„V dnešnom svete je veľmi rozšírený pojem „satanizmus“. Veľa mladých ľudí fascinuje táto filozofia a štýl života s heslom: „rob čo chceš!“ Voľný život propagujúci anarchiu a voľný sex im ponúka falošnú slobodu. No v skutočnosti je to veľmi rafinovaná namotávka od zlého, ktorý sa za tieto veci dokonale skrýva.
Ja som to nevedela. Moja nevedomosť mi spôsobila v živote veľké problémy, ktorých som sa zbavovala dosť dlhou a bolestnou cestou.
Vyrastala som v kresťanskej rodine. Moja mama je veľmi veriaca (katolíčka) aj keď tak trochu príliš ortodoxne. A práve toto ma v živote hrozne deptalo. Hľadala som odpovede na mnohé otázky čo sa týkajú viery na ktoré mi proste nevedela a ani nechcela odpovedať. Často ma odbila.
Okrem toho trpela „syndrómom prehnanej starostlivosti“, takže sa vo mne chtiac- nechtiac vyvinul odpor k autoritám . Začala som mať problémy v škole. To bolo, keď som mala 15 rokov a chodila som do deviatej triedy. Vtedy som sa asi tretí krát pokúsila o samovraždu. Tie prvé dva pokusy boli už v rannom detstve, no zrejme som si to tak dobre neuvedomovala. Vtedy to bolo z rovnakého dôvodu ako v pätnástich – problémy s mamou, naša mizerná komunikácia a tak.
Našťastie pokusy nevyšli a skončila som na psychiatrí. Potom som pravidelne navštevovala psychiatrov a užívala lieky. Moja mama si myslela, že už bude všetko v poriadku a nepočúvala moje skryté volania o pomoc. Vety ako „mám depku“ niekto považuje za slovné spojenie, ktoré používa každý mladý, no nie vždy je to len hláška na označenie únavy či zlej nálady. Ja som veľmi jasne chcela upozorniť na svoj stav, no nikto, naozaj nikto ma nepočúval. Takto som prežívala každý deň. Naozaj si nespomínam za toto obdobie na nič pekné… Po základnej škole som sa dostala na konzervatórium do Bratislavy (pochádzam z Martina) a tam sa začali skutočné hľadania zmyslu života. Moja viera akosi padla a celé to chodenie do kostola a modlenie sa mi pripadalo absolútne trápne a pokrytecké. No chodila som tam, lebo moja mamička sa so mnou dotrepala do Bratislavy a keby nejdem na omšu, robila by mi trojhodinové prednášky a mala by som zo dňa peklo. Celá viera sa mi absolútne sprotivila. V tom čase som sa musela zároveň vysporiadať s veľkou rivalitou na škole. Všetci sa predháňali v tom, kto bude lepší a ja som začala strašne závidieť svojim spolužiakom. Môj talent sa mi nezdal až taký výnimočný a hrozne som sa podceňovala. Jeden môj konkurent mi začal veľmi prekážať a už neviem odkiaľ som sa dozvedela o pôsobení kliatby, rozhodla som sa, že ho odstránim týmto spôsobom. Už si nepamätám ako som to urobila, no viem, že som sa vtedy zasväcovala zlému duchu, lebo to bola podmienka aby kliatba pôsobila. Ten chalan mal potom menšie problémy, no nejako veľmi to nepôsobilo. Bola som potom ešte zúrivejšia a nenávisť vo mne rástla. Už mi nestačilo byť len najlepšia v škole (naozaj sa mi to podarilo, lebo mala som skoro samé jednotky, na skúškach som hviezdila a všetci ma chválili). Chcela som získať nadprirodzenú moc. Nejako som v takéto veci podvedome verila a aj v Boha, no zároveň som opovrhovala kresťanstvom. V škole som spoznala pár zaujímavých ľudí, čo ovládali veci ako telepatiu, videli karmu a veštili budúcnosť a naozaj ma to veľmi fascinovalo. Objavila som ezoterický obchod a často som tam chodila a vypytovala sa predavačiek na rôzne veci týkajúce sa mágie. Takýmto spôsobom som sa podozvedala všeličo o tom ako získať moc. No všetko sa mi to zdalo príliš zložité. Skúšala som aj astrálnu projekciu, mimozmyslové vnímanie a iné, ale všetko to bolo o trpezlivosti… Ja som bola vždy netrpezlivá. Všetko mať hneď, všetko hneď vedieť… Táto cesta získavania moci bola pre mňa príliš zdĺhavá. Hľadala som iné spôsoby ako len bielu mágiu. Na konci školského roka k nám prišiel pán farár Anton Solčiansky a mal prednášku o zlom duchu a exorcizme. Zaujala ma hlavne časť, kde spomenul, že satan dáva ľuďom moc, keď sa mu zasvätia. Viem, že on za to nemôže. Nemohol tušiť kto to ako vezme, takže fakt ho neobviňujem. Mala som tendenciu vybrať si zo všetkého práve to zlé. A to zlé som si naozaj vybrala. Rozhodla som skúsiť toto. Na internete a cez rôzne knižky som sa dozvedela o fungovaní satana vo svete, jeho stratégiách a hlavne ma to utvrdilo v tom, že naozaj existuje. Naďalej som však skúšala všelijaké formy veštenia a na nete som objavila čarodejnícky spolok wiccu, tak som sa tam prihlásila. Moja najlepšia kamoška bola tiež vo wicce a praktizovala bielu mágiu. No zároveň som mala aj kamarátku katolíčku, ktorá sa stala mojou druhou najlepšou kamoškou a tá tiež vedela o mne a mágií. Presviedčala ma, že je to zlé, nech to nerobím a modlila sa za mňa. Postupne sa to dozvedelo viac ľudí, všetko veriaci, takže sa za mňa rozbehla modlitbová vlna. Skamarátila som sa s jednou štvrtáčkou na škole, zhodou okolností duchovnou poradkyňou a tá sa do mňa poriadne obula. Postupom času ma presvedčili, že to čo robím mi veľmi negatívne ovplyvňuje život (mala som veľmi ťažké depresie, ani lieky nepomáhali, doma to bola katastrofa, mama dostala mŕtvicu a prestala rozprávať, samé zlé veci, no myslela som si, že sú to len náhody). Rozhodla som sa ísť s kamarátkou na púť radosti do Vysokej nad Uhom. Tam sa stal taký menší obrat v mojom živote. Bola som na modlitbe oslobodenia (doteraz nechápem ako ma tam dostala) a na mesiac ma to zmenilo. Po mesiaci som však opäť padla do toho čo som predtým robila. Dodržiavala som síce všetko čo mi kázal kňaz. Modlitbu, spoločenstvo, čítanie písma, sviatosti… Jedna vec mi však chýbala. Dotyk Boha. Nedokázala som zmeniť svoj pohľad na Neho. Videla som ho ako hrozného a nespravodlivého sudcu… Opäť som sa začala zaoberať ezoterikou. Nezostalo to však len pri tom. Už som nebola spokojná s niektorými vecami čo do mňa hustili ezoterici. Harmónia, jing a jang… Kravina! Vedela som že to nie je tak celkom pravda. Napríklad ezoterici pokladajú démonov len za nejaké bytosti najnižšej formy a tvrdia, že sú vyššie bytosti ako anjeli (akože nejakí mimozemšťania) a neviem čo ešte, no ja som cítila tú moc, ktorú má zlý a démoni a už nikto by ma nemohol presvedčiť o opaku… Začala som vnímať duchovný svet. Aspoň tak matne v obrazoch, ale vnímala som , že pri mne je niekto veľmi konkrétny a reálny, nejaká zlá energia. Fascinovala ma. Fascinovala ma tá moc, ktorá z toho ide. Chcela som mať takú moc. Zohrala v tom veľkú úlohu moja netrpezlivosť. Kdeže by som ja niekoľko mesiacov trénovala astrálnu projekciu, keď môžem svoje duchovné telo ovládať hneď! Stačilo urobiť obetu krvi a zasvätiť sa satanovi…Vedela som že to je satan. Alebo skôr nejaký démon, satan ma takých svojich „špeci“ ľudí, ktorých pokúša, ja som nič „špeci“ nebola… Proste som sa začala „modliť“ k tomuto démonovi a k satanovi. Vzývala som ich a občas sa pri tom diali divné veci.
Zakaždým keď som sa dostala do kontaktu s ľuďmi „patriacimi Bohu“ bola som nervózna, pociťovala som strach a nevedela som prečo. Nenávidela som kostol, nenávidela kríž a Písmo a chcela som to zničiť. Spočiatku som sa bála, lebo som vedela, že Boh by ma mohol potrestať, no potom to zo mňa nejako opadlo a už som úplne bez strachu ničila sväté veci a rúhala sa. Vnímala som, že čím som horšia, čím horšie veci robím, tým sa cítim mocnejšia. A naozaj to tak bolo. Čím viac a horších skutkov som urobila, tým som mala väčšie „poznanie“ a energiu. Vnímala som ako keby nejaké „povely“ od tej bytosti, ktorá bola so mnou, od tohto „démona moci“ alebo „ochranného démona“ (ezoterici to nazývajú ochranné zviera – no všetci vieme čo to v skutočnosti je) a naozaj som konala to čo chcel. Kradla som, robila rozbroje medzi ľuďmi, rúhala sa, znesväcovala eucharistiu, konala svätokrádeže, ubližovala ľuďom okolo mňa, uctievala som satana, modlila sa k nemu, vzývala som ho a iné, no skoro nik to o mne nevedel. Prvý povel znel: „Rob to v tajnosti!“ Kopec vecí som ale nesplnila. Boli aj také povely ako „zabi“ a „obetuj“ no to som nedokázala. A zakaždým, keď som niečo neurobila, stalo sa mi niečo zlé alebo ma prenasledovali nočné mory, hlasy a iné stiesňujúce pocity. Vnímala som ako zlý strašne túži po krvi, po utrpení a to som zase nechcela ja. To už bolo na mňa moc. Moje svedomie však postupne otupovalo. Už som nevládala vzdorovať. Absolútne všetko mi bolo jedno. Pár krát som zbila vlastnú mamu, nadávala som jej do k… a p…. a neviem ako hnusne. Plakala mi pri nohách, no ja som neprestávala ziapať. Nešlo to zastaviť. Nechcela som už robiť zle, bolo mi ľúto, že robím také veci, no nedokázala som sa ovládať. Rozbíjala som veci, ohrozovala som seba aj ostatných. Strašne som sa rúhala až som sa čudovala, že Boh nezasiahne. No on bol trpezlivý… Doteraz vďačím kamarátkam, že ma neopustili. Vyslovene som sa im vyhýbala, lebo som z nich mala strach (asi preto, že boli veriace) a keď som s nimi bola, nadávala som im a mala som záchvaty zúrivosti. Už som nevedela ako to zvládať. Nemohla som spávať. V noci sa mi snívali desivé sny o kríži a démonoch, všade som videla pentagramy a už som pomaly nevedela rozlíšiť čo je realita a čo len moja fantázia. Psychiatri mi nepomohli, lieky nezaberali, aj keď už vyskúšali rôzne druhy antidepresív. Ale napriek tomu, že som vedela od koho pochádzajú tie pocity, aj keď som vedela ako sa toho zbaviť, že sa stačí toho všetkého zriecť „V mene Ježiša….“ a ísť na spoveď, no nedokázala som to urobiť. Bola som úplne zdeptaná… A ten zlý neprestával. Stále chcel viac. Potom som sa začala rezať, no moja krv mu nestačila… Už som to nevedela vydržať. Rozhodla som sa znova zabiť.
Už mi nepomáhalo ani fajčenie, ani pitie, ani lieky, tak som sa predávkovala. Zase som skončila na psychiatrii… Po dvoch týždňoch ma prepustili. Dostala som nové lieky, ktoré samozrejme nezaberali. Pred všetkými som sa tvárila OK, no nič nebolo v poriadku. Utekala som pred realitou počúvaním tvrdého metalu a vzývaním satana. Stalo sa to pre mňa každodenným rituálom namiesto modlitby k Bohu. Po nete som rozbehla „reklamu“ na satana, komunikovala som s takými ľuďmi ako som ja. Plánovala som rozbehnúť používanie starých praktík. Dosť ľudí si myslelo, že je to blbosť, lebo väčšina satanistov ani neverí v satana, no pár típkov to oslovilo… Kopec vecí som plánovala…
V tom však zasiahol Boh. Po troch mesiacoch sa znovu prihlasovalo na Púť radosti. Tentoraz som nechcela ísť, ale od zlého som dostala príkaz tam ísť kvôli niečomu, no to nejdem spomínať. (určite nepočítal s tým, že sa tam obrátim :))
Ten kňaz čo ma oslobodzoval prvý krát, sa mi tam prihovoril a povedal niečo, čo mi pomohlo sa uvedomiť. Asi sa za mňa potom modlil, aj keď som to odmietla, lebo som našla odvahu ísť v ten deň na spoveď. To by bolo tiež zaujímavé rozprávanie, lebo sa objavilo kopec prekážok, ktorými sa ma snažil zlý odradiť, ale nejdem rozpisovať… Nakoniec sa mi teda pôsobením Ducha podarilo dostať sa živá a zdravá na spoveď, ktorá trvala asi trištvrte hodinu. Pol hodinu strávil kňaz tým, že ma presviedčal o tom aký je satan klamár. Hovorila som, že viem… viem, no on to hovoril stále dokola… až kým som sa nerozplakala. Pochopila som…
Na adorácii pred sviatosťou som si pri texte piesne „Ja nemám dosť slov opísať cenu, ktorú Ťa môj hriech stál…“ uvedomila, čo pre mňa Pán urobil, keď zomrel na kríži. Stal sa kliatbou za MŇA! (Gal 3,13) Za mňa, ktorá som ho zradila tým najhorším spôsobom! Preplakala som celú adorku…
Potom som sa zbavila satanistických vecí a symbolov, ktoré som mala na sebe.
O dva dni som bola na modlitbe oslobodenia. Nepamätám si z toho veľa, ale viem, že takú silnú prítomnosť Boha, ale aj zlého som ešte v živote nezažila. Asi ste nezažili pocit ako keby vás niekto naťahoval na škripci (ani vám to neprajem). Tak, tak som sa cítila ja. Nevedela som či zdrhnúť (zdrhla by som, keby som nebola obkolesená modlitebníkmi) alebo padnúť na kolená… Triaslo ma, nedokázala som to ovládnuť, dostala som záchvat plaču, mala som pocit, že padám a strašne silnú túžbu utiecť. Myslím, že ten zlý sa nechcel vzdať. Po modlitbe som nevládala stáť na nohách, tak som si sadla a nevedela som sa dlho spamätať z toho čo som prežila. Niekoľko hodín potom som prežívala obrovské boje. Prešlo to až večer na chválach. Zistila som akú obrovskú moc to má: Chváliť Pána, tancovať a spievať na jeho oslavu! Obrovská sila, ktorá sa nedá ani opísať. Na tých chválach sa čosi vo mne zmenilo. Uvedomila som si čo spievam… „Ježiš, je môj Pán…“ nik nemôže povedať Ježiš je Pán, iba ak v Duchu Svätom! (1kor 12,3) (Hebr 10,9)… a prvý krát som sa cítila absolútne, ale absolútne slobodná. Bez akýchkoľvek pochybností o tom komu patrím… Po návrate domov som spálila všetky okultné veci a knihy. Myslela som si, že sa všetko zlé skončilo, no zlý útočil ďalej. Raz som zvíťazila, inokedy som sa vzdala… Boli aj ťažké chvíle a ešte občas sú… Niektoré dni som proste nevládala chváliť. Deptalo ma, že v mnohých veciach stále padám. Stále som počúvala metal (vydržala som bez neho len týždeň po oslobodení) a občas som nezvládala vecí týkajúce sa čistoty. Nedokázala som povedať starému životu úplné zbohom.
Potom som sa však dostala k jednému svedectvu, ktoré ma presvedčilo, že to nie je až také ťažké. Ten človek čo to hovoril bol zahrabaný v horších veciach ako ja a dostal sa z toho, dá sa povedať, že zo dňa na deň! A tých ľudí je viacej…
Spomenula som si na veci, ktoré som prežila s Pánom a na veci čo boli predtým a uvedomila som si, že starý život bol absolútne predepkovaný, bez zmyslu a všetko to šťastie, čo som mala v metale, cigaretách a moci je absolútne NIČ v porovnaní s láskou, ktorú mi dáva Boh. Tá láska, ktorú mi dáva On ma núti spievať, tancovať a chváliť. Mám chuť jasať a tešiť sa z toho, že žijem… On nie je Pán, ktorý by akceptoval moje kompromisy. On je Pán žiarlivý, ktorý tresce neprávosti. (Ex 20,5) (Jak4,5)On je Pán milujúci (Jer 31,3) (Jn 3,20), ktorý nás nikdy neopustí! Nie ako satan, ktorý ma deptal, ktorý ma chcel zničiť. On je absolútne deštruktívna sila preniknutá zlom. On nás z duše nenávidí! On je otec lži a klamár (Jn 8,44), ktorý nič nedodrží. Áno, dá ti moc, ale tá moc ťa zničí! Pán je predsa ďaleko mocnejší ako nejaký padlý anjel!
A keď som si uvedomila toto, túto obrovskú pravdu o Bohu a jeho vzťahu k nám, cenu jeho krvi, ktorú vylial za nás, padla som na kolená a odovzdala som mu svoj život. Bez výhovoriek a kompromisov! Od vtedy sa veľa vecí zmenilo. Zrazu som už nepotrebovala počúvať metal. Chvíľu trvalo, kým sa mi podarilo spretrhať všetky zväzky so starým životom. Bolo to ťažké a nedúfala som, že to zvládnem. No Pán mi pomohol. Cez Slovo, cez ľudí, cez spoločenstvo… Odmietla som post klávesáčky vo veľmi úspešnej black metalovej kapele. Mohla som mať úspech a splniť si sen byť slávna. Ale načo! Mám predsa niečo ďaleko, ďaleko lepšie! Niečo čo ma napĺňa, čo ma teší, niečo čo by som nikde inde nenašla…Načo sa znova namotávať späť? Prestala som sa obliekať v štýle gothic, hoci to bolo pre mňa niečo neodmysliteľné. A keď som zničila naozaj všetky veci, vzdala sa všetkého čo ma zväzovalo, už zrazu ma nelákal ten život, čo som mala predtým. Pán ma od toho oslobodil. No chcelo to môj prvý krok. Uvedomiť si, že sa mu mám odovzdať dnes. Nie zajtra, ani pozajtra, ale práve dnes, v tento deň, v túto chvíľu. A každý nový deň, každé nové ráno znovu a znovu. Povedať: „Dnes viem, že chcem za Tebou ísť!“
Vyhoď všetky predstavy o svojom živote. Tvoje predstavy nemusia byť aj Jeho predstavy! A keď to urobíš, hoci je to ťažké, nemusíš sa báť, že zostaneš nenaplnený. Nemusíš sa báť, pretože On má pre teba pripravené niečo lepšie. Má s tebou veľké plány, ktoré si nedokážeš ani len predstaviť. Stačí len otvoriť svoje srdce a darovať sa mu bez kompromisov!
On sa o teba nebude s niekým deliť. On ťa chce celého! Nechce len tvoju ruku alebo nohu. Chce tvoje srdce, hlbiny tvojej duše, chce tvoje telo… Chce tvoje starosti a pády. Chce ich zobrať na seba a zahojiť tvoje zranené srdce… Chce ťa so všetkým čo príde. V dobrom aj zlom, v zdravý aj chorobe, v šťastí aj v nešťastí….
Povieš mu svoje áno? On ťa nezradí! On je verný Boh!(1Kor 1,9) Necítiš to? Ak nie, pros ho aby sa ťa dotkol. Pros ho aby ťa celého prenikol… Aby ťa prenikol až do špiku kostí. Aby si mu s bázňou a chvením úprimne chcel povedať „Si môj Pán!“ Aby ťa pri mene Ježiš zaplavila neopísateľná radosť. Aby si ho videl všade, v každom stvorenom strome a kvete, v oblohe a vtákoch, čo spievajú na jeho slávu… On Ti toto všetko posiela aby sa ti pripomenul (Ž 8,4-7).
Hovorí: „Milujem ťa!“ Povieš mu svoje áno?
Môj Ježiš, stojím tu dnes pred Tebou, pred Tvojou tvárou a túžim zmeniť svoj život.
Túžim s Tebou začať niečo nové, niečo nádherné. Už ma nenapĺňa to, čoho som sa doteraz tak pevne držal/a. Pane odpusť mi moju zatvrdnutosť, moje kamenné srdce, na ktoré si klopal a chcel doň vstúpiť, no ja som ťa nepustil/a. Aj teraz stojíš pred zavretými dverami a klopeš. No tentoraz som odhodlaný/a pustiť Ťa. Chcem Ti otvoriť. Som tu Pane! Vstúp do mňa a zmeň moje vnútro. Zmeň moje falošné predstavy o Tebe. Zmeň to chladné a kamenné čo v sebe mám. Daj sa mi pocítiť!
Som zranený/a a zničený/a týmto svetom. Podľahol/a som ponukám zlého, falošnej slobode. Uveril/a som tomu, pretože som hľadal/a šťastie a zmysel vo svojom živote. No nenašiel/a som! Už sa nechcem váľať v tom bahne v ktorom som bol/a. Hľadám Tvoju tvár!
Pane, cítim, že len Ty môžeš zaplniť toto prázdne miesto, len Ty mi môžeš ponúknuť to čo mi chýba.
Príď Duchu Svätý a naplň ma celého/ú. Nech už nedávam viac miesto zlému. Nech už nedávam viac miesto pýche, klamstvu, nečistote, zúfaniu, hádkam,…..a všetkému zlému čo som robil/a. Naplň ma Ty! Zriekam sa toho všetkého a kladiem Ti to pred oltár.
Príď Tešiteľ a naplň moje srdce radosťou! Príď Duch Oživovateľ a oživ to, čo bolo vo mne zničené hriechom! Príď Duchu Pravdy a uveď ma do plnej pravdy o Tebe!
Dnes viem, že chcem, Pane! Dnes viem, že chcem! Daj mi ducha pevného, nech moje rozhodnutie ísť za Tebou platí aj zajtra, aj ten ďalší deň. Nech to nie je len na určitý čas, len kým mi to vyhovuje, ale nech pevne stojím aj v ťažkých chvíľach a skúškach, oblečený/á do Božej výzbroje s mečom Ducha v ruke.
Som slabý/á a padám. Padnem možno aj zajtra, hoci nechcem. Ale nebudem si zúfať, pretože Tvoje milosrdenstvo je veľké a Ty mi odpustíš. Pomôž mi aby som keď padnem nezostal/a ležať v prachu, ale aby som sa postavila a kráčala za Tebou ďalej. Veď Ty si verný, aj keby som ťa zradil/a. A ja Ťa nechcem zradiť! Aj keď ja som bol/a mnohokrát neverný/á, Ty si ma nikdy neopustil! Ty si verný Boh! Ako som sa pred Tebou zbabelo schovával/a! Ale Pane, kam môžem újsť pred Tvojim Duchom? Ďakujem, že Ty si ma hľadal… Ďakujem, že Ty si so mnou a nikdy ma neopustíš. I keby som šiel/a tmavou dolinou…. a pôjdem, no nebojím sa! Určite príde veľa tmavých údolí v mojom živote. Keď budem odkázaný/á len na dôveru v Teba. No ja sa nebojím, lebo Ty si so mnou! Pane, daj mi odvahu! Daj mi odvahu kráčať za Tebou! Verím Pane! AMEN
Vďaka za láskavé dovolenie zverejnenia svedectva
od autorky AngelMary
|
|