Boh nie je Bohom mŕtvych
V odpovedi na otázku, ktorú saduceji položili Ježišovi, aby ho podchytili v reči o žene, ktorá mala na zemi sedem manželov, Ježiš predovšetkým zdôrazňuje skutočnosť vzkriesenia, a súčasne koriguje jeho materialistickú karikatúru saducejov.
Večná krása nie je iba nárast a predĺženie pozemských radostí, maximalizáciou potešení tela a stola. Druhý život je skutočne novým životom, životom odlišnej kvality. Je pravdou, že je to naplnenie všetkých túžob človeka na zemi, no je to nekonečne viac, na odlišnej rovine.
„T í, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia.“ Na záver tohto odseku evanjelia, Ježiš vysvetľuje dôvod, prečo musí byť život po smrti.
„ A že mŕtvi naozaj vstanú, naznačil aj Mojžiš v stati o kríku, keď nazýva Pána ´Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakuba´. A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú“. Kde je v tom dôkaz, že mŕtvi vstanú z mŕtvych? Ak je Boh definovaný ako Boh Abraháma, Izáka a Jakuba a ak je Bohom živých, nie mŕtvych, potom to znamená, že Abrahám, Izák a Jakub sú niekde živí, dokonca aj keď sú stáročia mŕtvi v čase, keď Boh hovorí k Mojžišovi.
Niektorí vykladajú Ježišovu odpoveď saducejom mylným spôsobom tak, že manželstvo už nemá pokračovanie v nebi. Ale touto odpoveďou Ježiš odmieta karikatúru, akou saduceji prezentujú nebo, karikatúru, ktorá predpokladá, že je to jednoduché pokračovanie pozemských vzťahov manželov. Nepopiera, že by mohli znovu objaviť v Bohu zväzok, ktorý ich spájal na zemi.
Bolo by možné, že manžel a manželka po živote, ktorý ich priviedol do vzťahu s Bohom skrze stvorenie, nebudú mať vo večnom živote už nič spoločné, akoby všetko bolo zabudnuté, stratené? Či by to nebol pravý opak Ježišových slov, podľa ktorých to, čo Boh spojil, nech sa nerozdeľuje? Ak ich Boh spojil na zemi, ako by ich mohol rozdeliť v nebi? Mohol by celý život strávený spoločne skončiť v ničom bez zrady významu tohto súčasného života, ktorý je prípravou na Božie kráľovstvo, na nové nebo a novú zem?
Samotné Sväté písmo, a nie iba prirodzená túžba manžela a manželky, podporuje túto nádej. Manželstvo, hovorí Sväté písmo, je veľkou sviatosťou, pretože symbolizuje jednotu medzi Kristom a Cirkvou: „ Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi (Ef 5,32). Bolo by možné, že bude vymazané v nebeskom Jeruzaleme, kde sa bude sláviť večná svadba Krista a Cirkvi, ktorej obrazom je manželstvo muža a ženy?
Podľa tohto pohľadu, manželstvo sa smrťou celkom nekončí, ale je transformované, zduchovnené – stráca obmedzenia, ktoré poznačujú život na zemi – rovnako ako nebudú zabudnuté ani zväzky medzi rodičmi a deťmi, alebo medzi priateľmi. V prefácii svätej omše za zosnulých, liturgia uvádza, že smrťou sa život mení a neberie; to isté musíme povedať o manželstve, ktoré je integrálnou súčasťou života.
Ale čo s tými, ktorí mali negatívnu skúsenosť pozemského manželstva, skúsenosť neporozumenia a utrpenia? Či by pre nich myšlienka, že manželský zväzok sa nepretrhne smrťou nebola útechou, ale skôr dôvodom strachu? Nie, pretože pri prechode z času do večnosti dobro zostáva a zlo odpadáva. Láska, ktorá ich spájala, možno iba na krátky čas, zostáva; nedostatky, nedorozumenia, utrpenie ktoré si navzájom spôsobili, odpadnú. Mnohí manželia zakúsia pravú lásku k sebe, až keď budú znova spojení v „ v Bohu“ a s touto láskou tu bude radosť a plnosť zväzku, aké nepoznali na zemi. Toto je to, čo sa stalo aj s láskou medzi Faustom a Margarétou v Goetheho príbehu: „Iba v nebi sa nedosiahnuteľné – to znamená totálne a mierumilovné spojenie dvoch bytostí, ktoré sa milujú – stane skutočnosťou.“ V Bohu budú všetci pochopení, všetci ospravedlnení a všetko bude odpustené.
A čo možno povedať o tých, ktorí boli zákonne zosobášení s rôznymi ľuďmi, o vdovcoch a vdovách, ktorí sa znovu zosobášili. (Toto je prípad prezentovaný Ježišovi o siedmych bratoch, ktorí mali postupne za manželku jednu ženu.) Aj pre nich musíme zopakovať tú istú vec. To, čo bolo pravou láskou, zrieknutím sa samého seba medzi jednotlivými manželmi a manželkami, čo prišlo dobré od Boha, nebude rozlúčené. V nebi už nebude rivality v láske ani žiarlivosti. Tieto veci nepatria k pravej láske, ale k vnútorným obmedzeniam ľudskej bytosti.
Raniero Cantalamessa
pápežský kazateľ, kapucín Rím, 9. 11. 2007
32. cezroč. nedeľa: 2 Mach 7, 1-2. 9-14, 2 Sol 2, 16 – 3, 5 Lk 17, 1-6
Zdroj: Zenit. Rím , 9.11.2007, 0738
Preložila: –zg-