Je zvláštne, že katolíci uctievajú relikvie zosnulých? Tu je dôvod, prečo ich uctievame.
“Lebo ako je jedno telo a má mnoho údov, ale všetky údy tela sú jedno telo, hoci ich je mnoho, tak aj Kristus.” tak znie úryvok z 1. listu Korinťanom (1 Kor 12,12).
Ak sa stanete katolíckym svätcom, mnohé časti vášho tela by sa mali rozšíriť po celom svete. Vezmite si napríklad Svätú Katarínu Sienskú. Mladá a slávna dominikánka tretieho rádu dominikánov zo stredoveku viedla intenzívny život modlitby a pokánia, a ako je známe, s jej pomocou sa ukončilo vyhnanstvo pápeža v Avignone v 14. storočí. Keďže zomrela v Ríme, obyvatelia jej rodného mesta Siena v Taliansku chceli, aby jej pozostatky preniesli do rodného mesta. Ľudia zo Sieny si uvedomovali, že by ich pravdepodobne chytili, ak by vzali celé jej telo, takže sa rozhodli, že by bolo bezpečnejšie, ak by vzali len jej hlavu. Keď ich zastavila stráž na ich ceste do Ríma, začali sa modliť a žiadali sv. Katarínu Sienskú o príhovor. Strážcovia otvorili tašku, no mŕtvu hlavu sv. Kataríny nenašli, ale iba množstvo lupeňov ruží. Akonáhle však došli späť do Sieny, Katarínina hlava sa znova zhmotnila. Bol to jeden z mnohých zázrakov prisudzovaných tejto svätici. Hlava sv. Kataríny zo Sieny bol umiestnená do relikviára v bazilike sv. Dominika v Siene, kde je ju možné dodnes ešte uctievať spolu s jej palcom. Jej telo však zostalo v Ríme, noha je uctievaná v Benátkach.
Ako vidno z Turínskeho plátna alebo prsta sv. Tomáša až po zázračnú krv sv. Januára či mozgu sv. Jána Bosca katolícka cirkev si uctieva veľa nezvyčajných, ale napriek tomu svätých artefaktov známych ako relikvie. Pre nezasvätených sa tradícia uctievania relikvií (najmä uctievanie telesných pozostatkov) môže zdať ako mimoriadne morbídna prax. Korene tradície však siahajú až do obdobia pred Ježišom a je podložená v Písme a v cirkevnej tradícii. Aj keď je to jedna z najfascinujúcejších tradícií Cirkvi, môže byť vnímaná aj ako jedna z najviac nepochopených.
Otec Carlos Martins, CC, je Custos Reliquiarum, cirkevne menovaný kustód relikvií s poverením k záležitostiam relikvií je členom Spoločenstva Kríža a vedúci Treasures of the Church, ktorá má za cieľ poskytnúť ľuďom skúsenosť so živým Bohom prostredníctvom stretnutia sa s relikviami jeho svätých vo forme expozícií. Tento úrad organizuje na pozvanie expozície relikvií po celej Severnej Amerike. V rozhovore pre CNN o. Martins odpovedá na otázky a tak rozptyľuje niektoré bežné nedorozumenia o tradícii relikvií.
Najskôr, čo je relikvia?
Relikvie sú fyzické objekty, ktoré majú priamu súvislosť so svätými alebo s Pánom Ježišom. Obvykle sú rozdelené do troch tried:
- Relikvie 1. stupňa sú telá alebo telesné úlomky svätca v podobe kúskov kostí alebo mäsa.
- Relikvie 2. stupňa sú niečo, čo svätý osobne vlastnil, ako napríklad košeľu alebo knihu (alebo fragmenty týchto predmetov).
- Relikvie 3. stupňa sú tie objekty, ktorých sa svätý dotkol alebo sa dotkli relikvie prvého, druhého alebo tretieho stupňa.
