Krížová cesta o zmysle bolesti a utrpenia
Úvod Pri dnešnej krížovej ceste budeme rozjímať o zmysle bolesti a utrpenia. Každý z nás prešiel alebo prechádza nejakým trápením a tiež sa každý z nás isto pýtal Boha – a často s výčitkou – prečo a za čo má trpieť. (Chvíľa ticha) Kiežby sme nezabúdali, že prídeš na pomoc všetkým, na ktorých doliehajú skúšky, lebo Ty žiješ a kraľuješ naveky vekov. I. Pán Ježiš je odsúdený na smrť Pripadá nám to také nezmyselné, celý ten súd nad Spravodlivým – ako to hovorí naše príslovie: pre dobrotu – na žobrotu. Ale vráťme sa do Starého zákona. História Kaina a Ábela nás vedie k poznaniu, že Boh tu na zemi neodmeňuje dobro a netrestá zlo; poslušný Ábel je zabitý a zlý Kain žije ďalej a naviac ešte dostáva na čelo znamenie, ktoré ho má chrániť. V tejto udalosti po prvýkrát poznávame, že Božia spravodlivosť je našim krátkozrakým očiam skrytá a otvára pre nami tajomstvo, o ktorom musíme veľa premýšľať: Boh sa skláňa s nekonečným súcitom k hriešnikovi a nevinného necháva trpieť. (Chvíľa ticha) II. Pán Ježiš berie kríž na svoje plecia Pán Ježiš prijal kríž bez reptania. To len my reptáme, pretože nerozumieme. A pretože sme naivní, stále sa domnievame, že Boh už tu na zemi skôr či neskôr odmeňuje dobro a trestá zlo, že niekto bol postihnutý preto, že bol zlý, a že niekoho stretlo nešťastie preto, že sa nejako previnil. A tak už deťom hrozíme: „Veď Pán Boh si ho nájde!“ (Chvíľa ticha) III. Pán Ježiš padá prvý raz pod krížom Pán Ježiš padá, pretože máme také nezmyselné predsudky, podľa ktorých najviac skúšaní sú najväčšími hriešnikmi. Čo ale tí, ktorí majú úspech? Tí teda musia byť tými najspravodlivejšími! Zbavme sa už konečne predstavy či pocitu, že niekoho “trestá nebo“. My sme si už tak zvykli odplácať zlo zlom, že si aj samého Boha spájame s týmto zákonom odplaty. Od Kristových čias už nemusíme tápať a dohadovať sa ako Jób. Zmysel utrpenia už nie je skľučujúcim problémom, ale jednoducho pripodobnením sa Ježišovi – utrpenie sa stalo vzrušujúcim vyvolením. Nevinne prenasledovaní, čistí, nešťastní, neuznaní, štvaní – tí všetci sa podobajú samému Kristovi. Boh nám nemohol dokázať maximum svojej lásky inak než tým, že si praje, aby sme sa podieľali na jeho osude. Preto nás chce mať čo najbližšie pri sebe na svojej Kalvárii. Tu sa totiž možno čo najtesnejšie zúčastniť na jeho diele pre spásu sveta. (Chvíľa ticha) IV. Pán Ježiš sa stretá so svojou Matkou Terézia z Avilly prechádzala raz cez potok a skoro sa utopila. S roztrpčením to vyčítala Pánu Ježišovi a on jej vraví: „Terézia, či nevieš, že so svojimi priateľmi konám práve takto?“ A Terézia pohotovo dodala: „Teraz už chápem, prečo tých priateľov máš tak málo!“ (Chvíľa ticha) V. Šimon Cyrenejský pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž Šimonovi sa nechcelo niesť kríž. A chcelo sa snáď nám niekedy? Aj Peter radí Pánovi: „Nie aby Ťa napadlo trpieť!