Zo spirituality svätej Kataríny Sienskej
Najväčší darom Kataríny Sienskej bola jej schopnosť učiť a hlásať vieru a lásku k Eucharistii. V dobe kedy Katarína žila, bolo veľmi neobvyklé prijímať Eucharistiu každodenne. Človek, ktorý túžil Pána prijímať v Eucharistii každý deň, musel mať povolenie, žiaľ, väčšinou tieto žiadosti boli zamietané. Katarína však dostávala v Eucharistii veľa mystických milostí – tak veľká bola jej hlboká láska k Ježišovi v Eucharistii. Na svätých omšiach mala vízie a extázy, často trvajúce 3 až 4 hodiny. Mnohí kňazi túto skutočnosť potvrdili. Jej duchovný vodca a spovedník, Fr. Raymond z Capuy, hovorí o tejto mocnej a svätej žene vo svojej biografii: “Pápež Gregor XI., aby túto mystickú túžbu panny Kataríny uspokojil, vydal povolenie, ktorým jej udelil právo mať k dispozícii kňaza, ktorý spravoval jej sv. prijímanie, a tiež mať prenosný oltár, aby počúvala sv. omše a prijímala sv. prijímanie kedykoľvek a kdekoľvek sa jej páčilo.“ Dokonca získala dovolenie mať na cestách k dispozícii troch spovedníkov na rozhrešovanie kajúcnikov, ktorých svätica obrátila. “ (Capua, Život sv. Kataríny zo Sieny, str. 284).
„Za sedemročné obdobie pred jej smrťou svätá Katarína zo Sieny neprijala do svojho tela žiadne iné jedlo ako Eucharistiu. Jej pôst však nikdy neovplyvnil jej energiu. Počas týchto siedmich rokov udržiavala veľmi aktívny život. V skutočnosti sa väčšina jej veľkých zázrakov vyskytla práve počas tohto obdobia. Nielen, že jej pôst spôsobil, že nestratila energiu, ale stal sa zdrojom mimoriadnej sily. Stala sa silnejšou vždy, keď prijala svojho Pána v Eucharistii. Bola to Katarínina obrovská láska k Ježišovi v Eucharistii, ktorá jej umožňovala ísť von k chudobným a zvlášť k veľmi chorým a slúžiť im ako On, ako Pán. Veľmi vážne prijala do srdca Ježišove slová v Mt 25, 40. „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“
V jednom videní, ktoré Kataríne navždy zostalo v srdci i mysli, ju Panna Mária predstavila Ježišovi a on jej daroval nádherný prsteň so slovami: „Ja, tvoj Stvoriteľ a Pán, si ťa beriem za nevestu vo viere, ktorú navždy zachováš čistú až kým so mnou v nebi nebudeš sláviť večný sobáš.“ Tento prsteň mal zostať viditeľný len pre ňu. V tejto zvláštnej udalosti môžeme spozorovať živé centrum viery svätej Kataríny, ako aj každej autentickej duchovnosti: je ním Kristocentrizmus. Kristus bol pre ňu ako manžel, s ktorým mala vzťah dôvery, blízkosti a vernosti; najvyššie dobro, milované viac ako všetky ostatné. Túto hlbokú jednotu s Pánom možno vidieť aj v ďalšej udalosti zo života tejto výnimočnej mystičky: vo výmene sŕdc. Podľa Rajmunda z Capuy, ktorý zapísal všetko, čo mu Katarína zverila, sa jej Pán Ježiš zjavil s ohnivočerveným ľudským srdcom v ruke, otvoril jej hruď, vložil jej tam toto srdce a povedal: „Najdrahšia dcérka, tvoje srdce som si vzal v deň, keď si mi ho obetovala; preto ti teraz dávam to svoje: oddnes bude na mieste, ktoré predtým patrilo tvojmu“. Katarína skutočne prežívala slová svätého Pavla „…už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2,20)
Ďalší znak Kataríninej duchovnosti je spojený s darom sĺz. Vyjadrujú výnimočnú a hlbokú citlivosť, dojatie a nehu. Viacerí svätci mali dar sĺz, pripomínajúci pohnutie samotného Ježiša, ktorý neskrýval plač nad hrobom svojho priatelia Lazára, nad bolesťou Márie a Marty, ani nad Jeruzalemom v posledných dňoch svojho pozemského života. Podľa Kataríny sa slzy svätých miešajú s Kristovou Krvou. Hovorila o tom s chvením a prostredníctvom mimoriadne pôsobivých symbolických vyjadrení: „Pamätajte na Ukrižovaného Krista, Boha a človeka. Dajte si za cieľ Ukrižovaného Krista, ukryte sa v ranách Ukrižovaného Krista, ponorte sa do krvi Ukrižovaného Krista.“ Tu môžeme pochopiť, prečo mala Katarína tak mimoriadnu úctu ku kňazom, hoci vedela o ich ľudských slabostiach: práve oni prostredníctvom sviatostí a Božieho Slova rozdávajú spásonosnú silu Kristovej Krvi. Sienská svätica, povzbudená hlbokou a trvalou láskou k Cirkvi, stále pozývala kňazov a aj samotného pápeža, ktorého volala „sladký Kristus na zemi“, aby zostali verní svojim povinnostiam. Pred smrťou povedala: „Opúšťam telo, no život som darovala Cirkvi a obetovala pre Svätú Cirkev, a to je mi jedinou útechou.
„Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ (Jn 13, 34-35)
Nestačí milovať druhých s nekonkrétnym, nejasným druhom lásky, ale tak, ako nás miloval Ježiš Kristus – to znamená, že nás miloval bezpodmienečne a až na smrť. Milovať druhých, neznamená iba s nimi spolucítiť. Katarína Sienská a všetci veľkí svätí vzali toto Kristovo slovo, aby išli a konkrétne pracovali pre druhých úplne a často s rizikom ohrozenia svojho života. Katarína Sienská sa dobrovoľne prihlásila do nemocnice vo svojom bydlisku, aby sa starala o ženu menom Tecca, ktorá trpela malomocenstvom. O túto ženu sa nikto nechcel postarať, jej choroba bola v pokročilom štádiu a každý mal strach z nakazenia. Aj Katarínina matka mala veľké obavy, že by sa jej dcéra mohla veľmi ľahko nakaziť týmto zákerným, smrteľným ochorením. Po čase sa skutočne stalo, že Katarínine ruky boli napadnuté malomocenstvom a choroba u nej začala postupovať. Láska k tejto žene v ktorej videla Krista, jej však nedovolila od nej odísť. Postihnutá žena mala ku Kataríne veľmi často nevďačné srdce pre jej starostlivosť k nej, hanbila sa a nechcela ju pri sebe prijímať, ale nikdy sa jej nepodarilo ani urážkami túto čistú pannu od seba odohnať. Keď žena zomrela, Katarína jej telo sama umyla a obliekla. Pripravila ju na pohreb, sama jej telo vložila do rakvy, sama sa modlila modlitby a sama pokryla rakvu hlinou vlastnými rukami. Nenašiel sa nikto, kto by jej pomohol. Ihneď potom, ako dopadol posledný kúsok hliny na rakvu, boli Katarínine ruky zázračne uzdravené. Jej ruky sa objavili úplne čisté od malomocenstva a oveľa mladšie a jemnejšie než kedykoľvek predtým.
Taká je láska a viera v Boha, ktorú mali veľkí svätí. Naša láska k Ježišovi je to, čo nás privádza do neba.