Príhovor Mons. Reillyho

Ako už bolo spomenuté, už 37 rokov sa angažujem v hnutí za život v USA. Počas prvých 20 rokov som vyskúšal všetky možné metódy a prostriedky šírenia kultúry života, ktoré existujú. Niekedy sa ľudia pýtajú či nie je účinnejšie prostredníctvom lobbyingu, vzdelávania, alebo zmeny zákonov prispieť k ochrane života. Všetky tieto prostriedky sú samozrejme veľmi dôležité. V Amerike sme urobili chybu. Všetky tieto veci sme robili. Ale jednu vec sme zanedbávali. Nešli sme na miesta, kde všetky tie zákony o umelých potratoch majú svoje dôsledky, kde sa vykonávajú.
Dám Vám príklad. Predstavte si, že prídem do tejto skupiny a poviem, že sa vonku potápa loď a ľudia sa topia. Poprosil by som Vás, aby ste mi išli so mnou pomôcť topiacim sa. A Vy by ste sa ma spýtali: „Ste si tým istý?“
Ja by som Vám odpovedal: „Áno som si istý, tá loď sa skutočne potápa.“
Potom by ste mi povedali: „Nie, nepôjdeme vám pomôcť. Napríklad musíme vytvoriť komisiu.“
„Komisiu, načo Vám je komisia?“
„Je to veľmi dôležitá komisia. Bude rozhodovať o tom, ako stavať lepšie lode, ktoré by sa tak ľahko nepotápali.“
Ja by som Vám na to povedal: „Áno to je veľmi dôležitá vec, ale práve v tejto chvíli sa ľudia vonku potápajú.“
A Vy by ste mi odpovedali: „Ale teraz máme na programe veľmi dôležité hlasovanie.“
„A o čom idete hlasovať?“
„Ideme hlasovať o tom, aké bude logo našej komisie.“
„To je síce výborné, ale ľudia sa topia.“ Alebo by ste mi mohli povedať, že idete meniť zákony, stavať lepšie lode alebo vzdelávať ľudí o potápajúcich sa lodiach.
A ja by som Vám povedal, že ste blázni. „Ja idem dole na breh, pretože sú tam ľudia, ktorí sa topia. Ide niekto so mnou?“
„Nie, pretože my máme veľmi dôležité veci, ktorým sa musíme venovať.“

V Amerike sme robili niečo podobné. Zakladali sme rôzne typy pro-life organizácii. Snažili sme sa ovplyvňovať politikov a zákony. Vzdelávali sme. Všetko toto je veľmi dôležité. Ale ak nikto nejde dole na breh zachrániť topiacich sa ľudí, môže sa stať, že nikto nebude veriť tomu, že je tu potreba postaviť lepšiu loď. Pretože sa bude zdať, že to nie je až také naliehavé. Možno sa podarí prijať nejaký nový zákon, ktorý by potraty zakazoval. Nikto však takýto zákon nebude rešpektovať.
V Amerike sa začalo chodiť na miesta potratov až v roku 1988. Ak skutočne veríte tomu, že ľudský život sa ničí, prečo sa tak nesprávne a nejdete na miesta, kde sa ten ľudský život ničí. V Amerike sme v roku 1988 mali centrá smrti po celej krajine. Prílivová vlna smrti sa neustále zvyšovala. V Amerike bolo doteraz potratených 42 miliónov nenarodených detí. V meste, z ktorého pochádzam, v New Yorku, bolo od chvíle, keď sa umožnili umelé potraty, zabitých približne 3,4 milióna nenarodených detí. Mesto má pritom približne 8 miliónov obyvateľov, čo znamená, že bola zabitá asi polovica celej populácie mesta. Toto všetko sa udialo kvôli tomu, že nikto nebral toto vraždenie vážne. Pretože v tejto vojne proti životu ako takému, proti životu nenarodenému, nebola žiadna viditeľná obeť. V súčasnosti prebieha vojna v Iraku. Je jednoduché ľudí v súvislosti s touto vojnou rozľútostiť. Stačí ľuďom ukázať niekoľko zabitých ľudí, nejaké násilné obrázky a hneď sa ich svedomie pohne. Ale ľudia veľmi dlhý čas nemali možnosť vidieť ani jeden obrázok z tých 42 miliónov nenarodených detí, ktoré boli zabité len v samotnej Amerike. Proti tomuto zabíjaniu sa neozval ani jeden jediný hlas. Média totiž všetky pokusy o zverejnenie blokovali. A ľudia si na to zvykli a začali považovať potraty za spôsob života, ktorý vyrieši všetky problémy.
