50 rokov priateľstva i rehoľného života

Sestra Elizabeth Anne Allen, OP a sestra Jean Marie Warner, OP, z Kongregácie sestier dominikánok sv. Cecílie oslávili 8. júla 2022 nielen 50 rokov rehoľného povolania, ale aj polstoročie priateľstva.

A bolo to priateľstvo, o ktorom sestra Elizabeth Anne povedala, že bolo z „milosti Božej“.

„V tomto prípade to bola rodina, ktorú nám Boh vybral,“ povedala sestra Elizabeth Anne. „Nikdy sme vzájomné priateľstvo nebrali ako samozrejmosť. Pracovali sme na tom a boli sme za to po celý čas vďačné, pretože to Boh nemusel urobiť.

„Nebolo to len niečo, v čom sme mali spoločné volanie a spoločný život, ale priateľstvo je podľa definície vzájomná vec a sme veľmi požehnané,“ povedala.

Bola to skutočne božská prozreteľnosť, ktorá ich spojila, pretože okrem tohto vzájomného volania boli ich cesty k tomuto volaniu na opačných koncoch spektra.

„11. september mojej generácie“

Sestra Elizabeth Anne vyrastala v Murfreesboro so svojimi rodičmi Williamom Haroldom a Jean Lamb Allen a jej tromi sestrami a boli členmi protestantskej cirkvi. Ale potom bol zavraždený prezident John F. Kennedy a hneď na druhý deň prvýkrát vkročila do katolíckeho kostola.

Atentát na prezidenta Kennedyho „bol niečo ako 11. september mojej generácie,“ pripomenula si sestra Elizabeth Anne. „S priateľom sme boli obaja protestanti a práve sme sa išli modliť do (Kostol sv. Ruženky z Limy v Murfreesboro), pretože to bol jediný kostol, ktorý bol otvorený.

„Keď sme tam boli, nebolo tam nič organizované, ale bolo tam plno ľudí, ktorí sa modlili veľmi ticho. Bolo tam niečo veľmi modlitebné a mohli ste povedať, že sa deje niečo veľmi zmysluplné,“ povedala. „Nikdy predtým som nezažila rovnaký pocit (božskej) prítomnosti.“

Po tomto dni sestra Elizabeth Anne povedala, že ten pocit v nej utkvel, a napokon sa v roku 1964 prvýkrát zúčastnila na svätej omši a sprevádzala svoju priateľku na Veľkonočnú vigíliu.

„Ak sa chystáte začať, môžete tiež začať vo veľkom štýle ako ja,“ povedala.

Predtým, ako vošla dnu, vysvetlila svojej priateľke jednu vec.

„Pamätám si, ako som jej povedala predtým, ako som vošla: ‚Nekľačím. Kľaknem si maximálne pri svojej posteli vo svojej izbe. Nebudem kľačať,“ spomínala sestra Elizabeth Anne. Priateľka mi povedala: „Nemusíš kľačať. Rob len to, čo ti vyhovuje a modli sa.‘“

Ale zasiahol Duch Svätý

„V tú noc počas svätej omše, ktorá bola v latinčine, som si pri konsekrácii uvedomila dve veci. Najprv som si uvedomila, že kľačím a bolo to, akoby moje telo na to reagovalo, aj keď som si v duchu hovorila: ‚Čo to robím? Nechcela som to urobiť,“ spomínala. „Potom som si uvedomila, že som verila, že toto je Skutočná Prítomnosť, a pomyslela som si:“ Vieš čo, tvoj život sa práve zmenil, zostaň tu, kde si, kvôli prijímaniu.“

V tú noc sa pre ňu začala štvorročná cesta, keď pokračovala v chodení na svätú omšu, ale čakala na konvertovanie na žiadosť svojich rodičov, ktorí chceli, aby počkala, kým nebude mať 21 rokov, pretože si mysleli, že to spôsobí rozdelenie v rodine. Medzitým si počas štúdia histórie na vysokej škole spomenula na jedného učiteľa, ktorý mal o katolíckej cirkvi len negatívne názory.

„Pozeral sa na Cirkev v tom najhoršom možnom svetle,“ povedala sestra Elizabeth Anne. „Pristihla som sa, že Cirkev obhajujem a reagujem na to.

„Dievča, ktoré sedelo vedľa mňa, bolo náhodou katolíčka a povedala som jej: ‚Táto vec, ktorú kritizuje, mi dáva dokonalý zmysel,‘… a nepáčilo sa mi, ako sa k tomu správal ľahkovážne,“ vysvetlila. Na návrh svojej spolužiačky sa teda išla porozprávať s kňazom zo St. Rose a hneď na budúci týždeň začala s prípravou a nakoniec prišla do kostola v decembri 1967 v St. Rose, vo veku 20 rokov.

„Moji rodičia súhlasili a nenechali ma čakať ďalší rok,“ povedala. „Nerobila som to z iného dôvodu ako z viery“ v katolícku cirkev.

Po ukončení vysokej školy sa zamestnala v St. Rose School, kde som vyučovala 7. a 8. ročník a v roku 1969 bola prvýkrát predstavená sestrám dominikánkam, ktoré nastúpili ako učiteľky.

„Hneď, ako som ich koncom augusta toho roku stretla, hneď som si pomyslela: ‚Toto mám robiť‘,“ a s tým vstúpila v roku 1970 do kláštora.

„Nepochybujem, že som mala byť Dominikánkou“

Cesta sestry Jean Marie k rehoľnému životu bola veľmi odlišná. Bola vždy katolíčkou a tiež vyrastala okolo rehoľného života. Keď chodila na základnú školu a žila v Atlante v štáte Georgia, bola v okolí Milosrdných sestier a tiež poznala niekoľko dominikánskych sestier, dokonca ešte predtým, ako sa jej rodina presťahovala do Tullahomy, keď bola druháčkou na strednej škole.

„Počas druhého ročníka na strednej škole som naozaj jasne vedela, ​​že toto je to, čo chcem robiť,“ povedala. „Nebolo pochýb o tom, že sa stanem dominikánkou. O iných som ani neuvažovala.“

A spolu so sestrou Elizabeth Anne vstúpila do kláštora v roku 1970 „hneď po strednej škole,“ povedala. A odvtedy, keď spolu začali svoje obdobie rozlišovania, len pár mesiacov predtým, začala 50-ročná cesta.

„Stvorené pre priateľstvo“

Na povrchu neexistoval žiadny iný dôvod okrem ich spoločného plánu vstúpiť do kláštora, že by začali priateľstvo. Bývali v rôznych mestách, boli medzi nimi štyri roky, jedna mala pracovné skúsenosti a druhá práve skončila strednú školu, jedna vyrastala ako katolíčka a druhá nedávno konvertovala.

Cestu však absolvovali spolu, volali sa navzájom na pomoc počas procesu rozlišovania, chodili spolu na letnú školu, nakupovali spolu, 15. augusta 1972 spoločne zložili svoje prvé sľuby a potom spoločne zložili svoje večné sľuby o päť rokov neskôr, 15. augusta 1977.

„Jedna vec je, že ani jedna z nás nie je konkurencieschopná, a to nám to uľahčilo,“ povedala sestra Jean Marie. „Nikdy som sa jej nesnažil konkurovať a ona sa nikdy nepokúšala súťažiť so mnou.

„Robili sme rôzne veci, ale potom sme robili veci spolu,“ povedala. „A vďaka tomu sa naše priateľstvo prehĺbilo, ako aj rástlo a vyvíjalo sa.“

V priebehu rokov, aj keď boli oddelené rôznymi učiteľskými pozíciami v Tennessee a iných štátoch, „vždy mali priateľstvo,“ dodala sestra Elizabeth Anne. Sestry svätej Cecílie sa venujú apoštolátu katolíckeho vzdelávania a komunita 300 sestier slúži v 53 školách po celých Spojených štátoch a v zahraničí.

Keď uvažovali o svojej nedávnej oslave Zlatého jubilea, vedeli, že volanie, ktorému zasvätili viac ako polovicu svojho života, by nebolo možné len vďaka vzájomnej podpore, ale aj vďaka podpore celej dominikánskej komunity.

„Nebola by som verná 50 rokov, keby nebolo modlitby a pomoci komunity,“ povedala sestra Jean Marie. „Naozaj pekné na jubileu bolo, že to bola oslava komunity… a presne to sme chceli.“

„Sama sa do neba nedostaneš,“ dodala sestra Elizabeth Anne.“ Obe sme povedali to isté. Sme nesmierne vďačné Všemohúcemu Bohu, sestrám, ktoré nás predišli, bez ohľadu na to, na ktorej strane večnosti sú, pretože žili tento život, aby sme ho mohli žiť my.

Dominikánska komunita „poskytuje štruktúru, ktorá podporuje kresťanskú cestu… a napriek tomu máte úplnú slobodu byť svojím najlepším ja,“ pokračovala sestra Elizabeth Anne. „Nie sme skupina na vykrajovanie koláčikov. Existuje príslovie: ‚ak si stretol jedného dominikána, tak si stretol jedného dominikána‘ a my sme toho živým dôkazom.

Zdroj: dominicansisterstcecilia, Obrázok: Tamtiež

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *