Zázraky sv. Ján Mária Vianney, miláčika sv. Filomény

Jedného dňa v sirotinci pre ženy „Providence“, ktorý svätec založil, pekárka informovala farára z Arsu, že skriňa na obilie je prázdna. Kňaz odpovedal: Choďte pozbierať posledné zrno rozsypané na povale. Pekárka, ktorá vedela, že podkrovie je pusto prázdne krútila hlavou, ale svätca poslúchla. Keď sa pokúsila otvoriť dvere, musela zo všetkých síl zatlačiť a na prekvapenie, keď sa dvere otvorili, videla, že podlaha je plná obilia. Zázrak!

V máji 1843 išla Claudine Raymondová, chorá na hrtan a priedušky, do Arsu, aby požiadala o uzdravenie, pretože nevedela hovoriť a aby sa vyjadrila, musela písať na papier. V Arse jej svätý kňaz povedal: „Dcéra moja, lieky zeme sú zbytočné a Pán ťa chce uzdraviť. Porozprávaj sa so svätou Filoménou, polož prosbu na oltár a povedz, že ak ti nechce dať tvoj hlas späť, že by sa aspoň mala vzdať svojho.“ „Okamžite” – povedala Claudine – “som sa hodila k nohám malej svätice a po modlitbe som bola uzdravená. Šesť rokov som trpela ukrutnými bolesťami a dva roky som nemohla hovoriť. No ihneď po modlitbe som čítala nahlas niekoľkým ľuďom pár strán. Bola som úplne uzdravená.“

Anna Thorin sa po vypočutí zázrakov, ktoré sa stali v Arse, rozhodla vziať tam svojho osemročného syna, ktorý trpel bolesťami stehennej kosti. Do Arsu prišla 25. februára 1857, pričom so sebou priviedla aj svojho syna, ktorý bol na invalidnom vozíku. Hoci unavená z namáhavej cesty strávila noc vo vestibule kostola v nádeji, že ako prvá stretne svätého farára. Keď ju uvidel, utešil ju, odslúžil omšu a pozval jej syna do sakristie. 

„Tento chlapec, povedal zrazu sv.farár, je príliš veľký na to, aby sa dal prenášať, položte ho na zem.“ 

„Ale on nemôže,“ povedala jeho matka. Farár bez váhania povedal: „Musíš dôverovať sv. Filoméne,“ a pobozkal nevinného chlapca na čelo. Chlapec vyskočil a začal pomaly chodiť. Prešiel pomaly k oltáru svätej Filomény, kľakol si a dlho zotrval v modlitbe. Keď vstal, bol uzdravený, vypýtal si jedlo a rozbehol sa k dverám kostola v ústrety životu.

Dvaja neveriaci profesori Lyonskej univerzity chceli ísť do Arsu posmievať sa kňazovi. Vošli do malého kostolíka, keď slávil svätú omšu. Postavili sa do polohy, aby mohli pozorovať všetky jeho pohyby. Keď prišlo k pozdvihnutiu Kristovho tela, jeden z nich, keď videl, ako sa všetci ľudia klaňali, pomyslel si: „Ako môžu inteligentní ľudia rozpoznať svojho Boha v kúsku chleba?”Svätý farár, ktorý sa v čase prijímania obrátil k veriacim, hľadel na profesora, akoby mu v duši čítal tie myšlienky nedôvery. Poklonil sa, pozdvihol hostiu nad kalich a povedal liturgické slová: „Hľa, Baránok Boží!“ Hostia mu unikla z rúk a ľahla si na jazyk prvej osoby, ktorá kľačala pri balustráde. Svätý kňaz opäť hľadel na neveriaceho, akoby chcel povedať: „To dokáže obyčajný kúsok chleba?“ Profesor sa cítil šokovaný a dojatý. Kľakol si a uctieval Pána a po omši utekal k sv.farárovi  na spoveď. Neskôr bol vysvätený za kňaza dominikánskej rehole.

V novembri 1862, po smrti Vianneyho, zriadil biskup z Belley Tribunál pre proces blahorečenia farára z Arsu.

Súd vybral sedemnásť uzdravení, ku ktorým došlo po smrti svätca. Vybrali dve, najvýznamnejšie pre blahorečenie.

Adelaide Joly v septembri 1861 zasiahla silná bolesť v ľavej ruke. Previezli ju k hlavnému lekárovi Nemocnice Charity v Lyone, kde zistili, že v ruke je nádor, pre ktorý by bola navždy zmrzačená, bez nádeje na uzdravenie.

Adelaide žila v sirotinci, ktorý spravovali Dcéry lásky. Spolu s nimi sa začala novéna modlitieb k farárovi z Arsu, pričom sestry vlastnili jeho pár starých topánok. V siedmy deň novény Adelaide s radosťou zistila, že „ruka už nebolí“. Na konci novény bolo uzdravenie dokonalé: nádor zmizol. Prekvapený lekár si všimol uzdravenie a vydal potvrdenie, ktoré poslali biskupovi z Belley.

O zázračnom uzdravení mladého Leone Roussata rozpráva jeho otec. „V januári 1862 môjho syna postihli nervové krízy, ktoré boli čoraz vážnejšie. Obrátili sme sa na lekárov, ale bezvýsledne. Leone sa skutočne zhoršoval. Išiel som do Lyonu k špecialistovi, ktorý predpísal používanie železitých vôd. Výsledok bol, že kríza narastala čo do počtu a intenzity: v priemere sa záchvaty opakovali pätnásťkrát denne. Svojho syna som priviedol do Lyonu k tomu istému špecialistovi, ktorý na koniec, povedal: „Váš syn je mladý… niektorí sa vyliečia, iní sa nevyliečia, no, je zbytočné, aby ste ho sem privádzali späť.“ 

Bola len jedna nádej: priviesť nášho syna do Arsu. Už sme začali novénu k Svätému kňazovi. Lekár cestu neodporúčal, pretože sa oprávnene obával, že by nám dieťa počas cesty zomrelo. Ale 1. mája sme sa rozhodli ísť do Arsu, práve keď biskup z Belley požehnával prvý kameň kostola v Arse. Priviedli sme nášho syna k hrobu svätca a keď sme sa vrátili do hotela, videli sme Leoneho úplne paralyzovaného, ​​no predsa vzal pohár do pravej ruky a začal sa hrať. Späť do dediny do Saint Laurent sme sa vrátili v neskorú hodinu a sadli sme si na večeru. Leone sa však zrazu „rozbehol“. Bol vyliečený, dokonale vyliečený“.

Marilde Rugeoi vo veku 28 rokov postihla tuberkulóza laryngitídy s úplnou stratou hlasu. Keďže vedela, že jej choroba je nevyliečiteľná, prestala konzultovať s lekármi a v júli 1910 sa rozhodla zúčastniť na púti do Lúrd, ktorá bola na ceste do Arsu. Massabielska Panna ju napriek mnohým modlitbám neuzdravila. V Arse sa pútnici zhromaždili okolo oltára, aby pobozkali relikviu svätého farára. Marilde, plná dôvery v srdci, ho prosila: „Ak chceš, môžeš ma uzdraviť.“ Zrazu začala spievať s ostatnými: hoci predtým bola štyri roky nemá. Uzdravenie bolo okamžité a úplné. Jasným hlasom predniesla svoju výpoveď pred cirkevným súdom, jej uzdravenie bolo zázrakom.

Svätého farára vyhlásil pápež Pius XI. za patróna všetkých kňazov Cirkvi.

Za svätého ho vyhlásil 31. mája 1925 pápež Pius XI.

Zdroj: Modlitba.sk, Obrázok: tamtiež

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *