Ako veľmi vie pomáhať Božie milosrdenstvo
Na oddelenie ústavnej sociálnej starostlivosti v neďalekej dedine, kde som pracovala, sme jedného dňa v roku 2007 prijali 19-ročného Bystríka. Jeho rodičia sa rozviedli. Bystríka súd pridelil otcovi, ktorý si založil novú rodinu a na jeho výchovu nemal čas. Dostal sa do zlej partie ku drogám. Aby mal peniaze, začal aj kradnúť. Absolvoval psychiatrické a protidrogové liečenie. Nepomáhalo to. Ako poslednú možnosť jeho záchrany, bolo naše zariadenie. Bystrík u nás odmietal všetko, stravu, umývať sa, prezliekať sa. Nechcel poslúchať, iba ležal v posteli a chcel zomrieť. Dvakrát nám ušiel za svojou partiou.
Mne ho bolo veľmi ľúto a keď som mala službu, vždy som išla za ním, sadla si ku nemu a rozprávala sa s ním a rozprávala. Ako ho máme všetci radi, rodičia, že tá partia a drogy mu veľmi škodia. Prosila som ho, že ak nás bude poslúchať, brať lieky, tak sa môže vyliečiť. Aj on mne začal dávať otázky, prečo som pri ňom, prečo sa s ním rozprávam, lebo keď bol v psychiatrickom oddelení nikto sa s ním nerozprával a keď ich prosil aby mu nedávali elektrické šoky, oni mu ich dávali a šoky aj tak nepomohli. Jedného dňa mi Bystrík hovorí, aby som aj jemu dala nejaký svoj obrázok, aký som dala iným pacientom, ktoré som doniesla pre nich z púte. Obrázky stále nosím v peňaženke. Božie Milosrdenstvo a Panny Márie. Pomyslela som si, že ktorý prvý uvidím, ten mu dám. Z lásky som mu dala obrázok Božieho milosrdenstva. Vysvetlila som mu, o aký svätý obrázok ide a že je tam napísané: „Ježišu dôverujem Ti!“ Keď bude prosiť a dôverovať Pánu Ježišovi, on ho určite vypočuje.
Bystrík si obrázok zobral, dlho sa naň pozeral. Pozeral sa naň veľmi často, všimli si toho aj sestričky. Ešte s jednou sestričkou sme sa začali za neho modliť ruženec k Božiemu Milosrdenstvu. Po nejakej dobe sme u Bystríka začali pozorovať zmeny v správaní, išiel sa umyť, najesť, bol poslušný. Spolu so sestričkami sme sa z toho tešili, ja som Pánu Ježišovi ďakovala a modlili sme sa ďalej.
Jedného dňa prišiel Bystríka pozrieť jeho otec, išli spolu niekam von. Keď ho doviedol, Bystrík mu na rozlúčku zakričal: „Tato ďakujem, ja ťa mám rád!“ Veľmi ma to dojalo, ale asi aj otca, lebo vzápätí zavolal. Ja som mu povedala, že 19 ročný syn len tak nepovie otcovi že ho má rád a musí ho mať rád aj on a mali by sme mu spoločne pomáhať. Otec na to povedal, že už má novú rodinu, ale ja mu hovorím, že Bystrík bude jeho syn navždy a musí pri ňom stáť. Prisvedčil mi.
Ja som sa potešila. V Dolnom Lieskove sa poriadali športové hry pre takýchto chorých. Bystrík chcel ísť, nechceli ho pustiť, no ja som sa zaručila za neho. Bol taký dobrý, že doniesol aj medailu, všetci sme sa veľmi tešili.
Jednu sobotu, slúžila som s tou sestričkou, s ktorou sme sa modlili ruženec k Božiemu Milosrdenstvu, prišiel Bystrík do sesterskej izby a hovorí či mi môže niečo povedať. Ja na to: „Áno Bystrík.“ A on hovorí: „Sestrička čo ste mi dala ten obrázok, toho Ježiša, keď sa pozerám do jeho očí, on mi hovorí aby som bol dobrý. Ja som mu povedala: „Áno Bystrík, Pán Ježiš ťa vypočul a pomohol Ti. Mala som oči plné sĺz a ďakovala Pánu Ježišovi za všetko.
Po nejakom čase prišla Bystríka pozrieť babka. On jej hovorí, že ja som mu dala ten svätý obrázok a vytiahol ho zo zásuvky nočného stolíka. Ona nám hovorí: „Veď som sa za teba čosi namodlila.“ Aké sú Božie cesty nevyspytateľné a myslím si, že toto sú terajšie zázraky, ktoré robí Pán Ježiš. Ďakovala som vtedy a ďakujem aj teraz za všetko Pánu Ježišovi i Panne Márii. Odovzdám sa im aby ma viedli, aby som robila všetko na ich chválu a vďaku. Modlím sa aby ich všetci ľudia milovali a dôverovali im.
Na Bystríka často myslím; modlím sa za neho. Je doma a pretože má schizofréniu, berie lieky a lieči sa ambulantne. Mám z neho veľkú radosť.