“ A keď potom ide do tuhého, uteká a klame. Aj emauzskí učeníci odchádzajú zmätení, plní sklamania. A my po každej skúške, po každom kríži ideme s nimi tou istou bezútešnou cestou. Dobre však počúvajme vľúdnu výčitku Krista Pána: „Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ (Lk 24,26) (Chvíľa ticha) VI. Veronika podáva Pánu Ježišovi šatku Pán Ježiš rád prijíma uľahčenie svojho trápenia a utiera si spotenú tvár. V Getsemanskej záhrade dokonca prosil svojho Otca, ak je možné, aby mu ten kríž nedával. To len my vo svojom neradostnom preháňaní vyhľadávame niekedy kadejaké umŕtvovanie a kríže, pretože sa domnievame, že inak nie je možné dostať sa do neba. Tak radi by sme z Boha urobili svojho mučiteľa, ktorý nám nedopraje ani kúsok radosti. – A zatiaľ Boh je láska a neučí nás ničomu inému, než ako máme milovať. Ľudský strach zo šťastia, pohody a radostného oddychu je pozostatok pohanského poverčivého strachu človeka pred božstvom, ktoré mu hrozilo a prialo ľuďom zlo. Tie naše chmúrne takzvané “obety“ sú prejavom nedôvery a strachu. A zatiaľ Boh od nás čaká len lásku, dôveru a radosť. (Chvíľa ticha) VII. Pán Ježiš padá druhý raz pod krížom Kristus padá, pretože my sa povyšujeme. Nám nestačia ťažkosti všedného dňa, my si ešte nejaké musíme vymýšľať. Nič nie je nebezpečnejšie, ako zbytočné umŕtvovanie a obety naviac, ktoré nás vedú k predstave, že sme si Božiu lásku zaslúžili, že s Bohom súťažíme vo veľkorysosti. Ale domnievať sa, že sme si Božiu lásku zaslúžili, a nechcieť si priznať, že on nás miluje ako nehodných, je veľkým farizejstvom. Keď zabudneme na túto pravdu, potom prestane byť Boh niekým, kto rozdáva a stane sa bytosťou, ktorá berie. Preto, keď kresťan prechádza svojou minulosťou, urobí tento záver: Toľko som toho pre Boha urobil a čo z toho mám? – Dieťa, ktoré chce hmatateľne vidieť, ako plní svoje povinnosti, si rado vedie “denník obiet“, kde horlivo vypočítava a zhromažďuje svoje zásluhy. Len tým sa však nestane veľkorysé a ani si nezíska Božiu lásku. (Chvíľa ticha) VIII. Pán Ježiš napomína plačúce ženy Ženy chápu Pána Ježiša, ony vedia, že láska sa nedá vyjadriť inak než obetou. Spýtajte sa matky, prečo tak miluje svoje dieťa, a povie vám: pretože ma toto dieťa veľa stálo. Avšak obeta nie je neochotné zrieknutie sa, zničenie, tvrdé násilie, trpká strata, ale je to pravý opak: obeta je najšťastnejší čin, ktorého je človek schopný. Je vstupom do sveta Božej štedrosti a lásky, vstupom do Božej radosti, ktorá spočíva v dávaní, láske, oddanosti. Všetko, čo človek neobetuje, stráca. Okolo nás uniká jedna z minút večnosti. Stráca sa navždy? Existuje prostriedok, ako ju zadržať. Môžeme z nej urobiť trvalú hodnotu pre večnosť. Stačí ju obetovať, urobiť z nej skutok lásky blížnemu. Pre večnosť majú trvalú hodnotu len tie chvíle nášho života, ktoré boli naplnené láskou. (Chvíľa ticha) IX. Pán Ježiš padá tretí raz pod krížom Pri tejto ďalšej bolesti Pána Ježiša stále myslíme na to, že sprevádzame nevinného. A opäť nám prichádza na um myšlienka, že by sme si to vlastne zaslúžili my, lebo sme plní hriechu. Ale už Starý zákon hovorí, že bolesť je skúška a nie trest. „Lebo Pán karhá toho, koho miluje, ako otec syna, ktorého má rád.“ (Prís 3,12) . A spomeňme si ešte na to, ako učeníci prišli raz k Ježišovi so správou, že Pilát dal zabiť niekoľkých Galilejcov. A Ježiš im odpovedal: „Myslíte si, že títo Galilejčania boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania, keď tak trpeli? Nie, hovorím vám.“ (Lk 13,2-3) Alebo prípad slepého od narodenia: „Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia –, že sa narodil slepý?“ Ježiš odpovedal: „Nezhrešil ani on ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky.“ (Jn 9,2-3) (Chvíľa ticha) X. Pánu Ježišovi zvliekajú šaty Ježiš neprišiel utrpenie odstrániť ani vysvetliť, ani ospravedlniť. Prišiel ho vziať na seba a tak ho premeniť. Znášal všetko s nekonečnou láskou, učil nás uľahčovať utrpenie druhým, a pokiaľ musíme trpieť sami, potom máme byť trpezliví a všetko znášať s ním a v ňom. (Chvíľa ticha) XI. Pána Ježiša pribíjajú na kríž Ukrižovanie nám pripadá strašné… a predsa je to láska v najčistejšej podobe. Či nepovedal Kristus: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mk 8,34) Láska a kríž – nie je v tom rozpor? Nie je. Pretože milovať v pozemských pomeroch znamená trpieť. Každá skutočná láska z nás robí mučeníkov. Milujte – a v utrpení vám bude pridané. Všetci konštatujeme, že sa nedá milovať bez utrpenia, bez premáhania, bez odpustenia, bez vernosti. A tak sme sklamaní, podvádzaní, a predsa zostávame verní, veríme, i keď všetko svedčí o opaku, dúfame, i keď to vyzerá beznádejne, pretože láska všetko dúfa, všetko pretrpí. A neexistuje skutočne hlboká náklonnosť, ktorá by neprinášala bolesť. Veľkú bolesť. A preto jediný hriech, od ktorého možno odvodiť všetky ostatné, je neschopnosť milovať. (Chvíľa ticha) XII. Pán Ježiš na kríži zomiera Ježiš zomiera a my až v tomto vrcholnom okamihu našej spásy budeme schopní spoznať pôvodcu všetkého utrpenia a koreň všetkého zla: je to naša ľudská nedokonalosť. (Chvíľa ticha) XIII. Pána Ježiša skladajú z kríža Z nás všetkých najlepšie pochopila tú nesmiernu obetu lásky naša nebeská Matka. Mali by sme častejšie spočinúť pri jej nohách, aby sme sa to naučili lepšie chápať. Tam by sa nám tiež vyjasnilo, že najväčšie zlo je nevedieť. Nevedieť, že sa niekomu zle darí, nevedieť, že človek je zlý. – Najväčším trestom od Boha by bolo to, keby nás nechal ponorených do sebaistého pocitu šťastia, ktoré je vybudované na bezcitnosti a tvrdosti srdca. To je predobraz pekla. Utrpenie nám pripomína, že sme neboli stvorení pre tento svet hriechu, že nepatríme tomuto svetu, že tento svet musí byť zmenený, obrátený, prekonaný. (Chvíľa ticha) XIV. Pána Ježiša pochovávajú Bola to smrť zdanlivo zbytočná, a predsa dobre vieme, že my sme z tejto smrti živí. Ježiš nás naučil, že žiadne utrpenie nie je zbytočné, pretože nás premieňa, dotvára, učí a privádza k pravde. Utrpenie zvyšuje našu schopnosť milovať a pomáha nám chápať. A tak keď uvidíme niekoho trpieť, povieme si: „Boh s ním má asi väčšie plány než so mnou. Asi ho miluje skutočnejšie a účinnejšie. Nechce mu dopriať nejaké lacné, pohodlné šťastie, aké som mu schopný ponúknuť ja – priemerný, malý človek.“ (Chvíľa ticha) Záverečná modlitba Pane, Ty si vedel, že Tvoji nasledovníci nebudú mať ľahký život. Ty si povedal, že budú prenasledovaní, týraní a zabíjaní. Ale tiež si povedal, že kto vytrvá až do konca, ten bude spasený. (Chvíľa ticha) Pane, pomôž mi, aby som všetko bezprávie a trápenie, ktoré niekedy musím znášať, prijímal z lásky k Tebe a aby som sa nikdy neoddal malomyseľnosti alebo zúfalstvu. |
|