Krížová cesta zomierajúceho

Úvod:

V tejto krížovej ceste sa pozrieme na Ježiša prostredníctvom mladého chlapca.
Pavol chodil štyri roky na gymnázium, ktoré v l8 rokoch úspešne dokončil. Po maturite odišiel študovať medicínu do Brna, lebo sa domnieval, že tu je jeho miesto a tu naplní svoj život. Asi po roku sa mu objavil na ľavej ruke malý nádor, ktorý nebolel. Vtedy tomu nevenoval veľkú pozornosť, pretože mladý človek si ešte tak nevšíma svoje choroby, to skôr patrí k starobe.
V ďalšom roku sa tento nádor zväčšoval a prichádzalo k bolestiam. Až bolesti ho donútili, aby sa spýtal pána profesora, čo si o tom myslí. Profesor sa pozrel a rozhodol, že bolestivý nádor musí byť vyoperovaný a potom sa uvidí. Až doteraz život prežiarený pohodou sa zmenil v neistotu. Kedysi usmievavý Pavol začína chodiť so zvesenou hlavou a so smútkom na tvári. Do jeho života vstúpila neistota a sám začína tápať. To, čo kedysi považoval za dôležité, začalo sa zdať ako bezvýznamné.

1. zastavenie: Ježiš je odsúdený na smrť

Po období krátkej neistoty prišla nepriama odpoveď, kedy mu síce nikto nepovedal nič určitého, ale on sám pochopil všetko. Uvedomil si, že má zhubný nádor a tým je odsúdený k smrti. Po prepustení z nemocnice naraz pre neho všetko stratilo zmysel. Prestal chodiť na prednášky a požiadal o prerušenie štúdia. Tvárou v tvár k svojej chorobe považoval štúdium za zbytočné a medicínu za bezmocnú. V tej dobe postupne zanechával svoje záľuby, prestal chodiť na angličtinu a skončil s plávaním, ktoré ho bavilo. Vo svetle svojej nevyliečiteľnej choroby videl doterajšiu námahu ako zbytočnú. S tým, ako ustupoval od svojich záujmov a koníčkov, začala prenikať do jeho života bezútešnosť a spolu s ňou aj beznádej.
 

2. zastavenie: Ježiš berie kríž

Pavol si uvedomil, že nemôže prepadnúť beznádeji, ale musí ísť k základom svojho života, hľadať korene, z ktorých človek vyrastá a žije. Prestal chodiť medzi kamarátov, pretože mu teraz nemali čo dať. Bol medzi nimi zásadný rozdiel – oni mali budúcnosť pred sebou, on mal svoj život odovzdať. Rozhodol sa odísť do dediny k starkej, aby jej vyrozprával svoj žiaľ. Ich stretnutie bolo veľmi citové, starká už vedela od rodičov o jeho zákernej chorobe. Najprv sa Pavol privítal so starkou. Potom vyliezol po rebríku na senník, ako to robieval v detstve, aby vyhľadal oázu samoty, kde by sa mohol vyplakať. Dlho tu plakal, pretože už nemal síl, lebo jeho kríž bol príliš veľký.

3. zastavenie: Ježiš padá prvý krát pod krížom 

Tu si spomínal na svoje detstvo, ktoré bolo tak šťastné a bezstarostné vo svojich hrách. Ale čo teraz? – A Pavol vyslovuje do mŕtvych stien svoj žiaľ. Plače nad tým, že ho kríž zbavil kamarátov, zamestnania a uvrhol ho do bezútešnej samoty.
Keď tu svojím známym miestam vyrozprával svoj žiaľ, vrátil sa k starkej, ktorá ako stará žena, stojaca pred smrťou, mohla mu teraz najviac pomôcť. Starká to vedela, preto Pavlovi povedala: „Počúvaj chlapče, ja som len stará a nevzdelaná žena, ale možno ti moje slová pomôžu.
Keď sa pozrieš na mapu, uvidíš veľké rieky, ktoré tečú mnoho kilometrov, kým svoje vody odovzdajú do mora. Sú však aj riečky, a potoky, ktoré svojou vodou majú veľký význam pre svoju krajinu. Ale aj ich voda prichádza do mora. Pre krajinu je predovšetkým dôležitá zdravá voda, pretože ona je životodárna.
Okolo seba vidíš vysoké stromy, ktoré rastú desiatky rokov a už dosiahli svojej výšky. Sú však aj stromky malé, ktorých život končí za niekoľko rokov. A predsa sa radujeme z veľkých stromu, ale aj z malých a pýtame sa na ich ovocie. Vo všetkom je dôležitý zmysel – naplnenie.“
Keď starká skončila, videla, že oči chlapca sa trochu rozžiarili. Predsa len nehovorila nadarmo. Pavol si potom povedal: „Nie je teda dôležitý vek, ale zmysel – naplnenie života.“ A starká poznamenala: „Dôležité je, aby sa človek neminul svojmu cieľu.“ Pavol vstal, pobozkal starkú na zvráskavené čelo a odišiel von.