Až napokon v roku 1988 v Amerike vzniklo hnutie s názvom „Operation Rescue“ („Operácia záchrana“). Hlavnou snahou tohto hnutia bola záchrana nenarodených detí. V Amerike sme mali v minulosti aj hnutie za ľudské práva, ktoré viedol Martin Luther King. Ľudia pôsobiaci v tomto hnutí boli zatýkaní. Za pôsobenie v tomto hnutí bolo zatvorených približne päť tisíc ľudí. Viete však koľko ľudí bolo zatvorených za boj proti potratom počas dvoch rokov od vzniku hnutia s názvom „Operation Rescue“? Päťdesiattisíc. Vy však o tom pravdepodobne nič neviete. Pretože keď bolo zatvorených 5000 ľudí z hnutia za ľudské práva, zo zatknutých ľudí médiá vytvorili hrdinov. Keď sa však ľudia snažili zachrániť deti, média ich prezentovali ako teroristov, ktorí zasahujú do práv žien alebo sa o takýchto ľuďoch vôbec nezmieňovali. Takže sme za dva roky mali 10 násobne viac zatknutých ľudí ako v čase hnutia za ľudské práva, ale nemalo to žiaden vplyv na nič. Deti boli naďalej vraždené, kultúra smrti rástla ďalej.
V roku 1989, na sviatok Panny Márie Ružencovej, som bol zapojený do všetkých možných pro-life hnutí, na ktoré si môžete pomyslieť. Nesnažím sa odhovoriť ľudí, aby sa týmto veciam venovali, pretože sú dôležité. Ale ak nikto nejde na miesta, kde deti skutočne umierajú, kde sú zneužívané matky, nikdy nezastavíte kultúru smrti. Nikto Vás totiž nebude brať vážne. Na sviatok Panny Márie Ružencovej sme sa rozhodli, že pôjdeme a budeme sa modliť pred potratovými klinikami. A spôsob, ktorým sme to robili sa od základov zmenil. Do roku 1989 som sa snažil zmeniť veci a prosil som Boha o to, aby mi pri tom pomáhal. Ale v osemdesiatom deviatom som povedal Bohu: „Ty jediný to môžeš zmeniť. Čo mám robiť?“ A Boh mi povedal: „Tak teraz konečne môžeme začať spolupracovať a docieliť, aby sa veci pohli.“ Potom som Boha poprosil o armádu a on mi dal ako armádu tri staré ženy, jedného starého muža a jedno zamestnané dievča. A ja som sa Boha spýtal: „Toto je tá armáda, ktorú mi dávaš, aby som porazil kultúru smrti?“ Ale Boh mi odpovedal: „Keby som ti dal viac, myslel by si si, že to ideš urobiť Ty a nie ja. Tak si zober svoju armádu a choď.“ „A kde sú moje zbrane?“, opýtal som sa Boha. A Boh povedal „Zober si tieto ružencové zrnká a choď.“
A tak sme v októbri 1989 išli k najväčšiemu potratovému centru v našej diecéze, v ktorom do tej chvíle zabili už štvrť milióna detí a kde sa zabíjajú deti až do 7 mesiaca a začali sme sa modliť ruženec. Možno sa spýtate: „Aké dobro môže niečo také priniesť? Sú oveľa dôležitejšie veci, ktorým by ste sa mohli venovať. My sme však mali vieru, stáli sme na obrovskej štrnásťprúdovej ceste a modlili sme sa ruženec pred obrovskou 12-poschodovou budovou, v ktorej celé prvé poschodie slúžilo len na zabíjanie detí. Na zvyšných jedenástich poschodiach pracovali ľudia. Všetci prechádzali okolo akoby sa vôbec nič nedialo, akoby na prvom poschodí neboli zabili štvrť milióna detí. A to až dovtedy, kým sme tam neprišli my a nezačali sa modliť. Po niekoľkých mesiacoch sa odvážili aj ďalší ľudia pridať sa k nám. Po niekoľkých mesiacoch bolo zrazu pred centrom 60 modliacich sa ľudí. A Boh poslal do našej diecézy nového biskupa, ktorý sa ma spýtal, či sa môže pridať k nám a modliť sa s nami pred potratovou klinikou. Takže to čo vy robíte v Bratislave, sa začalo v štvrti Brooklyn, v meste New York, v Amerike. V kostole nachádzajúcom sa pri potratovej klinike, diecézny biskup odslúžil