Existuje osud? Je predurčená cesta, ľudia, ktorých stretnem, životný Partner?
Závisí to od toho, čo chápeme pod pojmom osud. Ak ho chápeme iba ako životnú cestu človeka, ktorú tvorí súbor udalostí, tak je to v poriadku. Ak ho chápeme ako predurčenú cestu, vopred stanovené rozhodnutia, ktoré urobíme, tak to nie je v poriadku.
Boh dal človekovi slobodnú vôľu. Tá môže byť síce ovplyvnená z mnohých strán, ale Boh nám ju neberie. Ak by existoval osud v zmysle predurčenia, potom by neexistovala naša sloboda, a za skutky, ktoré konáme, by sme neboli zodpovední. Mohli by sme povedať: „Ja za to nemôžem, to sa tak muselo stať.“ Potom by sme nemohli nikoho trestať, odsúdiť a viniť, dokonca ani za tie najväčšie zločiny. A to je absurdné.
Istý profesor dogmatiky nám to vysvetlil takto názorne: „S ľudstvom to je ako s vlakom, do ktorého nastúpili ľudia. Ľudia v ňom sa môžu slobodne pohybovať v smere cesty i v opačnom smere. Môžu z neho vyskočiť, ale nemôžu zabrániť vlaku prísť do cieľa.“
Boh určil ľudstvu cieľ. Motivuje nás, aby sme sa vo vozni života patrične správali, vychutnali si cestu a raz prišli do cieľa. My však vo svojej slobode môžeme ignorovať všetky je ponuky a usmernenia. On to dokonca predvídal, že niektorí si budú robiť po svojom, ale dal všetkým rovnakú šancu. No naše odmietnutie jeho vôle aj tak nezmarí jeho plány s ľudstvom ako s celkom.
Čo sa týka Boha, hovoríme skôr, že vo svojej všemohúcnosti predpoznal budúce deje a vie, čo sa stane, i to, ako sa rozhodneme. A preto je márne veštenie a vykladanie osudov, pretože budúcnosť nie je nehybne dopredu určená. Aj niektoré starozákonné proroctvá mali aspoň dve možnosti: „Ak urobíš toto, stane sa toto, ak nie, potom príde na teba toto…“