Adorácia – Vianoce
Kňaz:
Drahý Spasiteľu. Vítame ťa medzi nami. Prichádzaš na svet z nekonečnej lásky k nám, k Bohu, k spravodlivosti, k pravde, k dobrote a tiež z milosrdenstva. Učíš nás milovať nebeského Otca nadovšetko, poslúchať ho vo všetkom a z lásky k nemu milovať aj svojich blížnych ako seba samého.
Báseň:
Prichádzaš, Láska, ako Dieťa
bezmocné, celé oddané.
Príjme ťa človek? Neprijme ťa?
Netŕpneš, kde ti prestrú srdcia,
z dôverou hľadíš objať svet,
nezmŕza v tebe jeho tvŕdza.
Ten pokoj, ktorý žiari z jasiel,
všetok chlad, všetku skepsu zaháňa.
V ňom človek akoby len teraz sa bol našiel…
Tvoj pravý oltár sú tie jasle, i tvoja prvá ambóna,
i trón, z ktorého zhliadaš na dobré i zlé.
Dávaš sa cele, bez výhrady,
tak ako nik sa nedáva,
sám ľudský plod nie – neznajúci vlády…
Úbohý, kto ťa v náruč nezoberie,
kto neskrehne a spätí sa
pred tebou, zavrie chytkom dvere…
Úbohý, kto sa parí v atmosfére
prázdneho svojho pohodlia,
pestujúc si v nej pávie perie.
Ty nehou z jasiel hlásaš dnes a znova
že láska je len oddaná, nie sebecká a podenková.
Ty zmáhaš márnosť efemeríd,
ako len dieťa zmáhava,
čo nenúti sa v lásku veriť,
bo samo v láske lásku dýcha,
dych neviazanej neviny
a večný vianočného ticha…
Mne stúlenému, žasnúcemu dávaš tu prvú lekciu,
v čom prvé sily sveta driemu:
keď budem v sebe malé dieťa,
prijmem ťa vrúcne ako Dar,
do záhrad duše vovediem ťa
a položím ti – a položím ti srdce na oltár.
Betlehemské svetlo –
To betlehemské svetlo
nás nie náhodou stretlo,
ako nás stretá občas vánok ranný.
Boh Otec zoslal na zem svojho Syna
narodeného z Panny.
To betlehemské svetlo nás nie náhodou stretlo.
Ešte dlho nám bude rozdávať svoj jas
a Ježiš malý kroky naše viesť,
aby každý z nás vedel ako, kedy, kam.
Nuž neváhajme.
Poďme k jasličkám,
sú v tomto čase temer v každom chráme.
Z noše spomienok vylovme pár kolied,
zaspievajme a vyznajme mu,
že ho radi máme.
Prosme zároveň, aby našim dušiam,
ktoré láskou a ohňom viery horia,
viac istoty a šťastia dopriať ráčil.
Straší nás bieda, znečistenie moria,
skazený vzduch a mŕtve stromy lesov,
falošní hráči, klamstvá skryté v mede.
Kto na otázky dá nám odpovede?
Veď aj dnešok má svojich Herodesov…
1. Sláva Bohu na výsostiach a na Zemi pokoj ľuďom dobrej vôle. Takto reagovali nebeské zástupy na skutočnosť, že si sa Ty, Boh stal človekom. Dieťatkom takým chudobným, že ležíš v jasliach určených na kŕmenie zvierat. Hlbšie poníženie si ani nemožno predstaviť. „Ty, hoci máš božskú prirodzenosť, nepridŕžal si sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol si sa seba samého, vzal si si prirodzenosť sluhu…“ A predsa dvere ľudských príbytkov zostali pre Teba zatvorené. Ale zato nebešťania rozhlasujú aká je tvoja sláva.
Tvoja Božská sláva je totožná s tvojou láskou. Tato láska nemá hranice. Pre nás ľudí je to nepochopiteľné. My si totiž vyberáme: koho milovať, koho nenávidieť a zvyšok nám je ľahostajný.. Tebe Pane nik nie je ľahostajný, nikým nepohŕdaš. Každej ľudskej bytosti daroval si veľkú dôstojnosť. Zreteľnejšie si to ani nemohol dokumentovať ako tým, že si sa narodením zaradil medzi najposlednejších.
