Vôňa ikony
Podľa jednej legendy vyplavili vlny v 9. alebo 12. storočí v blízkosti kláštora Athos ikonu. Obraz predstavuje Matku Božiu, ktorá na jednej ruke drží kráľovské Dieťa a druhou rukou ukazuje na svojho Syna ako na „cestu, pravdu a život“.
Mnísi, ktorí obraz našli, zaniesli ho do chrámu „Katholikon“, ktorý sa nachádza v centre kláštorných budov. Nasledujúci deň však ikona zmizla. Našli ju na prahu veľkej brány. Keď sa táto vec opakovala, zriadili priamo na tomto mieste malú svätyňu a dali jej meno „Portaitissa“ – „Strážkyňa brány“.
Uplynuli storočia… Okolo roku 1980 bol v jednej pustovni, v pustovni Narodenia Krista, otvorený ateliér pre maľbu ikôn. Prvá ikona, ktorá tu bola namaľovaná, bola kópia Portaitissy.
V tej dobe José Munos z Chile, ktorý konvertoval k pravoslávnym a žije v Montreali ako profesor histórie umenia, dorazil na horu Athos, aby naviazal kontakt s tunajšími ikonografmi. Objavil pustovňu Narodenia Krista, navštívil ateliér a zostal otrasený stáť pred obrazom Portaitissy. Stalo sa, že pri pohľade na ikonu mal pocit, akoby stretol niekoho, kto ho miluje a koho tiež on miluje: zjavenie, videnie. Kláštorná sústredenosť vytvára pre tieto „údery blesku“ priaznivú atmosféru.
José Munos prosí svojich hostiteľov, aby mu predali ikonu, ktorá ho tak vyviedla z miery. Nie je to však možné, pretože je to tá prvá ikona, ktorá bola v ateliéri namaľovaná.
V priebehu nočnej bohoslužby sa spieva hymnus „Axion estin“: „Veru je dôstojné, Matka Božia, aby sme ťa velebili.“ José Munos dlho kľačí pri päte svätej Panny a do srdca sa mu vracia pokoj. Za ranného úsvitu odchádza na breh, kde ho čaká loď. Zrazu počuje, ako ho niekto volá po mene. Je to predstavený, ktorý mu prináša zabalenú ikonu. Dostal k tomu poslednú noc vnútorný rozkaz. „Táto ikona je znamenie pre Západ,“ hovorí. Nechce za ňu žiadne peniaze. Je to dar, je to milosť.
José Munos sa vracia do kláštora Iviron a tam vyhovie jeho prosbe, aby sa touto ikonou dotkol originálu, jeho vzoru… Ľudová zbožnosť, svet zmyslov, kde vládne láska k mágii. Ikona sa uctieva, keď ju pobozkáme, keď sa jej na chvíľu dotkneme čelom, keď vytvoríme kontakt medzi kópiou a originálom…
Teraz je ikona v Montreali v izbe José Munose. Koncom novembra uprostred noci je prebudený silnou vôňou, vôňou ruží, alebo presnejšie povedané – svätého oleja na pomazanie, ktorý sa používa na sviatočné svätenie. Táto krizma alebo myrha je nádherná zmes najrôznejších vôní.
José Munos konštatuje túto novembrovú noc 1982 tak, že táto vôňa prúdi z ikony, z akéhosi druhu oleja, ktorým sa potí a v potôčikoch steká z ručičiek Ježiška.
Odnesú ikonu slávnostne do malej katedrály a od tej doby neprestáva vytekať tento tajomný olej. Robia bavlnené šatôčky a rozdávajú ich veriacim. Stačí malá kvapôčka, aby naplnila celý priestor ľúbeznou vôňou; a niekedy nie len priestor, ale i dušu.
José Munos, starostlivý strážca Portaitissy, cestuje s ikonou niekedy i za more do kláštorov, do farností, k nim už akoby prislúchal. Ikona sama nepatrí nikomu.
Katolíci v Quebecku majú ikonu radi. Reprodukcie Portaitissy sú rozšírene namaľované na dreve v stovkách kostolov a v katolíckych rodinách.
A rovnaký zázrak, rovnaký olej sa objavuje na nespočetných kópiách. Zázračná ikona, jej reprodukcia, niekedy len malé kúsky vaty nasýtené týmto olejom uzdravujú telá, ale predovšetkým duše, ako zdôraznil Solženicyn. „Je to znamenie pre chudobných,“ povedala Panna Mária vizionárom v Medžugorí.
Vidím ešte dva ďalšie významy tohto zázračného javu. Prvý je potvrdený tesnou súvislosťou medzi Matkou Božou a Duchom Svätým. Liturgická gréčtina to vyjadruje veľmi presne. Tam znamená: Panaghia „Najsvätejšia“ a Panaghion „Najsvätejší Duch“. Ďalší význam môže byť, že Matka Božia si praje budúce spojenie medzi katolíkmi a pravoslávnymi a urýchlenie znovu obnovenia kresťanskej jednoty.
Olivier Clément
France catolique 30. 5. 1986