako Terezka, zamilovať si byť zabudnutá. V zime roku 1930 prijala Leonie posledné pomazanie, pretože sa jej prechladnutie premenilo v zápal pľúc. Vo svojom blúznení sa modlila nahlas hlboko inšpirovaná láskou. Všetci u jej lôžka boli hlboko zasiahnutí. Leonie sa pomaly uzdravovala, ale jej zdravotný stav bol následkom tejto choroby už trvalo poškodený. Navštíviť ju bol aj biskup SUHARD, ktorý napísal Matke Anežke od Ježiša: Práve som sa vrátil z Caen, kde som požehnal sestre Františke-Terézii. Táto drahá nepoznaná je naozaj v rukách Božích. Po veľmi krátkom rozhovore som odchádzal úplne povznesený. Zdá sa, že žije v neustálej atmosfére Neba. Pius XI. jej v priebehu choroby telegramom udelil apoštolské požehnanie. Leonie reagovala poznámkou: Som si istá, že to bolo požehnanie Svätého Otca, ktoré ma zdržalo tu na zemi. Tak Vás prosím, ak ochoriem znovu, určite mu o tom už nehovorte! Leonie bola nezdolná. Aj keď sa len veľmi pomaly zotavovala zo zápalu pľúc, nakoniec sa predsa len vrátila do komunitného života a denného rytmu v kláštore. S rastúcou ľahkosťou často žartovala o svojich ťažkostiach a tak aj vo svojom novoročnom liste na Karmel v roku 1937: Je mi skvele rovnako ako mojej reume, ktorá ma ohla ako storočnú starenku; ale čo, obe si spolu kráčame šťastne do neba. Navštevovala svojej sestry v nemocnici pripútané na lôžko a čítala im nahlas úryvky z Posledných rozhovorov sv. Terezky. Jej obľúbená citácie bola táto: Vidíte, že svätosť nemá nič spoločného s vôňou ruží. Nie, v skutočnosti je to praktizovanie heroických cností, nemyslíte? Spomínala starostlivo na každej významné výročie svojich spolusestier a zaobchádzala s každou so starostlivosťou a rešpektom. Mnoho sestier bolo v priebehu 2. svetovej vojny od nej povzbudené láskyplným objatím a slovami: Moja milá sestra, nemáte sa čoho báť. Malá Terezka Vám postráži Vašich blízkych. Bude ich chrániť. Zanechajte starosti, prosím Vás. Pokiaľ ide o jej modlitby, Leonie sa mnoho obetovala a modlila za Cirkev a kňazov po celý svoj rehoľný život. Eucharistia bola zdrojom a stredom jej sily; trávila hodiny v adorácii pred svätostánkom. Ctila predovšetkým Najsvätejšie Srdce Ježišovo a Nepoškvrnené Srdce Panny Márie. Po kláštore sa pohybovala s ružencom, ktorý mala neustále v ruke vo dne aj v noci. Mojím šťastím je pozdravovať Pannu Máriu v Zdravase …, povedala ku koncu svojho života. A konečne, skutočne milovala svätých zakladateľov Františka Saleského a Janu de Chantal. Keď sa zoznámila so sestrou, ktorá sa rovnako ako ona kedysi pokúšala stať rehoľníčkou v odriekaní a prísnom poriadku, povedala jej: Čo by s nami bolo, keby náš otec František nezaložil náš kláštor Navštívenia? Ako veľmi vďačné mu musíme byť a rovnako našej Matke Jane, ktorá tak nádherne rozvila to, čo on začal. „Jej poznámky z roku 1937 ukazujú, ako sa duch Navštívenia a cesta duchovného detstva v Leonie spojili a vytvorili jedinú bytosť. Napísala: „Nie je vhodné nariekať pre svoje chyby, ako som robievala až doteraz. To je pýcha. Ako povedal náš
svätý zakladateľ: Niet divu, že je slabosť slabá. Musím sa pokoriť, nie sa sama sebou nechať otráviť. Musím byť malá, tak maličká. Malé deti sa pri páde neudrú. Na to sú príliš malé. To je ukážkový príklad, ktorý chcem nasledovať. Cítim, že to je to, čo odo mňa Ježiš očakáva. V zime 1940 sa musela Leonie už navždy presťahovať do nemocnice. Aj tam však robila, čo mohla, aby zmiernila nepohodlie druhých a bola vďačná za každú nepatrnú láskavosť, ktorá jej bola preukázaná. Z diaľky sledovala svoje spoločenstvo a hovorila: Áno, vytrpela som si veľa, ale nechcem prestať. Chcem v tom pokračovať až do konca. Pre jej 77. narodeniny, 6. apríla 1944, pre ňu spoločenstvo usporiadalo oslavu aj so zábavným programom, ktorý vymysleli mladšie sestry. Ale najväčšiu radosť jej urobil životný darček, ktorý bol doručený z Karmelu: Terezkin profesijný kríž a pápežské požehnanie, ktoré zaslal verejne Svätý Otec: „Pri príležitosti 40. výročia rehoľného povolania, žehnáme našej drahej sestre v Ježišovi Kristovi, Františke-Terézii v kláštore Navštívenia v Caen. Na príhovor jej požehnanej sestry, sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša, prosíme o milosť najvyššej svätosti v jej vrúcnej pokore. To je modlitba nášho srdca.“ Leonie v tejto etape žiarila šťastím pri pomyslení na požehnanú večnosť, ktorú cítila blízko. Povedala svojim predstaveným: Náš božský Pán je už pri bráne, Matka, ale nerobte si starosti. Som pripravená, dala som všetko. Teraz plne dôverujem milujúcej Prozreteľnosti. Skutočne, všetko bolo vstrebané do milosrdnej lásky, ktorého malou obetou sa stala.12. júna Leonie utrpela mŕtvicu; prišli dve sestry laičky z Karmelu, aby jej sprostredkovali starostlivosť a lásku jej sestier Pavlíny a Celiny. Zdržali sa štyri dni a neustále sa modlili. 16. júna, neskoro večer, sa smrť priblížila a Leonie očakávala príchod svojho Pána s ružencom a Terezkiným profesijným krížom v jednej ruke a s rozžatou sviecou v ruke druhej. Celá komunita i dve sestry z Karmelu stáli pri jej posteli. Krátko po obdržaní požehnania od predstavenej odišla Leonie pokojne za svojím Pánom. Prítomní spontánne zaspievali Magnificat ako poďakovanie za svedectvo milosti, ktorého sa Leonie dostalo počas jej života plného skúšok. Jej zádušná omša sa konala 21. 6. 1941 a nasledoval pohreb v kláštornej krypte. Sestry Navštívenia jej vystavili tento účet jej života s prosbou: Modlíme sa, aby vôňa kláštorného života ticha a modlitby na čele s ružou z Lisieux a našej malej fialky v Caen bol požehnaním a podporou pre Cirkev a celý svet. Táto modlitba, zdá sa , bola vypočutá. Po Leoninej smrti sa kláštor Navštívenia v Caen stal pútnickým miestom. Rodičia, sklamaní správaním svojich detí, žiadajú pomoc od malej rebelky, ktorá bola rovnakou skúškou svojim rodičom. Prichádzajú veriaci hľadajúci svoje povolanie, postrehy, inšpiráciu … Prichádzajú ľudia s krehkým zdravím a prosia Leonie za uzdravenie alebo aspoň za prijatie svojich obmedzení. Dnes je Leonie považovaná za patrónku tých, ktorí sa ocitli v ťažkých životných situáciách. Keď sa jej raz brat. Dolan opýtal, či neľutuje, že nie je karmelitánka ako jej sestry, odpovedala: Nemám žiadne takéto výčitky, otče. Nemala som povolania na Karmel, ale len jedno, na kláštor Navštívenia. A namiesto sebaľútosti nemám nič iné ako veľkú vďačnosť Bohu za to, že mi dal toto povolanie, ktoré toľko milujem. Tým, ako skvele zvládla prejsť cestou duchovného detstva svojej malej sestry, sa z Leonie stala príkladná sestra vizitantka. Mnoho sestier Navštívenia sa potmehúdsky usmieva Božiemu zmyslu pre humor. Niektorí si myslia, že Terezka veľa načerpala od svojej sestry Pavlíny, ktorá práve študovala v kláštore Navštívenia v Le Mans, ktorý vynikal saleziánskym duchom úplnej závislosti na Bohu. Terezka ju potom rozšírila na svoju cestu duchovného detstva, ktorú ďalej dláždila pomocou svojej sestry Leonie. Toto vzdorujúce, zamračené dieťa sa tak pretransformovalo do radostnej a poslušnej malej vizitantky. Zázrak milosti!