Boh stvoril človeka pre život nie pre smrť
Spomienka na všetkých verných zosnulých je príležitosťou k existencionálnej meditácii o smrti.
Vo Svätom písme čítame toto slávnostné vyhlásenie: „ pretože Boh nestvoril smrť, neteší sa zo záhuby žijúcich … Lebo Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť, urobil ho obrazom svojej podoby, závisťou diabla však prišla na svet smrť: skúsia ho tí, čo sú jeho korisťou (Múd 1,13; 2, 23-24).
Z tohto pochopíme, prečo tak odmietame smrť. Je to preto, že smrť nie je pre nás „prirodzená“. Tak, ako ju prežívame v súčasnom poriadku vecí, je to niečo nepatriace k našej prirodzenosti, plod „diablovej závisti.“ A preto proti nej bojujeme celou svojou silou. Neskrotné odmietanie smrti je najlepším dôkazom, že nie sme pre ňu stvorení, a že nemá posledné slovo.
Prvé čítanie svätej omše na túto spomienku nás ubezpečuje: „ Duše spravodlivých sú však v Božích rukách, muka sa ich nedotkne“. Strach zo smrti je hlboko vpísaný do každej ľudskej bytosti . Boli takí, čo chceli odvodiť každú ľudskú činnosť od sexuálneho inštinktu a tým všetko vysvetliť, dokonca aj umenie a náboženstvo. Ale strach zo smrti je ešte mocnejší ako sexuálny inštinkt, a tento inštinkt je iba manifestáciou toho prvého. Celé ľudstvo volá: „Ja nechcem zomrieť!“
Prečo by sme sa teda mali pýtať ľudí na smrť, keď už je tak prítomná s nami? Odpoveď je jednoduchá: zvolili sme si nemyslieť na ňu. Predstierame, že neexistuje, alebo že existuje iba pre iných, ale nie pre nás. Ale myšlienka na smrť sa nenechá tak ľahko odsunúť. Takže všetko, čo môžeme urobiť je, potlačiť ju, alebo zľahčiť jej vážnosť. Ľudia nikdy neprestali hľadať liek na problém smrti. Jeden z nich sa nazýva potomstvo – prežiť prostredníctvom svojich detí. Ďalším je sláva.
V našich dňoch sa šíri nový liek – náuka o reinkarnácii. Náuka o reinkarnácii je nezlúčiteľná s kresťanskou vierou, ktorá namiesto toho sľubuje vzkriesenie zo smrti. „ A ako je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd,“ (Hebr 9,27). Spôsob akým sa učí reinkarnácia nám na Západe, je plodom, okrem iného, aj do neba volajúceho omylu. Pôvodne reinkarnácia nepridávala život, ale pridávala skôr utrpenie. Nebola dôvodom k úteche ale k strachu. Reinkarnácia bola varovaním ľudstvu: „Vystríhajte sa robiť zlo, pretože sa znovu narodíte, aby ste si ho odpykali!“ Je to, akoby sme povedali niekomu vo väzení, kto si už odpykal vinu, že jeho trest bol predĺžený a on musí začať pykať odznova.
V súvislosti s problémom smrti kresťanstvo ponúka niečo celkom odlišné. Hlása, že „Jeden zomrel za všetkých,“ že smrť bola porazená; už to nie je hrozivá priepasť, do ktorej sa musíme všetci zrútiť, ale skôr most na druhý breh – na večnosť. No uvažovanie o smrti je pre veriacich tiež dobré. Pomáha nám predovšetkým lepšie žiť.
Máte problémy, ťažkosti, konflikty? Myslite na to, ako sa tieto veci budú javiť vo chvíli smrti a zistíte ako nadobudnú odlišný význam. Nebudeme potom rezignovať, ani nás to neochromí. Naopak, budeme robiť viac vecí a budeme ich robiť lepšie, pretože sme pokojnejší a vidíme veci viac z nadhľadu. „ A tak nás nauč rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca (Ž 90,12).
Raniero Cantalamessa
pápežský kazateľ, kapucín Rím, 11. 11. 2007
32. cezroč. nedeľa: 2 Mach 7, 1-2. 9-14 Ž 17, 1. 5-6. 8. 15 2 Sol 2, 16 – 3, 5 Lk 20, 27-38