Biele ruže pre Františka a Kláru (Farba ruží)
Prší
a mokne
nám do duší
a nik o tom
ani netuší,
že niekto
chce
a túži,
aby uprostred zimy
rozkvitol záhon
bielych ruží…
Sú na nich
biele lupene
aj listy.
Pane,
a si si istý?
Asi si…
že tí dvaja
dávajú takto Zbohom,
ako František
s Klárou
z Assisi.
Môj žiarlivý Bože,
veď ktože,
Tebe konkurovať môže?
Už zasa sme
d v a j a.
Vezmeš ma teraz
do svojho raja?
Už dávno
– len Ty
a ja…
Zajal si ma,
ale chcela som
aj ja.
Čo na tom,
že mokne do duší
tým,
o ktorých nik
ani netuší.
A, že im tie duše
naskrz premočí
slaný dážď
z ich vlastných
očí…
To,
čo je v srdci,
nech v ňom
aj zostane.
Teba to predsa
nemôže ohroziť,
môj Pane,
nemať nič v srdci?
Tak… to,
nemôžeš odo mňa
chcieť.
Ako
násilná smrť, každá,
aj toto,
by bola vražda.
A preto,
nechaj tak,
nech si len
prší
a mokne im
do tých
ich duší.
Rana sa
v ich srdciach
pomaly zatvára,
tým,
že uprostred zimy
uvideli kvitnúť
biele ruže
František
a Klára.
A ak sa nad tým
pozastavíte,
kto je ten František,
nie je dôležité.
A ani Klára,
ktorá túži…
Ale,
podstatná je
f a r b a
tých ruží!
A viete,
v čom je
rozdiel
medzi poéziou
a skutočnosťou
ukrytý?
Mojím Františkom
a Klárou
môže byť
každý…
to sa tak cíti.