Slovo relikvia znamená „fragment“ alebo „pozostatok veci či predmetu.” V obchodoch so starožitnosťami nájdeme napríklad vojnové relikvie. Samozrejme v našom prípade nehovoríme o týchto druhoch relikvií, ale o posvätných relikviách.
Odkiaľ pochádza katolícka tradícia uctievania relikvií svätých?
Písmo nás učí, že Boh pôsobí prostredníctvom relikvií, najmä v zmysle vyliečenia. V skutočnosti, keď skúmame, čo Písmo hovorí o posvätných relikviách, dostaneme odpoveď, že relikvie majú za následok uzdravenia. Učí nás o tom aj písmo:
Potom Elizeus zomrel a pochovali ho. V tom roku však prichádzali do krajiny moabskí lupiči. Keď raz pochovávali akéhosi muža, zazreli lupičskú bandu a hodili toho muža do Elizeovho hrobu. Len čo sa ten muž dotkol Elizeových kostí, ožil a stal si na nohy. (2 Kr 13, 20-21).
… na inom mieste nájdeme:
Vtedy k nemu odzadu pristúpila istá žena, ktorá dvanásť rokov trpela na krvotok, a dotkla sa obruby jeho odevu. Povedala si totiž v duchu: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.“ Ježiš sa obrátil a keď ju zazrel, povedal: „Dúfaj, dcéra, tvoja viera ťa uzdravila.“ A žena bola od tej hodiny zdravá. (Mt 9, 20-22).
… alebo:
Rukami apoštolov sa dialo množstvo znamení a divov medzi ľudom. Všetci svorne zotrvávali v Šalamúnovom stĺporadí. Ale nik iný sa k nim neodvážil, pripojiť, no ľud ich velebil a čím ďalej, tým viac pribúdalo veriacich Pánovi; veľké množstvo mužov a žien. Ešte aj na ulice vynášali chorých a kládli ich na postele a lôžka, aby aspoň Petrova tôňa padla na niektorého z nich, keď tade pôjde. (Sk 5, 12-15).
… alebo:
A Boh robil Pavlovými rukami neobyčajné divy, takže aj na chorých donášali šatky a zástery, ktoré sa dotkli jeho tela, a neduhy ich opúšťali a zlí duchovia vychádzali. (Sk 19, 11-12).
V každom z týchto prípadov Boh uzdravil pomocou hmotného objektu. Nástroj na vyliečenie bol dotyk s takýmto objektom. Je veľmi dôležité poznamenať, že príčinou uzdravenia je Boh; relikvie sú prostriedkom, prostredníctvom ktorého koná. Inými slovami, relikvie nie sú čarovné. Neobsahujú silu, ktorá je im vlastná alebo akási moc mimo Boha. Každé dobro, ktoré sa prejavuje prostredníctvom relikvií, je Božím činom. Ale skutočnosť, že Boh sa rozhodne použiť relikvie svätých na uzdravenie a zázraky, nám hovorí, že chce pritiahnuť našu pozornosť k svätým ako k „modelom a príhovorcom“ (viď Katechizmus katolíckej cirkvi, 828).
Kedy vlastne začalo uctievanie relikvií?
Uctievanie datujeme už od najstarších čias kresťanstva, počas samotného apoštolského veku. Príkladom je cirkev v Smyrne (dnešný Izmir, Turecko), kde bol jej biskup sv. Polykarp spálený zaživa: „Obdivujeme Krista, pretože On je Syn Boží, mučeníkov si uctievame ako učeníkov a napodobňovateľov Pána. Polykarpove pozostatky sú pre nás cennejšie než najdrahšie diamanty a ktoré si vážime viac než zlato.“ (Skutky sv. Polykarpa, boli spísané približne v roku 156). Polykarp bol významnou osobnosťou. Obrátil ho sám apoštol Ján, ktorý ho pokrstil a následne ustanovil za biskupa. Preto vidíme, že Cirkev od svojho vzniku praktizovala oddanosť pozostatkom mučeníkov.
