Prenasledovaný milosrdenstvom
Pomerne skoro som okúsil „slobodu“ od Boha. Dokázal som nahradiť nemoderné princípy kresťanského života najpopulárnejším hedonistickým životným štýlom súčasnosti (najdôležitejšie je potešenie). Zvolená cesta sa zdala byť najlepšia možná a určite aj najpríjemnejšia…
Teraz spätne vidím, ako s veľkým úsilím a utrpením treba vykúpiť každé malé potešenie z takejto „idylickej“ existencie. Koľko zranení na sebe a druhých zostáva vyliečiť, koľko zotročení prekonať. Toľkokrát som so svojím hriechom ukrižoval Boha, bičoval, posmieval sa… A na oplátku za to všetko – žiadne výhovorky, žiadne vyhrážky – len Ježišovo neúnavné klopanie na brány môjho chorého srdca a dar požehnania Božieho Milosrdenstva.
Môj odchod od Pána sa začal na základnej škole. Kresťanské hodnoty vštepené do náboženstva sa pomaly začali stávať trápnymi, nepohodlnými. Príklad „veriacich-nepraktizujúcich“ rodičov bol dostatočne dobrým alibi na prvé pokusy o ochutnanie „slobody“. Ó, aké milé bolo zhodiť tento kríž zo svojich mladistvých pliec! Aký to bol pocit, keď ste mohli robiť, čo ste chceli! Sebectvo vo svojej „najčistejšej“ podobe. A tak pominul čas základnej a strednej školy. Potom nasledovalo štúdium a moja prvá práca. Život sa zdal byť taký ľahký a zábavný. V každej zložitejšej situácii sa našiel „nenahraditeľný“ životný poradca, ktorý vždy vedel pošepkať duši to „správne“ riešenie.
Za problémy v škole – podvádzanie, za príliš pomalú cestu povýšenia v práci – „nevinné“ vypovedanie, za finančné nedostatky – podvádzanie, za neúspechy v športe – „zázračný“ doping. A k tomu všetkému nerušená, „voľná“ láska. Žiť, nie zomrieť. A bol som nažive bez toho, aby som si uvedomoval, že každý deň som špinavší. Roky ubiehali a nadišiel čas prvej úrody polí môjho života. A žatva nebola veľmi úspešná. Po uľahčení štúdia boli obrovské medzery vo vedomostiach, po skratkách v práci – chodník, po finančných podvodoch – úzkosť a problémy a po nešportovom správaní – úrazy.
Akoby všetkých týchto nešťastí nebolo dosť, po búrlivo sa končiacom vzťahu s inou „ženou môjho života“ som zažil príchuť veľkej bolesti a hlbokej depresie. Jediné riešenie, také „ľudské“, ktoré ma vtedy napadlo, bolo ukončiť túto sériu neúspechov. Koniec so sebou… A potom som počul nejaký vnútorný hlas. Už to nebola známa a hrozná výzva Satana. Bol to Niekto veľmi blízky, Niekto, kto tam vždy bol. Začal sa môj pomalý boj o vôľu žiť, o zmysel.
Začal som hľadať Toho, ktorý mi čoraz zreteľnejšie klopal na srdce. Neisto som pozeral na Cirkev, na ezoterické veľtrhy, na športové kluby propagujúce „múdrosť“ východnej filozofie… Po nejakom čase blúdenia v tme som začal vidieť drobné svetielko. Opustil som spoločnosť víl, „zázračných“ liečiteľov, domácich budhistov a podobne. Začal som pravidelne chodiť na svätú omšu. V mojom srdci bola veľká túžba po generálnej spovedi. Moje prípravy na túto významnú udalosť – sviatosť pokánia – boli veľmi starostlivé – úprimné spytovanie svedomia z celého života, pokánie za hriechy, pevný záväzok polepšiť sa.
Dohodol som sa na individuálny rozhovor s kňazom, obliekol som si slávnostné šaty a… stalo sa! Pri odchode z farského domu som cítil, že som sa znovuzrodil v čistote duše a neopísateľnej radosti srdca.
„Na pokánie sa pomodli Korunku Božieho milosrdenstva“ – Ježišove slová, vyslovené ústami môjho spovedníka, mi stále zneli v ušiach.
Aby som povedal pravdu, bol som trochu v rozpakoch, nevedel som, čo to tá korunka je. Našťastie sa na jednom z katolíckych webov v chate našla priateľská duša, ktorá ma chcela osvietiť. Urobil som pokánie a pokračoval som v boji za svoju svätosť. Ale kde sa bojuje, tam sú aj pády. Opäť bola veľká potreba spovede.