Tvoja sláva je absolútna a preto sa nezmenší ani v takomto úbohom prostredí, akým je Betlehemská maštaľ. Ľudia ti odmietli poskytnúť prístrešie, i keď si priniesol to najvzácnejšie – pokoj. Máš ho dosť pre každého. Ale prijať ho môžu iba ľudia dobrej vôle.
2.
Pane, žijeme v čoraz nepokojnejšom svete. Konflikty sa vyostrujú a zbrane rozsievajú smrť, vyháňajú ľudí z domovov, nivočia nenahraditeľné hodnoty a vyvolávajú ďalšiu nenávisť. Neutícha to ani v posvätnom vianočnom čase. A každý predsa túži po pokoji. Prečo ho teda niet?
Pieseň.
Chýba naň základný predpoklad – dobrá vôľa. Pri rokovaniach chce síce každá z bojujúcich strán ukončenie bojov, ale iba pod podmienkou, že dosiahne svoje požiadavky a ustúpi ten druhý. A presne tak isto je to v sporoch na pracoviskách, medzi susedmi a v rodinách. Tiež sa ničia hodnoty, trpia nevinní. Bojuje sa slovami a nezriedka i päsťami. Všetci túžia po pokoji, len ustúpiť nemá kto. Niet dobrej vôle. Vôle odstúpiť. Ochoty milovať aj tých, čo nám ublížili. A nadovšetko ochoty uznať, že sme ublížili aj my.
Každý si kladie podmienky, za ktorých by bol ochotný pristúpiť na prímerie. Ale tvoje podmienky, Pane, sa ignorujú. A preto sa ďalej strieľa a manželské konflikty sa končia pred rozvodovým súdom. Bez Teba riešia problémy, žiaľ, aj tí, čo sa považujú za kresťanov. Sláva Bohu na výsostiach je nerozlučne spätá s pokojom na zemi. Cesta k pokoju vedie cez odstránenie hriechu. Nebude pokoj v rodinách, spoločnosti, ani v medzinárodných vzťahoch, kým nebude pokoj v srdciach jednotlivcov.
Pane Ježišu, svojim narodením si začal naše vyslobodenie z hriechu. Vianočné posolstvo je posolstvom veľkej lásky a milosrdenstva k nám. Súčasne s požiadavkou a podmienkou, že si navzájom aj my odpustíme. V tomto je počiatok pokoja. Iba touto cestou dospejeme k nemu či už jednotlivo, alebo ako spoločnosť.
Vo vianočnom čase sa zo všetkých končín a vo všetkých rečiach rozlieha spev o sláve Boha a o ľudskom pokoji. A koľko kresťanských sŕdc ostane zamknutých, ako betlehemské domy! Zamknutých sebectvom pred Tebou, ktorý prichádzaš možno ako utečenec, bezdomovec, hladný,, uzimený, alebo ako nechcené dieťa. Zamknutých pýchou pred tebou, ktorý prinášaš odpustenie a pokoj. Iba slávnostným spevom, čo ako mohutným, nezískame pokoj a nemôžeme ťa oslavovať. Ani rozsvietené stromčeky nezaženú tmu hriechu a z hriechu plynúcu hrozbu smrti. Otvorme teda srdcia dokorán! Potom „nás Ty, ktorý si Vychádzajúci z výsosti navštíviš a zažiariš tým, čo sedia v temrave a tôni smrti a naše kroky upriamiš na cestu pokoja.“
Kňaz:
Chudoba, uponíženie, opustenosť, pokorenie… to sú okolnosti, za ktorých si sa narodil, to sú znamenia, podľa ktorých Ťa môžeme poznať. Aký vzácny balzam si raz navždy nakvapkal do sŕdc chudobných, malých, svetom zaznávaných, lebo si im od okamihu svojho narodenia ukázal, že sú ti veľmi podobní, preto sú i uprednostnení, sú to tvoji miláčkovia, prví povolaní. Ty, Pane, v jasliach nás učíš byť malými, ale plní vľúdnosti, prístupnosti pre všetkých, ako ty. Učíš nás dôvernému spoločenstvu s bezvýznamnými ľuďmi.