Aký je duchovný význam relikvií?
Myslím, že svätý Hieronym to definoval najlepšie: „Nechceme uctievať relikvie, nemáme ich obdivovať. Už len zo strachu, že sa skôr pokloníme stvoreniu než Tvorcovi. Ale uctievame relikvie mučeníkov, aby sme lepšie obdivovali toho, ktorého mučeníkmi sú.“ (Ad Riparium, i, P.L., XXII, 907). Relikvie ctíme len kvôli uctievaniu Boha.
Keď získame pozostatky z tela svätca, aká časť tela sa použije?
Každá časť svätého tela je posvätná a môže byť umiestnená v relikviári. Môže sa použiť akákoľvek kosť. Okrem toho sa používa aj mäso, vlasy a niekedy aj krv. Niekedy je všetko z hrobu rozptýlené a niekedy sa hrobka zachová.
V ktorom štádiu kanonizačného procesu sú veci alebo časti tela považované za oficiálne relikvie cirkvi?
Pred blahorečením prebieha formálny obrad, v ktorom sú relikvie identifikované a presťahované (oficiálne slovo je „preložené“) do kostola, kaplnky alebo oratória. Jednoducho povedané, hrob sa exhumuje a nájdu sa smrteľné pozostatky. Len Cirkev má právnu silu formálne rozpoznať posvätnosť jednotlivca. Keď to cirkev robí – prostredníctvom blahorečenia a kanonizácie – ich relikvie dostávajú kanonické uznanie ako posvätné relikvie. Existuje významný rozdiel medzi beatifikáciou a kanonizáciou. Blahorečenie je vyhlásenie Cirkvi, že existujú silné dôkazy o tom, že daná osoba je medzi požehnanými v nebi. Napriek tomu blahorečenie umožňuje len miestnu úctu. To je úcta príslušná krajine, v ktorej jednotlivec žil a zomrel. Keď bola matka Tereza blahorečená, úcta k nej bola povolená len v Indii a v jej rodnom Albánsku. Omše k jej spomienke nemohli byť slávené napríklad v Spojených štátoch, ani jej pozostaky nebolo možné umiestniť do oltárov. Kým blahorečenie umožňuje miestnu zbožnosť, kanonizácia, na druhej strane, vyžaduje úctu všeobecnú. Poskytuje kanonizovanému jednotlivcovi práva k uctievaniu v celej Cirkvi.
Cirkev umožňuje, aby sväté časti tela boli rozdelené pre účely relikvií, ale zakazuje rozptýlenie popola mŕtvych, ktorí sú spopolnení. Prečo to tak je?
Každý človek má právo byť pochovaný. To znamená, že spoločenstvo má povinnosť pochovávať mŕtvych. Každá ľudská spoločnosť a kultúra v priebehu času cítila túto povinnosť. Mŕtvi boli vždy pochovávaní a archeológovia nikdy nenašli komunitu, ktorá by takéto niečo nepraktizovala. Dalo by sa správne tvrdiť, že pochovávanie mŕtvych je súčasťou našej ľudskej kultúrnej DNA. Teologickým pojmom pre tento inštinkt je prirodzený zákon. Príroda vniesla tento zákon do ľudského srdca, pričom sa realizuje v praxi pochovávania ako posledný prejav lásky a oddanosti, alebo prinajmenšom akt úcty a slušnosti. Nemalo by byť teda žiadnym prekvapením, že práve toto uvádza cirkev ako jeden z telesných skutkov milosrdenstva. Milosť nezničí prirodzenosť, ale ju zdokonalí. V takomto pohrebe sa prejavuje flexibilita. Zvyšky môžu byť pochované v zemi, v mori alebo nad zemou napríklad v jaskyni alebo kolumbáriu. Ide o to, že pohreb sa uskutočňuje na určitom mieste, takže je možné povedať, že osoba „si vyberá” toto miesto ako konečné miesto odpočinku. Ľudské srdce po tom nejako túži. Vidíme ľudí prichádzajúcich k hrobom, ako s ním hovoria, akoby hovorili so zosnulým. A robia to inak, ako by mohli hovoriť s mŕtvymi doma. Pri hrobe hovoria s mŕtvym, akoby boli s ním na danom mieste. Z tohto dôvodu Cirkev okrem iného učí nielen, že takéto správanie zadosťučiní dôstojnoti k ľudskému telu, keď sú pozostatky „rozptýlené“. Tu už je to nielen o dôstojnosti, ale aj o základných ľudských citoch. Ľudia potrebujú miesto na vzájomné stretnutie so živými, ale aj s mŕtvymi vo svojej telesnosti. Avšak, svätí, ako členovia Kristovho tela, majú právo, aby boli ich pozostatky uctievané. A toto právo, plynúce z ich dôstojnosti ako členov Kristovho tela, je nahradené právom úcty v obrade pohrebu..