Tentokrát som išiel tak „normálne“ – do spovednice. Iný kňaz, iné hriechy, ale… to isté pokánie. Prvá myšlienka, ktorá mi prišla na myseľ, bola – Chcú mi vnútiť túto korunku? O niečom podobnom som nepočul asi dvadsať rokov a tu je to dvakrát za sebou! Teraz viem, že to nebola náhoda. V tom čase sa mi prvýkrát dostal do rúk dvojmesačník „Love One Another!“. Tam som sa dozvedel viac o nevyspytateľnom Božom milosrdenstve. Čítanie tohto posvätného časopisu mi umožnilo vedomejšie a sebavedomejšie odriekať viac koruniek.
Ignaciánsky vzor bol ďalším krokom v mojom boji za skutočnú slobodu. Pamätám si ich ako veľký duchovný zážitok. V kostole na rekolekčnom dome v bočnej lodi bol (a asi stále je) obraz Božieho Milosrdenstva – práve pred ním som po prvýkrát pocítil silu Pánovej lásky.
Medzi mnohými prácami na túto tému ako sú maľby, sochy a kríže, necítil som sa ako pred obrazom Milosrdného Ježiša. Môj prvý pohľad na tento obrázok bol ako láska na prvý pohľad. Nemohol som na Neho prestať myslieť. Každú voľnú chvíľu som trávil pred žiariacim Ježišovým srdcom. Osoba Krista na tomto obrázku mi pripadala ako trojrozmerná. Bolo to, ako keby som kľačal pred živým Majstrom. Cítil som Jeho takmer hmatateľnú blízkosť.
Jedným z mnohých darov, ktoré som dostal po absolvovaní duchovných cvičení, bolo naplnenie Duchom Svätým – toľko radosti, slobody od materiálnych záležitostí, takého bezpečia a istoty, aké som nikdy predtým nepocítil. Účasť na každodennej svätej omši mi po návrate domov naplnila srdce extra dávkou povzbudenia a sily do ďalšej cesty. V kostole som sa cítil rovnako dobre ako v byte s mojím milovaným ockom. Svätá omša už nebola obyčajnou omšou, ale udalosťou, veľkým duchovným zážitkom. A čo je dôležité, obraz Božieho Milosrdenstva v mojej farnosti, trochu odlišný od iných, zostal pre mňa stále jedným a tým istým živým obrazom. Ukázalo sa, že v podstate nezáleží na tom, koho to je štetec, ale len na milostiach prúdiacich z Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Od môjho obrátenia som začal radikálne meniť svoj život. Musel som premýšľať o mnohých veciach a veľa z nich sa vzdať. Začal som odznova – tentoraz správnym spôsobom – s Pánom. Pridal som sa, okrem iného, k Hnutiu čistých sŕdc, ktoré šíri „Love One Another!“.
Doteraz som dostal od Boha veľa milostí. Napríklad, keď som nedávno začal prehrávať nejaký boj so Satanom, na zlomok sekundy som videl Ježiša ako na obrázku, s lúčmi prúdiacimi z Jeho Srdca – bol som posilnený a môj nepriateľ nemal žiadnu šancu. Cítim, že Boh ma prenasleduje svojím milosrdenstvom a dáva mi všetko bohatstvo darov Ducha Svätého.
Každý deň nachádzam Pánov hlas v kázni, duchovnom čítaní, rozhlasových reláciách, v rozhovoroch s priateľmi, v tichu. Cítim sa ako malé dieťa, ktoré vedie milujúci a starostlivý rodič. Viem, že v oblasti duchovna mám ešte veľa práce. Musím byť stále veľmi ostražitý – môj hriech je stále predo mnou, prichádzajú pády. Boj proti nepriateľovi mojej čistoty môže byť veľmi krutý a bolestivý. Ale každý deň prinášam tie najťažšie zbrane – Korunku Božieho milosrdenstva, modlitbu ruženca, čítanie Svätého písma a „Denníčka“ sv. Faustíny. Staré rany, slabosti a priemernosti sú stále počuť, ale už nie som sám. Môj milosrdný ocko je so mnou! Naozaj stojí za to Mu dôverovať, ponúknuť svoju slobodnú vôľu – On nikoho nesklame!
Zdroj: Svedectvo Daniel, Milujciesie, Obrázok: tamtiež