Skúsenosti svätcov, ktorí boli v kontakte s anjelmi
Svätý Páter Pio
Svätý Páter Pio z Pietrelciny (1887-1968) mal veľmi neobyčajnú, jemnú a úctivú oddanosť voči svojmu anjelovi strážnemu. Jeho „malý priateľ z detstva – anjelik“ mu vždy pomáhal. Bol oddaným a inšpirujúcim priateľom, ktorý (podobne, ako veľkí svätí majstri) v ňom udržiaval stály impulz pre jeho pokrok pri nácviku akýchkoľvek schopností. Jeho vytrvalé a diskrétne činy mu ukazovali cestu, radu a pomoc.
Keď dostal list písaný po francúzsky, bol to jeho anjel strážny, kto mu poslúžil ako tlmočník: „Ak je misia nášho strážneho anjela neľahká, tak tá, ktorú plní môj anjel, je nepochybne ešte ťažšia, keď dokáže preložiť príkazy z iného jazyka.“ Anjel strážny mu bol dôverným priateľom, ktorý ráno – akonáhle ho zobudil, spolu s ním velebil Boha. „Niekedy v noci, keď zavriem viečka, vnímam akoby dokonca nadvihol závoj a naraz sa predomnou rozprestiera Raj. S touto víziou spím s blaženým úsmevom na perách, v hlbokom pokoji, očakávajúc môjho malého priateľa z detstva, kým skoro ráno príde a zobudí ma a potom sa spoločne modlíme na potechu našich sŕdc.“
V prípade náporu zla je to znovu jeho neviditeľný priateľ, ktorý mu uľahčuje utrpenie: „Môj drahý mladý kamarát ničí bolesť, ktorá vznikla pôsobením tých, ktorí odpadli alebo sú nečistí, čím povznáša moju dušu k výšinám nádeje.“
Ak sa niekedy stalo, že jeho anjel nezasiahol podľa neho s dostatočne vnímateľnou snahou, páter Pio nestrácal svoju dôveru. Vedel, ako reagovať, cez lekciu bratstva: „Nebudem sa k tebe viazať v tom, akým spôsobom ma ničia. Niekedy cítim, že som blízko smrti. V sobotu som si skutočne myslel, že to už so mnou chcú skončiť. Už som nevedel, k akému svätému by som sa mal obrátiť, zvolil som teda svojho anjela a potom, ako ma nechal nejakú dobu čakať, sa nakoniec ukázal: vznášal sa okolo mňa a spieval svojím anjelským hláskom hymny ospevujúce boží majestát. Roztrpčene som sa na neho oboril, že ma nechal tak dlho čakať napriek tomu, že som ho celý ten čas neprestával volať na pomoc. Aby som ho potrestal, naschvál som sa mu nechcel pozrieť priamo do očí, chcel som si uchovať odstup, bežať preč a skryť sa mu. Avšak on, ten neborák chlapec, prišiel s plačom na krajíčku. Zachytil ma pohľadom, takže som mu pozdvihnúc hlavu musel pozrieť priamo do tváre, len aby som ju videl celú zachmúrenú…“ „Vždy som ti nablízku, môj predrahý chlapče“, povedal, „neustále som pri tebe, moja náklonnosť k tebe nevymizne dokonca ani s tvojím životom.“…
Blahoslavená Anna Katarína Emerichová
Od svojho skorého detstva bola vedená svojím anjelom strážnym, ktorého prítomnosť si úplne uvedomovala a ktorý jej každodenne poskytoval podnety pre jej život.
Anna Katarína o ňom povedala: „Môj anjel ma volá a berie na rôzne miesta. Cestujem s ním… Raz ma takto doviedol ku kráľovnej Francúzska vo väzení (Mária Antoinetta). Keď sa modlím za ostatných a on nie je vedľa mňa, volám ho, aby šiel k anjelom ostatných. Keď je nablízku, často ho prosím, aby išiel na nejaké miesto a potom vidím, že tak naozaj robí. Môj anjel ma vedie k tomu, aby som sa modlila za duše trpiacich a často ho posielam ku strážnym anjelom týchto ľudí.
Cez určité symbolické vízie ma pripravuje na utrpenie blízkych alebo aj cudzích ľudí, aby som mala čas modliť sa za ich útechu. Dostávam presné rady ohľadne toho, ako sa mám správať k ľuďom, s ktorými v priebehu dňa prídem do styku. Takto viem, čo im mám povedať a ako, alebo či sa mám držať v pozadí. Ak sa ma niekto pýta, môj anjel mi dokonca hovorí slová, ktoré mám vo svojom vyjadrení použiť. Vždy chodí so mnou a dokonca aj keď na mňa útočia temné sily a snažia sa ma obkľúčiť v mojej cele, nemôžu mi príliš ublížiť, pretože vždy dostanem pomoc.“
Svätá Gemma Galgani
V jej živote je prítomnosť anjelov takmer nepretržitá. Obklopovali ju a niekedy sa prejavovali aj cez viditeľné skutky. Tu je niekoľko zápiskov z jej duchovného denníka:
„Môj anjel strážny ma nikdy neopúšťa… nie je odo mňa oddelený ani na minútu. Ak sa s ním mám rozprávať, modliť alebo urobiť niečo iného, vždy mi to ukáže.“
„Môj anjel strážny ma nikdy neopustil, ani v mojich nespočetných slabostiach a nedostatkoch, ktorými trpím dokonca aj v jeho prítomnosti!“
„Môj anjel strážny ma nikdy neprestáva chrániť, učiť ma a dávať mi múdre rady. Veľakrát za deň sa mi zjaví a rozpráva sa so mnou.“
„Môj anjel strážny ma nikdy neopúšťa, posilňuje ma. Musím povedať, že v nedeľu som vôbec nebola hladná, ale on ma donútil jesť a potom tiež aj ráno. Každý večer ma nezabudne požehnať, ale mi aj vyčíta alebo na mňa kričí, keď je to potrebné.“
„Môj anjel strážny mi dal piť nejaké kvapky bielej tekutiny v zlatej fľaštičke. Povedal mi, že je to liek nebeského doktora, aby uzdravil chorých.“
„Môj anjel strážny sa stal aj mojím učiteľom a sprievodcom. Napomína ma vždy, keď urobím chybu, učí ma hovoriť menej a len vtedy, keď sa ma pýtajú. Náš správca raz povedal nie lichotivé slová o jednom človeku, chcela som sa preto do toho zamiešať, ale môj anjel, silný a krásny, ma pokarhal. Inokedy mi hovorí: keby si nemala dobré srdce, už by som sa ti nikdy nezjavil.“
Veľakrát ma učil, ako sa mám správať v Božej prítomnosti: „…zbožňovať Ho v jeho nekonečnej láskavosti, v jeho nekonečnej veľkosti, v jeho súcite a všetkých jeho vlastnostiach.“
Ukážka z knihy „Svätá Gemma Galgani“, Jozef Timuľák 2005:
Gemma svojho Anjela videla očami, mohla sa ho dotýkať rukami a rozprávala sa s ním, ako s inými priateľmi, alebo ako s bratom. Bola zaňho veľmi vďačná. Spoločne sa modlievali a chválili Boha. Niekedy sa vznášal vo vzduchu s rozprestretými krídlami, inokedy kľačal vedľa nej. Pri recitovaní žalmov sa modlili striedavo a pri meditácii ju inšpiroval tými najvznešenejšími myšlienkami.
Je zaujímavé, že vždy, keď Gemma pozdvihla oči k nebu, aby sa pozerala na svojho Anjela a hovorila s ním, úplne prestala vnímať okolie a mohli by ste ju pichnúť ihlou, popáliť ju alebo ňou triasť – nič necítila. To sa jej stávalo aj keď išla po ulici, sedela pri stole, alebo pracovala v kuchyni. Ale hneď, keď sa rozhovor skončil a sklopila oči, zmysly sa jej vrátili a pokračovala v činnosti. Počas rozhovoru s Anjelom na jej zovňajšku nebolo nič zvláštne, okrem toho, že jej nádherne žiarili oči.
A o čom sa spolu bavili? Neboli to žiadne teologické alebo filozofické úvahy o ťažkých témach, ktorým by sme my hádam ani nerozumeli. Presne naopak. Boli to veľmi jednoduché rozhovory, naozaj ako medzi dvomi blízkymi priateľmi. Vypočujme si Gemmine slová:
Povedz mi, môj Anjel, čo bolo dnes ráno s mojím spovedníkom, že bol taký vážny, že ma nechcel ani vypočuť? A napíše mi páter z Ríma, a kedy, odpoveď na list, v ktorom som sa ho pýtala, ako mám jednať v určitej veci? A ten hriešnik, o ktorého bojujem, povedz mi, milý Anjelik, kedy ho Ježiš pre mňa obráti? A akú odpoveď mám dať tej osobe, ktorá ma prišla poprosiť o radu? A čo si o mne myslíš? Je so mnou Ježiš spokojný, alebo čo mám preto robiť?
Či táto úprimnosť a jednoduchosť nepripomínajú evanjeliové „buďte ako deti“?
Anjel bol ku Gemme tiež veľmi milý a láskavý. Okrem roznášania listov a spoločných modlitieb ju ochraňoval v každom nebezpečenstve. Raz, keď sa ktosi v rodine rúhal Božiemu Menu, Gemmu to tak zasiahlo, že odpadla. Ako padala na zem, bola by si udrela hlavu, lenže Anjel ju zachytil a jediným slovom ju prebral. Aj pri tých krutých útokoch diabla jej bol na pomoci a strážil ju. Raz sa Gemma pozabudla v kostole a medzitým sa vonku zotmelo. Tak sa jej zjavil Anjel a viditeľne ju odprevadil domov, aby nešla po ulici sama.
Lenže keď to bolo potrebné, tento Anjel vedel byť aj prísny. Gemma raz hovorí:
Počas posledných dní ma prišiel napomenúť tri alebo štyrikrát za deň.
Inokedy hovorí o jeho prísnosti takto:
Včera som pri stole pozdvihla oči a videla som Anjela, ktorý sa na mňa pozeral s prísnosťou, ktorá ma naľakala. Keď som si neskôr išla na chvíľku odpočinúť, ó môj Bože, aký bol nahnevaný! Pozrela som sa naňho, ale ihneď som sklopila oči. „Nehanbíš sa,“ povedal, „robiť hriechy v mojej prítomnosti?“ Hádzal po mne také prísne pohľady! A ja som nerobila nič, len som plakala a odporúčala som sa môjmu Bohu a Blahoslavenej Matke, aby ma vzali preč, lebo som to už dlhšie nedokázala zniesť. Občas opakoval: „Hanbím sa za teba.“ Tiež som sa modlila, aby ho iní nevideli takého nahnevaného; lebo keby ho takto videli, nikto by sa ku mne už nepriblížil. Trápila som sa celý deň a nemohla som sa upokojiť. Nemala som odvahu povedať mu slovka, lebo vždy, keď som zdvihla oči, pozeral sa na mňa tak prísne. Tak by som ho chcela požiadať o prepáčenie, ale keď je nahnevaný, nie je šanca, že by tak urobil. Včera večer som považovala za nemožné ísť spať a nakoniec, asi o druhej, som videla, ako prichádza; položil mi ruku na čelo a povedal: „Spi, moje úbohé dieťa,“ a zmizol.
Ale aby si nikto nemyslel, že tento Anjel bol stále len prísny, počujme ešte rozhovor medzi nimi:
– Drahý Anjel, mám ťa tak rada!
– A prečo?
– Lebo ma učíš byť dobrou, pokornou a robiť Ježišovi radosť.
Naozaj, Gemma so svojím Anjelom jednala ako so seberovným, so všetkou jednoduchosťou a otvorenosťou. Lenže keď to spozoroval otec Germano, nepáčilo sa mu to, pretože považoval za vhodné, aby mu miesto toho preukazovala väčšiu úctu. Dokonca ju obvinil z pýchy. Navyše, s Gemminym Anjelom prišli niekedy aj ďalší anjeli; otec Germano vo svojej knihe píše, že to bola „takpovediac – radostná spoločnosť“. Ibaže to ho znepokojilo do takej miery, že Gemme tieto stretnutia zakázal a nariadil jej, aby sa so svojím Anjelom rozprávala úctivejšie a aby neprekračovala určité hranice. Gemma zvesila hlavu a pokorne prisľúbila poslušnosť. Potom sa jej stávalo, že ani počas extázy nevedela niekedy nájsť vhodné slová a musela sa opravovať. A Anjelovi to vysvetlila takto:
Musíme byť trpezliví, milý Anjel. Otec si to želá, takže musím zmeniť spôsoby.
Neskôr, keď sa jej zjavoval, a ona nevedela, ako sa k nemu správať „po novom“, bola z toho veľmi zmätená, a tak o tom napísala otcovi Germanovi:
Svätý Anjel skúša moju trpezlivosť. Ani najmenej ho nechcem, a stále mi chce niečo rozprávať. Tak som mu povedala: „Svätý Anjel, počúvaj ma: choď preč, lebo neviem, ako sa k tebe správať.“ Slovom som vyjadrila, čo cítim. On potom povedal: „Čoho sa bojíš?“ „Že neposlúchnem,“ odpovedala som. A on: „Nie, pretože ma poslal Ten, ktorý má moc poslať ma.“ Potom som ho nechala rozprávať. Keď som urobila zle, odpustite mi. Už viac nebudem Anjela počúvať.
Ale otec Germano píše, že tento zmätok bol u Gemmy „počas trvania zákazu“, preto sa dá usudzovať, že to bolo len dočasné riešenie, a keď otec Germano časom zistil, že to nie je vhodné, pravdepodobne zákaz zrušil a Gemma sa s milým Anjelom mohla opäť rozprávať ako s bratom, so svojou detinskou jednoduchosťou.
Jean-Édouard Lamy
Tento opát, narodený v roku 1853 v regióne Lagers, zomrel v roku 1931. Mal veľa vízií s Pannou Máriou a tiež zvláštnu anjelskú ochranu. Najviac zjavné bolo jeho dôverné spojenie s anjelmi a znalosť anjelov. Jeho priatelia ho vídavali hovoriť s neviditeľnými bytosťami a niekedy dokonca aj počuli hlasy, ktoré sa s ním rozprávali. Biver Count, doktor vied a veľmi rozumovo založená osoba, si spomína na nasledujúcu udalosť z 19. novembra 1924:
„V ten večer bol otec Lamy mojím hosťom. Priviedol som ho k jeho izbe, kde mal pripravené lôžko. Po 22. hodine som už bol v posteli a zhasil som svetlo. Po pár minútach som cez dvoje dverí počul živý rozhovor z miestnosti kňaza. V úplnom tichu noci som mohol zreteľne rozlíšiť tri rôzne hlasy. Aj keď bola veľká zima, sadol som si na posteľ, aby som lepšie počul. Keď som opáta zanechal v jeho izbe, som si istý, že bol sám. Teraz som počul rôzne slabiky, ale ničomu, o čom hovorili tie dva neznáme hlasy, som nerozumel, zatiaľ čo môj hosť sa vyjadroval dostatočne nahlas. Všetky hlasy rozprávali po francúzsky. Ráno, okolo piatej, keď otec Lamy odchádzal do kostola, som sa ho opýtal: „Otče, v noci potom, čo sme si zaželali dobrú noc, som ťa počul hovoriť a počul som aj iné hlasy… neboli to anjeli strážni?“ Usmial sa a povedal: „Možno. Existujú slová útechy.“ V priebehu dňa môj hosť na moju opakovanú otázku odpovedal, že som počul hlasy svätého archanjela Gabriela a jeho strážneho anjela, ale že o tom nemám nikomu povedať.“
Svätý Bernard z Clairvaux
Podľa legendy mala Bernardova matka krátko pred jeho narodením živý sen, že porodí psa s ryšavou škvrnkou na hrbe. Spovedník jej sen vysvetlil tak, že porodí syna, ktorý bude ako verný pes strážiť boží dom a štekať na nepriateľov viery. Bernarda naozaj viera silne priťahovala a vyrástol v cnostného mladíka. Získal vzdelanie v kláštornej škole a po jej skončení sa rozhodol pre rehoľný život. Spolu s 30 druhmi sa usadil na statkoch svojho otca v Chatillone a spoločne sa pripravovali na vstup do rehole. V roku 1112 vstúpili do kláštora Cisterciánskeho rádu v Citeaux. Pre svoju horlivosť bol Bernard po troch rokoch, vo veku 25 rokov vybraný, aby založil nový cisterciánsky kláštor v Clairvaux.
„Milujme anjelov, ktorí sú našimi sprievodcami a našimi učiteľmi, zastupujú nášho Otca a boli nám ním poslaní. Klaňajme sa pravde, pretože sme synmi božími. Sme nimi, aj keď to úplne nechápeme, pretože sme stále len deťmi. Ale aj keď sme len deťmi a stále nám zostáva prejsť dlhú a nebezpečnú cestu, prečo by sme sa mali báť s takými úžasnými ochrancami? Nemôžu byť porazení, ani podvedení, chránia nás na všetkých našich cestách. Sú verní, múdri a mocní. Prečo sa teda tak bojíme? Jediné, čo máme urobiť, je nasledovať ich a byť im nablízku. Tak vždy zostaneme pod ochranou božou.“