Aký je správny spôsob uchovávania relikvií? Majú laickí katolíci dovolené uchovávať relikvie prvej triedy vo svojich domovoch?
Relikvie sú veľmi cenné. Nie je to niečo, čo bolo niekedy nažive a teraz je mŕtve. V prípade relikvií 1. triedy hovoríme o tele, ktoré čaká na všeobecné zmŕtvychvstanie, keď sa duša svätca zjednotí so svojimi telesnými pozostatkami. Spôsob, akým uchovávame relikvie, je mimoriadne dôležitý. V ideálnom prípade by mali byť relikvie uchované v kostole alebo kaplnke, kde môžu byť sprístupnené k verejnej úcte. Najvyššia česť, ktorú Cirkev môže dať relikvii, je umiestniť ju do oltára, na ktorom sa slávi svätá obeta. Táto prax pochádza z najstarších čias cirkvi. Hroby mučeníkov boli v skutočnosti najcennejšími oltármi liturgie. Alternatívou k ich umiestneniu v oltároch je ich inštalovanie v oddelenom výklenku, kde si ich ľudia môžu uctievať. Takéto svätyne sú dôležité, pretože umožňujú ľuďom hlbší zážitok intimity so svätým. Cirkev nezakazuje držanie pozostatkov vo vlastníctve laikmi. Môžu ich dokonca mať vo svojich domovoch. Avšak kvôli mnohým zneužívaniam, ktoré boli spáchané v súvislosti s relikviami, cirkev už nebude vydávať relikvie jednotlivcom – ani duchovným. Tieto zneužitia zahŕňali nesprávne preukazovanie úcty, neopatrného alebo zlého zaobchádzania, vyhadzovania a v niektorých prípadoch aj predaja. Zneužitia sa nemusela nevyhnutne dopustiť osoba, ktorej pôvodne cirkev zanechala relikvie. Keď však tieto osoby zomreli a tieto relikvie boli súčasťou dedičstva, často boli vystavené veľkej zraniteľnosti. Keďže sa kresťanská kultúra v západnom svete pomaly vytráca, viera už nemôže byť považovaná za samozrejmosť, a to ani medzi deťmi kedysi najodvážnejších ľudí. Cirkev preto chráni relikvie a vydáva ich len do kostolov, kaplniek a oratórií.
Aká dôležitá je pravosť relikvií? Ako určuje cirkev pravosť veľmi starých relikvií svätcov z prvých čias Cirkvi?
Určovanie pravosti je nesmierne dôležité. Ale pre svätcov z prvopočiatkov Cirkvi je určenie identity oveľa jednoduchšie, než si myslíte. Tradíciou bolo stavať kostol nad svätým hrobom. A to je jeden z dôvodov, prečo Bazilika svätého Petra stojí tam, kde je. Hrobka svätca sa nachádza priamo pod oltárom. Moderná archeológia iba potvrdila, v čo verila stará tradícia.