svätú omšu. Po omši vyložil sviatosť oltárnu a s ľuďmi sme túto najsvätejšiu sviatosť adorovali. A potom sa biskup postavil a začal sa pred sviatosťou modliť ruženec. Išiel dozadu do zadnej časti kostola a ľudia ho nasledovali. Pred biskupom bol nesený obraz Panny Márie Guadalupskej. Na rozdiel od akcií organizácie Operation rescue, potratové centrum na nás nemohlo v tomto prípade zavolať políciu. Na políciu som totiž išiel pred začiatkom modlitebného pochodu a dostal som na pochod povolenie. Polícia nás počas sprievodu usmerňovala a ochraňovala. Takže keď sa biskup dostal k zadným dverám kostola, čakala ho tam už polícia s otázkou: „Ste pripravený biskup?“ „Áno, som,“ odpovedal biskup. „Tak poďme,“ reagovala polícia. Na tento prvý modlitebný pochod za život za prítomnosti biskupa prišlo viac ako tisíc ľudí. A zrazu sa v uliciach New Yorku objavili policajné autá so svetlami a stovky policajtov, za nimi išla Matka Božia, za ňou išiel biskup a za biskupom tisíc ľudí, ktorí sa modlili ruženec a spievali nábožné piesne. Takto sme teda postupovali krížovou cestou na Golgotu, kde sa prelieva nevinná krv. A zrazu boli pred tým obrovským centrom, v ktorom sa vykonávali potraty, stovky policajtov, zástupcovia rôznych médií, diecézny biskup a tisícka spievajúcich a modliacich sa ľudí. A potom som povedal: „Ó, Bože, Ty si mi posielaš skutočnú armádu.“
V Amerike sa na počiatku väčšina potratov vykonávala v nemocniciach. Postupne sa však potraty začali vykonávať mimo nemocníc, v samostatných potratových klinikách. Takže 95% potratov sa teraz vykonáva v týchto samostatných potratových klinikách, ktoré sú všade. V našej diecéze sme mali 43 takýchto potratových kliník. Biskup začal chodiť na tieto miesta pravidelne, každý mesiac. Každý mesiac išiel na nové miesto a povzbudzoval ľudí, aby sa tam chodili modliť aj sami. Keď sme odišli z nejakého miesta, zanechali sme tam ľudí, ktorí sa tam už chodili modliť aj sami. Okrem modliacich sa ľudí, sme mali pred týmito miestami aj ľudí, ktorí ponúkali ženám, ktoré prichádzali do potratových kliník informácie a pomoc. Až potom keď sme začali pomoc poskytovať sme zistili, ako veľmi ženy túto pomoc potrebujú. Je jedna vec povedať žene: „Nechoď na potrat.“ Žiadna žena nejde na potrat len tak pre nič – za nič. Ženy prichádzajú do potratových kliník preto, že majú problémy. Skutočné problémy. Ale potrat je nesprávnym riešením akéhokoľvek problému. Potrat nevráti naspäť včerajšok. Pri potrate máme vždy dve obete. Dieťa a matku. Potrat namiesto toho, aby vrátil včerajšok, zničí pokoj zajtrajška. Ale mnoho žien na to, aby si svoje dieťa nechali, potrebuje pomoc. Tie ženy potrebujú Boží ľud, aby prišiel a pomoc im ponúkol. Preto sa v Amerike začali zakladať tzv. „Centrá života“. V dnešnej dobe je v Amerike stále menej a menej potratových centier. V súčasnosti je ich v Amerike asi 700. Po celej Amerike však už v súčasnosti máme asi 4000 centier života. Profesom Dietmar Fischer z Viedne prišiel do Ameriky a priviedol Claudiu, Angelu a ešte niekoľko ďalších žien a my sme ich naučili niečo o našich centrách života. Akým spôsobom tie centrá fungujú, čo presne robia. Potom sa vrátili do Viedne a založili tam nádherné centrum života. Neskôr začali zakladať centrá života v rôznych mestách v Rakúsku. Takéto centrum sa teraz zakladá aj v Mníchove v Nemecku. Ľudia z pro-life teda postupne zakladajú takéto centrá na pomoc ženám po celom svete.
Ešte raz opakujem, že diecézny biskup postupne obišiel všetky miesta v diecéze, na ktorých sa zabíjali nenarodené detí. A na každom z týchto miest, ktoré sme navštívili, sme zanechali skupinku ľudí, ktorí chodili na tieto miesta už aj sami a modlili sa. A zrazu bolo všetkým ľuďom v Amerike jasné, že sa na týchto miestach zabíjajú deti. Nezávisle na tom ako sa správali médiá. Modlitbami sme totiž zviditeľnili „osobu, ktorá sa potápa“. Zviditeľnili sme dieťa, ktorého hlas ešte nie je možné počuť. Boží ľud teda začal vychádzať do ulíc. Veľmi pokojným spôsobom, v modlitbe a za prítomnosti polície, ktorá ho sprevádzala počas celého sprievodu z kostola po potratovú kliniku a potom späť do kostola na záverečné požehnanie. Nikto viac nemohol namietať proti tomu, čo sme robili. Každý sa teraz musel zamyslieť nad tým, prečo to robíme. A tiež sa pýtali samých seba, kde boli oni, keď zabíjali nenarodené deti. Kde boli, keď sa ubližovalo ženám? Museli sa pýtať, či ponúkajú pomoc matkám alebo iba zakladajú komisie? Biskup Brooklynskej diecézy bol prvým z biskupov, ktorý viedol modlitebný sprievod za život. Vyžaduje si to istý stupeň odvahy ísť do ulíc mesta New Yorku a viesť takýto sprievod. Ale postupne sa začali pripájať aj ďalší biskupi. Napr. biskup v New Jersey, susedného štátu New Yorku, a postupne aj ostaní biskupi z celej Ameriky. V súčasnosti máme v Amerike asi 100 biskupov a 5 kardinálov, ktorí vedú takéto modlitbové vigílie. A po celých Spojených štátoch sú ľudia, ktorí sa chodia pravidelne, buď raz za týždeň, alebo aj každý deň, modliť na tieto miesta. A počet potratov sa znižuje. A keď sa postaví muž, ktorý je politikom a povie: „Ak ma zvolíte, tak budem chrániť život“, ľudia ho berú vážne.
Viete, že prednedávnom sme mali v Spojených štátoch voľby. Vo voľbách sa zúčastnilo viac ako 120 miliónov ľudí. Viete o čom boli tieto voľby? Neboli o ekonomike, neboli o vojne v Iraku, ani o vojne proti terorizmu. Bolo to všetko o morálnych hodnotách. Keď sa pýtali ľudí, ktorí vychádzali z volebných miestností na to, čo ich ovplyvnilo pri ich voľbe, prevažná väčšina ľudí povedala, že chcú sudcov, ktorí prestanú presadzovať kultúru smrti. Povedali tiež, že chcú odstrániť z dôležitých postov ľudí, ktorí sa snažia odstrániť Boha zo života. Že chcú ľudí, ktorí budú ochraňovať rodinu, tak ako ju stvoril Boh. Že chcú, aby ľudský život bol chránený v Amerike od začiatku až do konca. Že chcú kultúru života. Súčasný prezident Bush bol znovu zvolený nie kvôli podpore vojny v Iraku, ale kvôli svojmu postoju k ochrane života. Aby ste tomu lepšie porozumeli, v Amerike politici menujú sudcov. Najvyšší politik menuje sudcov Najvyššieho súdu. Politici väčšinou menujú takých sudcov, ktorí budú presadzovať ich postoje. Keď si títo sudcovia zasadnú na svoje miesto tak neinterpretujú zákony, neinterpretujú ústavu, ale zneužívajú svoju pozíciu na to, aby presadili v Americkej spoločnosti svoje vlastné názory. Až potom sa pozrú na ústavu a snažia sa v nej nájsť tie ustanovenia, ktoré by mohli podporiť ich rozhodnutia. Týmto spôsobom vlastne porušujú ústavu.
Dám Vám príklad. V Amerike sme mali občiansku vojnu za odstránenie otroctva. Po tejto občianskej vojne sme presadili tri dodatky k ústave, a to 13., 14. a 15. dodatok. V roku 1865 bol prijatý 13. dodatok, ktorý hovoril o tom, že v Spojených štátoch už nikdy nebude otroctvo. 14. dodatok z roku 1868 hovoril o tom, že každý, kto sa narodí v Spojených štátoch, aj keď sa narodí bývalému otrokovi, bude slobodným americkým občanom. To znamená, že ak by ste vy navštívili Ameriku a narodilo by sa Vám dieťa, malo by dve občianstva, bolo by občanom USA a taktiež Slovenska. V 14. dodatku sa ďalej hovorí to, že štát nemá bez riadneho súdneho procesu robiť nič čo by nejakým spôsobom ohrozovalo život osoby, jej slobodu alebo majetok. V 1870 prešiel 15. dodatok Ústavy, ktorý hovoril o tom, že každý bez ohľadu na rasu bude môcť voliť v USA. V roku 1982, kedy už bolo v USA jasné, že v prípade nenarodeného dieťaťa sa jedná o ľudský život, a keď guvernér štátu Pensylvánia povedal, že chce vo svojom štáte chrániť ľudský život, sudcovia Najvyššieho súdu presadzujúci agendu potratov a kultúru smrti, povedali toto: „Súhlasíme s tým, že nenarodené dieťa je dieťa. Súhlasíme s tým, že sa jedná o ľudský život a preto štát Pensylvánia môže nariadiť určité obmedzenia jeho matke. Ale sloboda matky je absolútna a je nadradená právu nenarodeného dieťaťa na život. Preto žiaden štát nemôže zakázať umelé potraty, aj keď sa nimi zabíjajú deti, pretože tým by sa obmedzovala sloboda matky.“ Asi Vás zaujíma, kde v ústave sa nachádza opora pre takéto rozhodnutie. Sudcovia to našli v 14. dodatku, kde sa hovorí o tom, že štát nemôže obmedzovať slobodu žiadnej osoby. Sudcovia však zabudli na to, že 14. dodatok bol prijatý, aby navždy zabránil otroctvu. Tento dodatok teda hovoril o otroctve a o tom, že žiadny štát by nemal siahnuť na slobodu človeka bez toho, aby sa najprv v riadnom súdnom procese preukázalo, že ten človek vykonal niečo, čo oprávňuje obmedziť jeho slobodu. Sudcovia Najvyššieho súdu teda použili na odôvodnenie svojho rozhodnutia, ktorým sa umožnilo americkým ženám slobodne zabíjať ich deti, to isté slovo „sloboda“, ktoré naši predkovia dali do ústavy kvôli tomu, aby oslobodili otrokov. Toto rozhodnutie je urážkou ľudskej inteligencie a perverziou zákona. Títo sudcovia Najvyššieho súdu neinterpretujú ústavu. Sú to sudcovia, ktorí nanucujú americkému ľudu kultúru smrti.
Drahí priatelia, takže o tomto boli tie posledné voľby. Neboli o voľbe prezidenta, boli o menovaní sudcov, ktorí budú správne interpretovať ústavu a ktorí majú rešpekt k životu. Každý v Amerike vie, že mnohí sudcovia na Najvyššom súde sú chorí a starí, a nový prezident bude menovať nových najvyšších sudcov . Prezident Bush bol zvolený, pretože povedal: „Sľubujem Vám, že keď budem zvolený za prezidenta, vymenujem takých sudcov, ktorí interpretujú ústavu a ktorí sú pro-life. Senátor John Kerry povedal: „Sľubujem Vám, že keď ma zvolíte za prezidenta, nikdy nevymenujem sudcu, ktorý je pro-life.“ O tomto to bolo. Ak vám niekto bude tvrdiť o voľbách niečo iné, bude to nepravda.