4. zastavenie: Ježiš sa stretáva so svojou matkou

Pavol si uvedomil, že nemôže stále plakať, ale musí tých niekoľko mesiacov života naplniť svetlom, lebo aj človek nevyliečiteľne chorý hľadá nádej.
Raz si vyšiel do polí, bol práve teplý májoví večer a celá príroda žiarila svojimi kvetmi. Ako šiel, videl pri ceste obyčajný mariánsky obraz – Mária stojaca pod krížom – a pri tomto obraze sa zastavil. Možno že tadeto už mnohokrát prešiel, ale obrazu si nevšimol, pretože sa ponáhľal. Keď sa teraz pozrel na obraz, poznal, že jeho cesta sem nebola náhodná, bola niekým riadená. Z tohoto obrazu vychádzalo niečo, čo doteraz nepoznal, alebo o čom málo premýšľal, bola to odovzdanosť. Mária stojaca pod krížom nemôže istotne pochopiť zmysel Synovho utrpenia. Nestojí tu v ťažkej odovzdanosti, ale v dôvere, že i keď ešte nechápe, verí, že Synove utrpenie má zmysel. Pavol už ďalej nešiel, posadil sa tu, aby nechal v sebe hlbšie prebehnúť myšlienku, čo to znamená, dôverovať Bohu a odovzdať sa mu. Cítil, že musí bojovať s veľkým nebezpečenstvom – s beznádejou.
Len dôvera a odovzdanosť mu môžu pomôcť.

5. zastavenie: Šimon pomáha niesť kríž

Pavol sa potreboval zachrániť pred beznádejou a zúfalstvom, musel pochopiť, že pravý pokoj duše vychádza od Boha. Preto sa vydal smerom ku kostolu, aby tu hľadal pokoj pre svoju dušu. Schyľovalo sa k večeru keď prichádzal ku kostolu, kde práve končila májová pobožnosť a kostolník sa chystal kostol zavrieť. Nedôverčivo si prehliadal nového prichádzajúceho, ktorý ho prosil, aby mohol ísť dovnútra. Nakoniec ho pustil s poznámkou, aby chodil včas a nie, keď sa už zatvára. Pavol bol rád, že môže dovnútra, lebo v tejto chvíli nebolo iného miesta, ktoré by mu dalo pokoja. Nebolo človeka, ktorý by mu práve v tejto chvíli pomohol, lebo žiadny človek nemohol pochopiť ťažobu jeho kríža. Pavol bol kostolníkovi vďačný, pretože mu pomohol s jeho krížom, keď ho pustil dovnútra, kde je večné prebývanie PRAVDY- ŽIVOTA.

6. zastavenie: Veronika podáva šatku

Pavol nebol zvedavý návštevník. Vedel prečo sem ide a čo tu chce robiť. Kľakol si do lavice a s dôverou sa díval na ožiarený svätostánok. Po celú dobu, čo tu kľačal, opakoval prosbu: „Pane, nedaj mi zahynúť!“ Keď sa takto asi pol hodiny modlil, pristúpil k nemu starý kňaz a pohladil ho po hlave. Keď sa chlapec otočil, povedal mu s láskou: „Neboj sa. Tí, ktorí prosia, dostávajú. Tí, ktorí hľadajú, nachádzajú. Choď v pokoji a Boh bude s tebou.“ Pavol nevedel, čo si o ňom kňaz myslí, či spoznal jeho situáciu, alebo možno že zo skúseností vedel, že sa tu odohráva zápas o večnosť. V tomto krátkom stretnutí kňaz podal chlapcovi pomocnú ruku, vlastne tak ako Veronika aj on podal šatku, ktorá je pri nesení kríža tak milá. Pavol si uvedomil, že jeho kríž je ťažký, ale nestačí len plakať a vzdychať nad jeho ťažobou, ale je nutné pochopiť ho z hľadiska večnosti, kam speje všetko stvorené ľudstvo.

7. zastavenie: Ježiš padá druhý krát pod krížom

Prišla doba, keď sa Pavol musel rozlúčiť so starkou a milým prostredím dediny, kde našiel útechu vo svojom kríži.
Keď sa vrátil domov, musel chodiť do nemocnice na ožarovanie, ktoré bolo nepríjemné a vôbec každý príchod do nemocnice v ňom vyvolával smútok. V tej dobe často zvracal a pritom mu nechutilo nič jesť. Stále častejšie sa dostavoval stav apatie a nezáujmu ku všetkému, čo sa okolo neho dialo. Po niekoľkých týždňoch zistil, že mu vypadávajú aj vlasy. Vtedy nad tým znovu plakal a život mu pripadal tvrdý, lebo sa cítil veľmi bezmocný. Po dňoch veľkej vyčerpanosti a trýznenia sa mu predsa len dostalo pokoja. Bola to modlitba, ktorá ho priviedla k presvedčeniu, že bez Božej vôle mu nespadne ani vlas s hlavy. Utvrdzoval sa v presvedčení, že Boh, ktorý ho tu chcel mať, asi vie, prečo sa toto deje. Ten, ktorý ho predišiel na svojej krížové ceste, miluje ho, dá mu silu pre túto chvíľku a nedá mu padnúť pod ťarchou kríža. Z jeho modlitby následne vyplynuli radostné slová:
„Pane, dal si mi krásne vlasy, ale ja viem, že všetky veci sú krásne len v Tebe. Ty si taktiež všetko odovzdal, aby si nás zachránil. Vzdávam sa svojich vlasov, odovzdávam Ti ich a vkladám svoj život do Tvojich rúk.“

8. zastavenie: Ježiš sa stretáva so ženami

V nedeľu odpoludnia si vyšiel Pavol na vychádzku. Prešiel niekoľkými uličkami, až došiel na neveľké námestie, kde bola záhradná reštaurácia. Vošiel tam, vo výčape si kúpil džús a potom si sadol ku stolu, aby sa v kľude napil. Nevšimol si, že za ním sedeli tri staršie ženy, ktoré ho poznali. Všimol si to až vo chvíli, keď o ňom hovorili. Počul, ako prvá žena hovorí: „Videli ste, to je Paľko, študoval medicínu, ale dostal rakovinu – chudák chlapec“ – podotkla. Druhá zo žien sa pridala: „Byť doktorom, to je dnes ušľachtilé zamestnanie. Všetci ťa potrebujú a ty nepotrebuješ nikoho. Je mi ho ľúto, mohol sa mať v živote dobre.“ Nakoniec sa k rozhovoru pripojila tretia: „Chodí vraj teraz často do kostola – no, však viete; topiaci sa aj slamky chytá.“
Pavla táto rozprava veľmi pobúrila. Musel sa najskôr ukľudniť, aby nepovedal niečo v hneve. Potom sa radšej zdvihol a nepozorovane odišiel. Neskôr dal odpoveď sám sebe, že nie je dôležité, ako je človek dlho na svete, dôležité je, aby sa neminul svojho cieľa. Pavol pochopil, že Ježiš zvíťazil vo chvíli, keď povedal:
„…nie, ako ja chcem, ale ako chceš Ty.“ Ježiš zvíťazil vo chvíli, keď s dôverou objal svoj kríž. V tejto chvíli pochopil i prečo chodí do kostola. Chodí tam preto, aby pochopil zmysel svojho kríža a mal dosť síl k jeho neseniu.
 

9. zastavenie: Ježiš padá tretí krát pod krížom

Na konci školského roku prišlo za Pavlom niekoľko dobrých priateľov, spolužiakov, aby ho povzbudili v chorobe. Hoci sa k nemu chovali veľmi priateľsky a citlivo, nedokázali mu pomôcť a v tejto chvíli mu skôr ublížili. Hovorili mu o svojich životných plánoch, o prázdninových výletoch, o všetkom čo prežívajú, čo chcú robiť a na čo sa tešia. Toto stretnutie nebolo rozhovorom, ale skôr monológom zdravých ľudí, ktorí hovoria o tom, čo je nepochopiteľné človeku, pripravujúcemu sa na smrť. Onedlho im to došlo, pochopili, že nemôžu pochopiť jeho svet a on zase ich, preto ich lúčenie bolo tak zdĺhavé. On i oni tušili, že sa už vidia naposledy. Keď po zdĺhavom lúčení, plnom ospravedlnení, konečne odišli, upadol Pavol do veľkej ťažkomyseľnosti a apatie. Veľa hodín nič nerobiac presedel, veľa plakal, jednoducho naraz mu došli sily a on nemohol ďalej. Aj keď sa nerúhal, mal v srdci výčitku, prečo iní sú zdraví, majú život pred sebou a on ho má odovzdať.
Raz odpoludnia si zašiel do kostola, práve bol krst. Keď sa díval na horiacu veľkonočnú sviecu, náhle ho napadlo: Hľa jeden zrelý život umiera, aby sa narodil nový.
 

1O. zastavenie: Ježiš je vyzlečený zo šiat

Jedného dňa sa Pavol vydal do neďalekého ústavu, kde žili rehoľné sestry a starali sa o postihnuté dievčatá. Naposledy tu bol ako malý chlapec s maminou, ale len na krátko a od tej doby tu už viac nebol. Požiadal sestry, aby mu dovolili pomodliť sa v ich kaplnke. Vstúpil do kaplnky, pokľakol, dal si hlavu do dlaní a začal si spytovať svedomie. Zanedlho ucítil zvláštnu vôňu, akú doteraz nepoznal. Nebola to prirodzená vôňa kvetín, bolo to niečo, čo vychádzalo z priestoru a voňalo ako balzam. Pavol vycítil z tohoto priestoru vôňu modlitieb a obetí. Cítil tu viac než inde spojenie lásky s obeťou a pochopil, že je to tá pravá podoba lásky.
Boli to modlitby lásky prinášané Bohu za seba i za blížnych. Vedel, že každý priestor, ktorý obývajú ľudia, vydáva svoju vôňu a tu bol uchvátený vôňu, ktorú vydával tento priestor naplnený stálymi modlitbami. Začal si uvedomovať, že si znovu musí vážiť ľudí a mať ich rád predovšetkým v ich pokání a v hľadaní novej tváre. V tejto chvíli sám sa cítil nahý pred Božím majestátom a tušil, že príliš druhým sústavne čosi vyčítal, ale sám málo pochopil, čo je to pokánie a nasledovanie.

11. zastavenie: Ježiša pribíjajú na kríž

Z miest, kde sa ľudia dávajú celkom do Božej služby, odniesol si Pavol veľa pokoja a útechy do duše. Možno to ani netušil, ale začal vnímať, že už nechce žiť oddelene od tohoto sveta, ale chce sa pozerať na svoje utrpenie očami kresťanov, ktorí túžia po vykúpení. Preto prišiel sem, medzi rehoľné sestry, aby pochopil, že jeho ratolesť je napojená na kmeň a kmeň je ten, kto dáva zmysel. Ratolesť zomiera ale kmeň žije a v kmeni nachádzajú ratolesti svoj zmysel. Po niekoľkomesačnej prestávke, počas ktorej nemal žiadne bolesti, objavil sa na sklonku zimy úplný opak. Bolesti už boli veľmi výrazné. Okolo sviatku sv. Václava dostal silné horúčky a cítil sa veľmi slabý. Rana, kde bol zhubný nádor, sčervenala a prejavil sa hnis. Cítil taktiež veľké bolesti, ktoré prichádzali nárazom – chvíľku veľká bolesť a potom úľava, to bolesť vychádzala z ruky a prechádzala do celého tela. Teraz musel vynaložiť všetku svoju vnútornú silu k tomu, aby neprepadol zúfalstvu. Učil sa odovzdanosti a skutočne to bola doba ozajstnej školy odovzdanosti. Bola to doba, keď bol ako Lazár v zajatí svojho hrobu, alebo ako Kristus pribíjaný na kríž. Teraz bolo veľmi dôležité, aby chápal, ako je dôležité byť živou ratolesťou na kmeni. Pán predsa hovorí: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť.“

12. zastavenie: Ježiš na kríži umiera

Pavlove utrpenie sa na záver jesene deň za dňom zväčšovalo a spočívalo v dýchacích problémoch. Teraz už väčšinou len ležal na posteli – buď niečo čítal alebo sa modlil. Cez všetky bolesti ktoré mal, zdal sa tým, ktorí ho poznali, vyrovnanejší a všímavejší. Ľudia vraveli, že za tých niekoľko týždňov veľmi zostarol. Priatelia však vraveli, že za tých niekoľko týždňov prežil veľké obrátenie. Keď ho znovu navštívili spolužiaci a hovorili mu o svojom živote, nebol smutný a stretnutie s nimi ho neroztrpčilo.
Jeho obrátenie spočívalo v zmierení. Keď Bohu ponúkol svoj život ako dar a povedal Bohu svoje Áno – prijímam. Za toto vyznanie mu Boh ponúkol nový život. Pavlove telo ležalo ešte na posteli, hovoril s ľuďmi, ktorí za ním prichádzali, ale stále bolo viac zrejmé, že uniká tomuto svetu. Dosť mladých ľudí teraz za ním chodilo, asi tu hľadali povzbudenie pre svoju vieru. Jeseň sa neodvratne uberala do svojej druhej polovice. Prišiel november, dni sa stále viac a viac skracovali, vonku bývala hmla, často pršalo a noci už boli chladné. Jedného večera, asi mesiac pred Vianocami sa zastavili hodiny. Pavol zdvihol ruky, chcel sa posadiť, ale znovu sa zvalil na posteľ a naposledy povedal: „Mami… Bože!“

13. zastavenie: Ježiša kladú do rúk matky

Pri posteli zomierajúceho kľačala jeho matka, sestra, otec a jeho najlepší kamarát. Pavol zomrel ticho, mama mu zatlačila oči a všetci plakali.
Potom prišiel deň pohrebu, ktorý je vždy smutný, zvlášť keď zomiera človek tak mladý. Na pohreb prišla starká, starý kňaz, ktorý mu svojou láskavosťou podal Veronikinu šatku.
Boli tu aj sestričky z ústavu, ktoré dopomohli k jeho obráteniu. Okrem príbuzných prišlo aj veľa miestnych ľudí a nielen zo zvedavosti sa prišli rozlúčiť zo zosnulým. Prišlo aj veľa spolužiakov z lekárskej fakulty aj z gymnázia. Všetci ktorí prišli na pohreb museli sa zamyslieť nad životom človeka, nad krížom ktorý si nesie i nad jeho koncom.
Bolo tu povedané, že človek musí zomrieť v nejakej viere, je ale dôležité v akej. Človek zomiera s nejakým vyznaním. Veľa záleží na tom, s akým vyznaním zomiera.

14. zastavenie: Ježiša ukladajú do hrobu

Keď skončil obrad, ľudia sa rozchádzali a zostali len najbližší. I ja som odišiel, aby som sa o týždeň znovu vrátil. Keď som prišiel hrob bol zasypaný, všade okolo boli vence. Nebol tam nikto a ja som chcel v tej chvíli niečo povedať. Nebol mi dané slovo, preto som otvoril knihu Života a vyslovil som tieto slová ako svoju modlitbu:
„Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia. Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal. Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria. Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to. Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi.“

Záver :

Kto hlása Slovo, koná veľa.
Kto sa modlí, koná viac, lebo svojou vernosťou si zaisťuje večný život.
Kto trpí v mene Pánovom, síce umiera, ale z jeho smrti vychádza nový život.

Na úmysel pápeža

Otče náš…, Zdravas…, Sláva…

Všemohúci Bože,
svojho služobníka pápeža M.
si vyvolil za nástupcu svätého Petra,
aby viedol tvoj ľud,
láskavo vypočuje naše prosby,
nech ako Kristov zástupca na zemi
utvrdzuje svojich bratov
a nech Cirkev je s ním spojená
zväzkom jednoty, lásky a pokoja,
aby tak všetci ľudia našli pravdu a večný život
v tebe, večnom Pastierovi duší.
Skrze Krista, nášho Pána.
Amen.

Záverečné požehnanie