Láska Pátra Pia k vlastnej matke

Matka Pátra Pia bola Mária Giuseppa de Nunzio. Narodila sa 28. marca 1859 v Pietrelcine a zomrela 3. januára 1929 v San Giovanni Rotondo.

Bola to štíhla žena so svetlými očami a súmernými rysmi v tvári. Hoci pochádzala z prostého ľudu, pôsobila vznešeným dojmom. Bola schopná kedykoľvek rozprávať s veľkou výrečnosťou o krásnych veciach, predovšetkým však bola Maria Giuseppa vážená, hlboko zbožná žena. Nejedla nikdy mäso nielen v piatok, ale ani v stredu, a to z úcty k Panne Márii Karmelskej. Viedla veľmi zdržanlivý život ako matka aj gazdiná a spievala v chrámovom zbore. Priviedla na svet sedem detí, z ktorých štvrtý bol otec Pio.

Ten svoju matku miloval veľmi nežne. Nazýval ju mamička, matička, taliansky mammella, čo je výraz jeho hlbokej lásky, akú k nej nosil vo svojom srdci; tým vyjadroval svoju nežnú náklonnosť k matke.

Túto lásku prejavil v celej sile, keď sa s ňou 3. januára 1903 musel rozlúčiť, aby mohol nasledovať hlas Pána, ktorý ho volal do kláštora. Otec bol vtedy v Amerike, a tak sa všetka jeho láska a všetka jeho bolesť sústredila na matku. Ale vypočujme si, ako František sám neskôr opisuje tieto bolestné rozlúčky, keď rozpráva v jednom liste o videniach, ktorými ho Pán odmenil pri jeho vstupe do kláštora:

„Nesmieme si myslieť, že ona duša strašne netrpela, keď sa musela rozlúčiť s tými, ku ktorým sa cítila veľmi pripútaná. Zdalo sa jej dokonca, ako by jej nastávajúce odlúčenie drvilo kosti; a pociťovala túto bolesť tak živo, že skoro stratila vedomie. Tak ako sa neodvratne blížil deň odchodu, rástlo toto utrpenie až k nekonečnu. Posledná noc, ktorú strávila so svojimi drahými, tešil Boh dušu novým videním. Videla Ježiša a jeho Matku v plnej sláve. Povzbudzovali  dušu a uisťovali ju svojou zvláštnou láskou. Nakoniec položil Ježiš svoju ruku na dušu a toto gesto stačilo, aby posilnilo aspoň vonkajšiu časť duše, takže okamih bolestného rozlúčenia aj napriek veľkému mučeníctvu pre telo i dušu nevyvolal ani jedinú slzu „(Listy I, 1282n).

Vieme, že ono odlúčenie bolo i pre jeho matku nadmieru bolestné. Keď pred ňou František pokľakol a prosil o požehnanie skôr, než odíde, vzala jeho ruky do svojich a povedala, pričom zo všetkých síl zadržiavala slzy: „Syn môj, cítim, že mi to trhá srdce, ale svätý František ťa volá, preto musíš ísť .“ Potom ju však opustili sily a ona omdlela. Keď sa opäť prebrala, dala synovi požehnanie, vtlačila mu do ruky ruženec, objala ho a rozlúčila sa s ním ako veľká biblická žena slovami: „Syn môj, v tomto okamihu nesmieš myslieť na bolesť svojej matky. Musíš nás opustiť, preto choď! “

Počas noviciátu v kláštore v Morcone nebola láska brata Pia k matke o nič menšia. Je známa epizóda z návštevy jeho matky u neho v onom roku. Brat Pio, kapucínsky novic, k nej prišiel plný pokory, so sklopeným zrakom, bez toho, aby vyslovil jediné slovo. Jeho matka tým bola veľmi prekvapená a opýtala sa ho starostlivo: „Syn môj, ty si onemel?“ Pater Pio neskôr priznal: „Keď som ju zbadal, najradšej by som sa jej vrhol okolo krku, ale prísne predpisy noviciátu to nedovoľovali.“

Keď skončil rok noviciátu, presídlil brat Pio do kláštora Sant ‚Elia, aby mohol pokračovať v štúdiu. Jedného dňa dostal od učiteľa za úlohu, aby napísal pojednanie na tému „Matkin bozk“. Brat Pio bol nadšený a vložil do vypracovania témy celú svoju dušu:

„Ako sladké a nežné sú matkinej bozky! Sú ako malé šípy, ktoré zasahujú aj najtvrdšie srdce nevďačných synov. Kto by vôbec na ne nepomyslel pri spomienke na stálu materskú starostlivosť a mnoho bozkov, ktoré nám vtlačila na tvár, keď sme boli malí? Medzi mnohými bozkami, ktoré moja milá matka zanechala na mojej tvári, je jeden, na ktorý mi v srdci zostala spomienka viac ako na ostatné a pri obyčajnej spomienke na neho musím zvolať: Ó moja matka! Ako veľmi si ma milovala!“

Chcem teraz krátko popísať, o čo išlo, pretože je to nutné.

Brat Pio pokračuje a rozpráva príbeh, ktorý obsahuje snáď jediný autobiografický rys z jeho života. Bolo to cez prázdniny na návšteve u tety, u ktorej mal pobudnúť štrnásť dní ďaleko od domova. Keď stanovená doba uplynula, nechcela ho teta a ostatní v dome nechať odísť a chceli si ho za každú cenu podržať ešte tri dni. Pre úbohú matku znamenal tento čas úzkostné čakania. Brat Pio pokračuje:

„Keď sa moja matka v danú dobu nedočkala môjho návratu, mala nesmiernu starosť a prelievala doma slzy. V tých posledných dňoch nerobila doma nič iné, než že vychádzala na cestu, po ktorej som mal prísť, a bežala po nej, aby videla, či už sa konečne neobjavím. Konečne nadišiel deň môjho návratu. Keď sa koč objavil na obzore, spoznala ma už z diaľky, pretože som sa vykláňal z okna vo dverách. Rýchlo a s prešťastnou tvárou pribehla, vytiahla ma z koča, objala, zasypala tisíckou bozkov na moju tvár a plakala úľavou.

Ó áno, tie bozky zostanú naveky vtlačené v mojom srdci.“

(Školské úlohy s. 156, Téma č. 57; Fra Pio písal túto úlohu koncom roku 1904.)

Keď skončili školské roky v Sant ‚Elia, poslali brata Pia na ďalšie štúdiá do kláštora Serracapriola (1907-1908) a do Montefusco (1908-1909) .Odtiaľ napísal na Vianoce 1908 list matke, ktorá bola sama, pretože otec druhýkrát odišiel do Ameriky. „Milá mamička, Vianoce sú už blízko a ja ich nechcem nechať uplynúť, bez toho aby som Vám vyjadril pocity vďačnosti, ktoré k Vám cítim. Vy ste bola a stále ste človek, ktorého najviac milujem, Vás, ktorá ste venovala toľko starostlivosti a námahy mojej dobrej výchove. V ten najkrajší deň nezabudnem vyslať k božskému Dieťaťu najvrúcnejšie prosby, aby na Vás a na celú rodinu zoslalo najštedrejšie požehnanie pre tento život a darovalo Vám iný život v svätom raji. Súčasne dúfam, že nepatríte do počtu tých falošných kresťanov, ktorí celé sviatky nemajú zmysel pre nič iné ako pre zmyslové pôžitky, ale že naopak pre Vás spočívajú predovšetkým v tom, byť v priateľstve s Bohom. Preto Vám radím, aby ste sa na tieto tajomstvá pripravili s ozajstnou ľútosťou nad svojimi pochybeniami proti Bohu a oslavou dôverného svätého prijímania, aby ste mohli prijať požehnanie novorodeného Jezuliatka. Posielam Vám a babičke a sestrám pravé bozky a zostávam Váš syn fra Pio „(Epist. IV . 9028. n)

O dva roky neskôr 10. augusta 1910 bol Páter Pio vysvätený na kňaza a matka sa snažila aj napriek otcovej neprítomnosti osláviť túto udalosť čo najlepším spôsobom podľa vtedajších tamojších obyčajou. Nevieme nič o tej dobe, kedy Pio žil zo zdravotných dôvodov doma, najskôr len s matkou a potom aj s otcom, ktorý sa vrátil z Ameriky v roku 1916. Keď sa potom syn natrvalo usadil v San Giovanni Rotondo, navštevovala ho matka tak často, ako to len bolo možné, zvlášť potom, čo obdržal Kristove rany. Vypočujme si, čo sa udialo v mesiaci máji 1920, kedy sa dobrá mamma Peppa 44 dní zdržiavala v dome Márie Pyllovej, ktorá nám tento príbeh rozpovie.

Každé ráno išla Maria Giuseppa do kláštora, aby bola prítomná svätej omši svojho syna a prijala z jeho rúk sväté prijímanie. Po svätej omši niekedy prišla do sakristie a zašla za Piom, aby mu niečo povedala, ale on jej nevenoval vôbec pozornosť. Už keď sa k nemu blížila, odišiel preč. Nikdy jej nedovolil, aby mu pobozkala ruku. Ako často bola táto úbohá žena blízko tomu, aby ju pobozkala, ako to robili všetky prítomné ženy, ale on ju vždy ihneď stiahol. Úbohej matke pôsobilo toto správanie syna veľké starosti a nemohla zadržať slzy. Raz si posťažovala svojej priateľke Márii a povedala: „Som tu už dvadsať dní, a nemohla som s Piom prehovoriť ani jediné slovo. Svätá Matka Božia, prečo sa tak správa? Nenechá ma ani raz pobozkať mu ruku.“ Priateľka povedala Pátrovi Piovi o týchto starostiach jeho matky a dostala túto odpoveď:

