Božia služobnica Rozália Celaková

Služobnica Božia Rozália Celaková sa narodila 19. septembra 1901 v dedine Jachowka ako najstaršia z ôsmich detí. Rodičia boli horlivými katolíkmi. Ťažko pracovali na poli, ale mnoho času venovali náboženskej výchove svojich detí. Rodina sa denne spoločne modlila ráno, na poludnie aj večer. Čítalo sa tu Písmo sväté, náboženské knihy a časopisy.

»Od najmladších rokov ukladali do mojej duše hlboké zásady viery a lásky k Bohu ak blížnemu. Bdeli nad mojou dušou. Nikdy som doma nevidela zlý príklad. Rada chodila pred svätostánok, kde sa modlila: Ježiš, chcem byť navždy tvoja. Na veky«.

Prvou učiteľkou, ktorá ma učila milovať Ježiša, bola moja drahá matka. Učila ma, čo pre nás Ježiš vykonal a za čo ho musíme milovať. Zbožnosť rodičov sa prejavovala predovšetkým v zachovávaní Božích prikázaní. Bola to zbožnosť veľmi zdravá a zásadná. Od rodičov sa učila formovať svoj charakter, premáhať egoizmus a prehlbovať pokoru, vľúdnosť a úprimnosť k blížnym, schopnosť odpúšťať a slúžiť starším a potrebným.

Na prvé sväté prijímanie ju pripravovala matka tri roky. Pristúpila k nemu 1. mája 1911. Bola to najkrajšia udalosť jej života. Vyznala Ježišovi svoju lásku slovami: „Môj Ježišu, po ničom inom netúžim ako po láske. Chcem ťa milovať tak veľmi, ako len tvor môže milovať Boha. Môj Ježišu, len Ty a nikto iný. Vrúcne ťa prosím, aby som ťa nikdy neurazila ani tieňom hriechu.“

Čoskoro prežila svoje prvé mystické stretnutie s Ježišom:

Pán ju prosil: Odovzdaj sa úplne a bez výhrad mojej výlučnej službe a budeš veľmi šťastná. Svet ti nikdy nemôže dať šťastie, ale Ja, tvoj Boh, tak urobím. Rozšírim tvoje srdce a naplním ich láskou, aby si mohla splácať láskou za lásku.

Túžila po ďalšom vzdelaní, ale začiatok prvej svetovej vojny to znemožnil. Pomáhala rodičom na poli a starala sa o mladších súrodencov. 1917 prijala sväté birmovanie. 1918 zložila vo farskom kostole súkromný sľub čistoty a podpísala ho svojou krvou. V roku 1919 začal v jej živote bolestný proces „duchovnej noci“, ktorý trval šesť rokov. Prežívala ťažké pokušenia proti viere, čistote a pokore. Zdalo sa jej, že je zavrhnutá od Boha. Týrali ju pocity beznádeje a zúfalstva. Padala v modlitbe na kolená a nikdy svoju modlitbu nevynechávala, ale verne plnila svoje povinnosti.

V roku 1922 putovala pešo na Jasnú Horu, aby si vyprosila milosť poznania svojej životnej cesty. Mnohokrát ju týrali zlí duchovia a trápilo ju nepochopenie zo strany spovedníkov. V auguste 1924 sa presťahovala do Krakova. Vrcholom jej duchovného utrpenia bolo videnie pekla. »Zdalo sa mi, že každú hodinu padám do pekelnej priepasti. Predo mnou stáli ohavné hriechy a zločiny, akoby som ich spáchala ja. Cítila som na tele pekelný plameň. Ryk a vytie diablov boli také strašné, že to rozum nikdy nepochopí. Moja duša visela medzi nebom a peklom, ktorého hrôzy nie je možné popísať. Obrovské množstvo satanov vhadzovalo duše do hrdla pekla, akoby medzi sebou súťažili. Najviac bolo zatratených za hriechy proti šiestemu a deviatemu prikázaniu, ďalej za vraždy a nenávisť. Muky týchto trestov nikto nedokáže vykresliť, sám tento pohľad môže spôsobiť smrť, keby nebolo Božej pomoci.“

Ihneď po tomto príšernom videní pekla bola jej duša prenesená do neba. Také šťastie nikdy predtým nespoznala. Počula vnútorný hlas: „Svätosť je láska. Dokonalosť dosiahne tá duša, ktorá Boha najvrúcnejšie miluje.

Práca v nemocnici

V máji 1925 začala pracovať v nemocnici sv. Lazára na oddelení venerických chorôb. Väčšina týchto chorôb svedčí o mravnom úpadku. Porušovanie 6. prikázania prináša so sebou strašné následky. Hriechy nečistoty ničia lásku, prehlbujú egoizmus a pôsobia veľké utrpenie Pánu Ježišovi. Treba prinášať obete za Poľsko a za hriešny svet. Nečisté hriechy strašne zraňujú moje najsvätejšie Srdce. Žiadam o odčinenie!

Rozália pochopila, že ju Pán povolal, aby prinášala jeho lásku a milosrdenstvo mravne upadnutým ľuďom nakazeným pohlavnými chorobami.

Chorí zabudnutí od svojich blízkych sa správali veľmi hrubo. Ich preklínanie bolo pre Rozáliu veľkým utrpením, ale zotrvala tu, pretože sem ju povolal Pán. Slúžila chorým s veľkou oddanosťou. Ježiš jej povedal: Som stále s tebou a podporuje ťa moja láska. Stále zostanem s Tebou. Aj keď ma nevidíš, musíš ma vidieť zrakom duše a veriť tomu, pretože keby som nebol s tebou, nevydržala by si v takých podmienkach.

15. decembra vstúpila ku klariskám, ale už v marci kláštor opustila. Nastúpila prácu na očnej klinike, bolo to veľmi výhodné a prestížne zamestnanie, ale Ježiš jej dal najavo, aby sa vrátila na dermatologické oddelenie. V mystickom videní uzrela Ježiša, ako ho pacientky s pohlavnými chorobami nemilosrdne bičujú po tvári a celom tele. Ježiš jej povedal: Moje drahé dieťa, akú strašnú bolesť mi pôsobia nečisté hriechy. Chcem, aby si mi odčiňovala tieto strašné hriechy, ktoré tak nesmierne zrádzajú moje srdce. Budeš vo svojom živote veľa trpieť, aby si ma potešila a stala sa mi podobnou a zachraňovala duše. Odhaľujem ti dnes tajomstvo a cenu utrpenia. Utrpenie je takou veľkou milosťou, že je ťažké to popísať. Je to väčšia milosť ako dar zázrakov. Dám ti lásku k utrpeniu, aby si vedela trpieť ako ja.

Ako sestra musela ošetrovať hnijúce a páchnuce rany. Bez nadprirodzenej lásky k blížnym a vedomiu, že plní vôľu Božiu, nikdy by sa takej práca neujala.

Často kľakala pri lôžku pacientov a modlila sa za ich obrátenie. U umierajúcich zotrvávala až do konca a modlila sa za ich zmierenie s Bohom. Aj pri náročnej službe stále sa ďalej vzdelávala, aby mohla chorým čo najlepšie poslúžiť.

Jedna jej kolegyňa spomína, ako sa raz márne usilovala o obrátenie jedného pacienta pred jeho smrťou. Kľakla si k jeho lôžku a modlila sa ruženec. Za niekoľko minút sa pacient spýtal:

„Čo to robíte?

„Modlím sa za vás.“

„Ja sa vás o to neprosím.“ – a zaspal.

O chvíľu sa prebudil. „Vy sa za mňa ešte modlíte? Ja si to neprajem.“ A znovu upadol do spánku.

Keď sa prebudil tretíkrát, spýtal sa. „Vy sa stále ešte modlíte?“

 „Áno, Božia dobrota je taká veľká, že zahŕňa aj vás, aj keď ňou pohŕdate.“

Tu pacient požiadal, aby zavolala kňaza, vyspovedal sa a prijal viatikum. Odišiel na večnosť po troch hodinách.

Rozália hovorila: svätosť je láska. Prosme Ježiša jej slovami:

Pán Ježiš, daj mi lásku, lásku, ktorá dokáže milovať Teba, milovať Ťa až k šialenstvu, tak ako Ťa na zemi ešte nikto nemiloval. Pretože Ty, Ježišu, vieš rozšíriť srdce do nekonečna. Si všemohúci, urob teda tento zázrak.

Rozália ako Ježišov posol.

Keď sa v máji 1937 stal duchovným vodcom Rozálie, bola to doba jej mimoriadnych mystických stretnutí s Ježišom a súčasne užšieho vnútorného spojenia s ním. „Pán Ježiš je prítomný v duši, aj keď neviditeľným spôsobom. Jeho prítomnosť som pociťovala ako zjednotenie dvoch osôb do jednej. Toto spojenie Ježiša s dušou je oveľa vyššie ako jeho videnie. Nedokážem to popísať, pretože to presahuje môj rozum.“

Počas duchovných cvičení v septembri 1937 znovu objavila, akým veľkým darom je spoluúčasť na Kristovom utrpení.

V jednej z vízií počula:

„Ak chcete zachrániť svet, musíte vykonať intronizáciu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho vo všetkých krajinách a národoch na celom svete. Len tu a v tom je záchrana. Krajiny a národy, ktoré neprijmú a neodovzdajú sa pod panstvo sladkej Ježišovej lásky, nenávratne zmiznú z povrchu zemského a už nikdy nepovstanú. Pamätaj, dieťa, aby táto záležitosť neupadla do zabudnutia.“

Uskutočnenie tejto intronizácie sa stalo pre Rozáliu veľkou záležitosťou. Pre túto vec obetovala všetky svoje ťažkosti a utrpenia. Jej spovedník o tom hovoril mnohokrát s poľským kardinálom Hlondom. Kardinál sa chcel najskôr uistiť, že Rozália je vierohodnou osobou. Podrobila sa teda lekárskym a cirkevným vyšetreniam. Oboje potvrdilo, že je úplne psychicky zdravá.

Splnenie poslania v rokoch 1939 – 1944.

Pre túto záležitosť bola ochotná zomrieť v najväčšej opustenosti, tak ako Ježiš na kríži. V čase nacistickej okupácie a perzekúcie písala: „Keby sme vedeli, ako veľmi nás Ježiš miluje, ani na chvíľu by sme neprepadli neistote a strachu.“ Starala sa predovšetkým o to, ako zachrániť čo najviac duší od večnej záhuby.

Veľmi trpela tým, že ani pod tlakom vojny sa ľudia nevracali k Bohu a urážali ho ťažkými hriechmi. Prijímala všetko utrpenie a pokorenie. Aj keď sa v roku 1941 zhoršil jej zdravotný stav, prijímala najťažšie nočné služby: „Pán Ježiš, chorí, a ja. Pán sa zvláštnym spôsobom znižuje do mojej duše“.

Robila všetko pre to, aby nadišiel deň vytúženej intronizácie Božského Srdca. Žije pre jeho túžbu: „Chcem bezpodmienečne panovať v ľudských srdciach, pros o urýchlenie intronizácie.“ Štyri roky pred smrťou napísala svojmu spovedníkovi: Môj život sa chýli k večeru. Tak veľmi milujem západ slnka, myslím na Pána, ako ho mám milovať, ako mu byť čo najviac podobná.

Na začiatku septembra 1944 sa cítila veľmi slabou. Kolegyňa chorá chrípkou ju požiadala o záskok. Počas vizity však silne prechladla a musela na lôžko. Jej stav sa zo dňa na deň zhoršoval. Prijala sviatosti umierajúcich a v noci z 12. na 13. septembra 1944 odišla k milovanému Pánovi. Rýchlo sa rozšírila povesť, že na jej príhovor mnoho osôb získalo mimoriadne milosti. V roku 1966 sa začal proces jej blahorečenia.

 

Zdroj: Modlitba.sk, Obrázok: Milujciesie

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.