Voľby, ktoré sa uskutočnili v Spojených štátoch sú dôvodom pre nádej. Volilo 125 miliónov ľudí a rozhodujúci vplyv na ich hlasovanie nemali peniaze, ani bezpečnosť ale morálne hodnoty. Ako k tomu došlo? Ľudia sa modlia pred potratovými klinikami po celej Amerike už 15 rokov a tieto modlitby začali ovplyvňovať aj politikov. Senátor Daschel, ktorý bol vedúcim politikom demokratickej strany, bol vo voľbách tiež porazený. Bol porazený neznámym človekom, ktorý nikdy predtým do senátu nekandidoval. Bol to však človek, ktorý otvorene prehlasoval, že je pro-life a že chce ochranu nenarodených detí a že chce späť ochranu morálnych hodnôt. Predseda senátu z demokratickej strany bol porazený týmto neznámym mužom. Toto všetko je veľkým dôvodom pre nádej.
Takže nepodceňujte dôležitosť toho, že ľudia sa chodia modliť pred miesta, kde umierajú deti. V Amerike nám to trvalo 20 rokov, kým sme si dôležitosť týchto modlitieb uvedomili. Potom môžete začať s inými aktivitami, môžete začať lobovať, vzdelávať. Ľudia, ktorí sa modlia pred miestami potratov dávajú hodnovernosť celému pro-life hnutiu. Na týchto miestach umierajú nevinné deti. Keď Ježiš umieral, Mária a Ján odmietli nechať ho samého. Stáli s ním v láske a modlitbe a podporovali Ježiša v jeho posledných hodinách. I tieto nenarodené deti by mali mať niekoho, kto ich bude milovať pred tým ako zomrú. Niekoho, kto sa za nich modlí a ľúbi ich. A okrem toho, keď Ježiš išiel na Golgotu, položil svoj život za všetkých ľudí v temnote, v kultúre smrti. Za tých, ktorí zabíjajú deti, za tých, ktorí potrebujú vašu prítomnosť ešte viacej ako nevinné deti. Hovorím o všetkých matkách a ľuďoch, ktorí potraty vykonávajú. Títo ľudia Vás potrebujú, pretože ich večná spása je ohrozená. Nesmrteľné duše potratených detí sú nevinné. Ich duše idú priamo k Bohu a dúfame, že Boh týmto deťom vo svojom nesmiernom milosrdenstve dáva večný život. Ale kam idú duše ľudí, ktorí deti zabíjajú? Títo ľudia potrebujú niekoho, kto im prinesie nádej, kto im prinesie Kristovo odpustenie, kto im prinesie svetlo. Potrebujú niekoho, kto ich privedie naspäť k Ježišovi. Keď stojíte pred nemocnicou a modlíte sa, ste tu viac pre tých ľudí, ktorí toto deťom robia, ako pre deti samotné.
A preto vás jednoducho povzbudzujem, aby ste sa aj vy stali súčasťou toho čo svätý otec nazval „celosvetou motlitbou za život“. Svätý otec vyzýva ľudí z celého sveta, aby sa nehanbili a vyšli s modlitbou do ulíc. Všetky modlitby za život budú stúpať k Božiemu trónu a Boh tieto modlitby vypočuje a zošle milosť na celý svet. Bod začne znižovať múry, ktoré bránia tomu, aby ľudia videli posvätnosť ľudského života. Tento večer povzbudzujem všetkých tých, ktorí sa ešte k modlitbe nepridali, aby tak urobili. A potom choďte a robte aj všetky ostatné veci, ktoré sú potrebné na šírenie kultúry života, lobujte, vzdelávajte… Ale niekto v pro-life hnutí musí vždy byť na Golgote, na mieste kde sa prelieva nevinná krv, ak majú mať ostatné pro-life hnutia nejakú vierohodnosť, ak majú uspieť. Ďakujem.

Autor : Fórum života
Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *