Svedectvo o utrpení bl. Zdenky Schelingovej
Sestra Zdenka Schelingová z Inštitútu milosrdných sestier svätého Kríža bola pokrstená menom Cecília a narodila sa 24. decembra 1916 v obci Krivá na Orave, ako desiate, z jedenástich detí rodičov Pavla a Zuzany. V roku 1931 nastúpila ako kandidátka do Inštitútu milosrdných sestier svätého Kríža v Podunajských Biskupiciach a v roku 1937 skladá svoje prvé rehoľné sľuby. Po zložení sľubov začína pracovať na internom oddelení kliniky v Štátnej nemocnici v Bratislave.
Ráno, 29. februára v roku 1952 po odhalení pripravovaného nočného úteku rímskokatolíckeho kňaza Štefana Koštiala, ktorý mal byť deportovaný na Sibír, kde mal byť popravený, Štátna bezpečnosť /ŠTB/ zatkla sestru Zdenku Schelingovú ako hlavnú vinníčku tohto úteku. Uväznili ju v Justičnom paláci v Bratislave, kde ju podrobili vyšetrovaniu, ktoré bolo spojené s bezohľadným mučením.
V júni 1952 bola sestra Zdenka odsúdená za údajnú velezradu na 12 rokov odňatia slobody a 10 rokov straty občianskych práv. Sestra Zdenka bola umiestnená do vyšetrovacej väzby v Justičnom paláci v Bratislave, neskôr bola väznená v Rimavskej Sobote, v Pardubiciach, v Brne, vo väzenskej nemocnici v Prahe na Pankráci, kde sa stretáva s pani Helenou Kordovou-Wildeovou, ktorej zverila podrobnosti o svojom utrpení vo vyšetrovacej väzbe. Jej svedectvo sa stalo známym až po 40-tich rokoch, po jej príchode na Slovensko v roku 1994.
Z Heleninho svedectva, ako ho vypočula od samotnej sestry Zdenky o praktikách komunistickej Štátnej bezpečnosti /ŠTB/:
„Keď ma zaistili, moje vyšetrovanie sa začalo kopancami. Potom ma vhodili do akéhosi koryta s veľmi chladnou vodou ešte oblečenú v šatách. Pocítila som strašnú bolesť vo vnútornostiach, lebo ozrutná noha chlapa tisla moje telo ku dnu koryta. Na chvíľu mi vydvihol hlavu, aby som sa trošku nadýchla a celkom sa nezadusila. Potom mi nohou opäť tlačil telo ku dnu koryta. Nemohla som dýchať a stratila som vedomie. Prebudila som sa na betóne v tmavej miestnosti. Zimnica lomcovala mojim stuhnutým, chladným telom. No stále som ešte žila…“
„Zrazu sa otvorili dvere a dvaja muži ma za vlasy odtiahli do vedľajšej miestnosti. Tam zo mňa strhli šaty, zviazali mi ruky a takto obnaženú ma vytiahli škripcom nahor. Nakoniec ma zavesili na skobu upevnenú na strope. Prišli ďalší traja chlapi a všetci na mňa revali ako zvery. Chceli, aby som prezradila, kto mi pomáhal pri oslobodení kňaza z nemocnice. Začali ma surovo biť obuškami, pokým som nestratila vedomie. Prebudila som sa zavinutá v plachte z vrecoviny. Na plachte boli obrovské krvavé škvrny. Moja krv v silnom prúde presakovala z hlbokých rán. Mala som pocit, že som vo zvieracej kazajke. Neviem, koľko času ubehlo, kým ma znovu nevytiahli na skobu v strope. Tentokrát som stratila vedomie už pri prvom údere obuškom. Moje vysilené a doráňané telo viac nedokázalo zniesť a bolo jednou otvorenou ranou. Bola som medzi životom a smrťou. Akoby v hmle som videla, že znovu prišli ku mne vyšetrovatelia a zrúkli na mňa: “Povedz, kto ti pomáhal pri tvojom zločine! Hovor, lebo ťa zabijeme!“
„Ja som neprestajne opakovala, že mi nikto nepomáhal! Potom mi začali tlačiť hlavu o kamennú stenu. Keď videli, že nezmením výpoveď, premiestnili ma na celu, kde som zostala sama, aby som prišla k sebe a aspoň najviac viditeľné rany sa mi ako tak zahojili. Aj stopy mučenia chceli zahladiť, nemohli ma predsa ukázať svetu v takom strašnom stave…“
Kto bola Helena Kordová-Wildeová?
Helena Kordová sa narodila v obci Litmanová a po maturite na gymnáziu v Kežmarku absolvovala jazykové štúdium v anglickom ústave v Prahe. Ako 24-ročná sa v roku 1940 vydala za kapitána Alexandra Kordu, ktorý bol veliteľom pluku a od roku 1945 zástupcom veliteľa Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave. V máji 1949 ho pre údajné kontakty s protikomunistickým občianskym hnutím zatkli. Vo vykonštruovanom procese bol za velezradu a špionáž odsúdený na doživotie.
O rok neskôr vo väzení aj Helena
V ruzyňskej cele, v ktorej sa nedal rozoznať deň od noci, Helena pobudla štyri mesiace. Na vyšetrovacie ciele slúžila miestnosť, odkiaľ nebolo počuť nijaký zvuk. O vyčíňaní bezohľadných vyšetrovateľov svedčia krvou postriekané steny. V ukrutnostiach sa tam priam vyžívali. Nebolo rozdielu medzi komunistickými vyšetrovateľmi a fašistickým gestapom. Aj Helena bola podrobená najbrutálnejšiemu týraniu, výsluchom, ponižovaniu a psychickému vydieraniu. „Jemnejšími“ boli hlad, smäd, rušenie spánku, zima, okovy. Z väzenského okna jej na dvore ukázali zmučeného manžela s podmienkou, že ak nepodpíše výpoveď, ktorú na ňu vykonštruovali, jej manžel nedostane lekárske ošetrenie a nikdy ho už neuvidí. Tým ju zlomili. Podpísala, čo chceli. Vzápätí ju obvinili zo špionáže a odsúdili na 14 rokov. Neľudské pracovné podmienky na ňu čakali v ďalších väzniciach v Mladej Boleslavi, Rakovníku, na Pankráci, v Pardubiciach. Počas väznenia podstúpila dve operácie v dôsledku neľudskej driny v železiarňach v Kladne. V roku 1958 poslala manželovi posledný list. Vrátil sa jej s oznámením na obálke: „Adresát zemřel 13. září.“ Jej manžel zomrel v brnianskej väzenskej nemocnici vo veku 51 rokov po desiatich rokoch väznenia a mučenia.
Stretnutie so sestrou Zdenkou
Helenu hlboko a pozitívne ovplyvnil kontakt s rehoľnou sestrou Zdenkou vo väzenskej nemocnici na Pankráci v Prahe. Zdenka tam podstúpila ťažký operačný zákrok a Helena ju tri týždne opatrovala. Za to jej Zdenka svojou trpezlivosťou a odovzdanosťou do Božej vôle a obdivuhodnou silou vlievala nádej do duše a pomáhala znášať aj najťažšie utrpenie. Helenu Kordovú nakoniec po desiatich rokoch 9. mája 1960 vďaka všeobecnej amnestii prepustili na slobodu. Tam ju čakal jej 17-ročný syn Alexander.
Emigrácia po príchode sovietskych vojsk v roku 1968
V roku 1970 sa Helene aj so synom a jeho snúbenicou naskytla príležitosť odísť do Anglicka a oni ju bez zaváhania využili. V Turnbridge Wells sa zamestnala v reštaurácii ako kuchárka. Navštívila aj Rím a pri súkromnej audiencii u pápeža Pavla VI. mu odovzdala ruženec, ktorý zhotovila z väzenského chleba na Pankráci. Z jeho úst počula slová vďaky, že „taký vzácny dar ešte nedostal“. Po čase sa v Anglicku spoznala s pánom Wildeom, s ktorým sa zosobášila. Po pätnástich rokoch spoločného života jej druhý manžel zomiera.
Helena preberá ocenenie
Helena Kordová-Wildeová sa po roku 1989 s radosťou vracia späť na Slovensko. V roku 1992 prevzala od prezidenta Česko-slovenskej federatívnej republiky Václava Havla dekrét o povýšení svojho prvého manžela In memoriam do hodnosti generálmajora. Vtedy sa z ocenenia tešila spolu so synom, s nevestou, tromi vnúčatami a jedným pravnúčaťom. Jej životná cesta nám pripomína, že tisíce nevinných väznených občanov, stovky popravených či umučených, to bol skutočný socializmus. Niet pochopenia pre tieto zločiny proti ľudskosti. Nezabúdajme na ne, aby obeta Heleny Kordovej-Wildeovej a bl. Zdenky Schelingovej nebola zbytočná.