„Kedy to kto zažil, aby matka musela bozkávať ruku svojho syna?“Tak bolo správanie Pátra Pia voči jeho matke výrazom nie nedostatočnej lásky alebo starostlivosti, ale bolo odôvodnené práve jeho láskou a predovšetkým najvyššiou úctou voči tej, ktorá mu darovala život a vychovanie. Podobná príhoda sa stala ešte raz niekoľko týždňov pred smrťou Peppy.5. decembra 1928 sa vrátila slečna Mária Pyllová z krátkeho pobytu v Pietrelcine do San Giovanni Rotonda a priviedla so sebou matku otca Pia, aby mohla osláviť Vianoce v blízkosti svojho syna. Keď prišli na námestie pred malým kostolom, stretli tu Pia. Jeho matka chytila ​​synovu ruku, a skôr ako ju mohol stiahnuť, povedala: „Otče Pio, bozkávam ti ruku menom tety Liber“ (prvý bozk), „od tety Pellegrini“ (druhý bozk), „od tety Filomena“ (tretí bozk). A tak to išlo ďalej menom desiatich alebo viacerých tiet a príbuzných. A ​​konečne povedala: „A teraz, otče Pio, ti bozkávam ruku za seba.“ Už sa k tomu chystala, ale nepodarilo sa jej to, pretože ako sa k nemu stačila skloniť , P. Pio jej ruku prudko vytrhol a držal ju vysoko. So zdvihnutými rukami vyhlásil: „Nikdy! Syn musí bozkávať ruky matke, ale nikdy nie naopak! „Od toho dňa mamma Peppa svojho syna poslúchla a už sa nepokúšala pobozkať mu ruku. Každé ráno, keď prijala pri hlavnom oltári z jeho rúk sväté prijímanie, akonáhle to prebehlo, zohla sa až k zemi a pobozkala to miesto, kde stáli jeho zranené nohy. I keď snežilo a bola ľadová zima a víchor, stúpala každé ráno z domu Márie Pyllovej, kde bývala, ku kláštoru, aby bola prítomná na svätej omši a pozdravila svojho syna. Mala na sebe prostý a na toto obdobie ľahký šat, ale nechcela od nikoho prijať teplejší odev ani teplý vlnený plášť. V Svätú noc išla do kostola, ktorý bol preplnený veriacimi. Sedela medzi oltárom nepoškvrnenej a spovednicou otca Pia a bola prítomná na jeho troch svätých omšiach. Potom išla domov a ľahla si na lôžko. O tri dni neskôr konštatoval lekár obojstranný zápal pľúc. P. Pio, ktorý pre svoju matku znamenal všetko, často ju navštevoval, vždy v sprievode gvardiána, ktorý prinášal chorým každé ráno sväté prijímanie. Zotrval u smrteľnej postele až do konca. Udelil k dojatiu všetkých prítomných matke sviatosť pomazania chorých. Keď videl, že jeho matka už čoskoro vydýchne naposledy, nemohol to vydržať. Pobozkal ju na čelo, hlboko vzdychol a stratil vedomie. Dvaja lekári ho odniesli od lôžka. Gvardián kláštora Sant ‚Elia zaujal miesto Pátra Pia pri lôžku jeho matky a v jeho náručí zomrela mamma Peppa 3. januára 1929 v 6.15 hod. V susednej izbe ležal Páter Pio na úzkom lôžku a dal voľný priechod svojej bolesti a prúdom sĺz. Preplakal mnoho vreckoviek a prítomní nemohli zadržať svoje slzy, keď počuli jeho nárek: Maminka moja! Moja krásna mamička! Mamička moja! … Aby ho potešil, povedal mu niekto: „Ale otče Pio, vy sám ste nás učili, že bolesť nie je nič iné ako výraz lásky a že ju musíme obetovať Bohu. Prečo tak plačete? „Páter Pio odpovedal:“Je to presne tak, a predsa: slzy lásky, len lásky a nič iné.“ Pohreb Peppy sa konal ďalší deň a bol to úctyhodný sprievod, ktorý kráčal za rakvou ulicami malého mestečka na miestny cintorín v San Giovanni Rotondo, kde bola uložená do spoločného hrobu kapucínov. Na jej náhrobku sú napísané tieto slová:

Tak ako z lona ranej zory vychádza slnko, aby zvíťazilo nad tieňom noci, tak vyrastá na hrudi matky žiariaca hviezda kňazského syna a vnáša do temnôt hriechu a tmy všetkých ľudských bolestí – Božie svetlo.

Chcel by som na záver pripojiť dve poznámky.

Prvá je táto: Keď ešte otec Pio žil (ale ešte aj dnes, mnoho rokov po jeho smrti), mnoho pútnikov, ktorí poznali jeho veľkú lásku k rodičom, skôr ako v kláštore navštívili jeho samotného, ​​zašli na cintorín k hrobu jeho rodičov. Pretože P. Piovi nič nemohlo zostať skryté, karhal ich bolestne: „Aha, najprv ste išli k mojim rodičom, aby ste sa odporučili ich orodovaniu!“

A ako druhú poznámku by som chcel upozorniť na štvrté prikázanie: „Cti otca svojho i matku svoju“ – prvé a jediné prikázanie, ku ktorému je pripojený prísľub: „… aby si dlho žil a dobre ti bolo na zemi“ (Ex 20,12; Dt 5,16) .

Páter Pio žil 81 rokov a 4 mesiace. Dosiahol tak pomerne vysokého veku. Snáď sú početné dni jeho života tiež odmenou za jeho lásku, ktorú choval k svojim rodičom.

Zdroj: lumendelumine, obrázok: aleteia.org

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *