Otrokyňa, ktorá sa stala anjelom
Svätá Jozefína Bakhita
Bohaté dámy a páni chceli vlastniť krásnych otrokov a tak vymysleli módny doplnok v podobe tetovania jazvami. Aby bolo možné získať tento nesmierne bolestivý „vzor“, telo otroka bolo rozrezané a do jeho rán bola vtieraná soľ, tak, aby rany zostávali čerstvé a neuzatvárali sa k uzdraveniu. Na tele svätej Bakhity bolo takto „vyrobených“ viac než sto jaziev.
Z mnohých trápení (popri tvrdých a neľudských pracovných a životných podmienkach) vyberám jednu stať z Bakhitinho rozprávania opisujúcu tetovanie otrokov, čo bolo vtedy bežnou praxou: „Odviedla nás na verandu a pani s korbáčom v ruke sa postavila za nás. Žena mala vedľa seba nádobu s bielou múkou, soľ a britvu. Prikázala prvej z nás ľahnúť si na zem a dvaja silní otroci ju držali za ruky a nohy. Potom sa mučiteľka nahla nad chúďa dievča a začala vyznačovať bielou múkou na jej bruchu asi 60 zvláštnych čiar. Keď dokončila vzory, zobrala britvu a začala rezať pozdĺž označení, kým obeť nariekala a silno krvácala… No bolestnej operácii ešte nebol koniec. Na záver žena sypala soľ do rán tak, aby ostré ohraničenie jaziev stále ukazovalo vzory. Bolo to kruté mučenie. Úbohá obeť sa chvela na celom tele. Keď prvú otrokyňu odniesli v bezvedomí, prišiel rad na mňa… Myslela som si, že umieram, zvlášť vtedy, keď mi do rán nasypali soľ… Skutočne len Božím zásahom sa stalo, že som nezomrela, lebo Boh ma určil na VÄČŠIE VECI.“(str. 36)
Keď mala sedem alebo osem rokov, bola vylákaná podvodom a unesená. Nikdy sa s rodičmi a súrodencami už nestretla. Samotný únos a dvojdňový peší pochod, ktorý nasledoval, bol iba začiatkom pekla na zemi.
Najskôr sa pokúsila utiecť, dokonca sa jej to aj podarilo na krátku chvíľu, ale opäť bola podvedená a predaná. To, čo ju čakalo v budúcnosti, spoznala počas niekoľkých dní na trhu s ľuďmi. Bola svedkom bitiek, poníženia, výkrikov, všetkého čo by mohlo slúžiť na zlomenie iného človeka a jeho premenu na nástroj poslušnosti bez vlastného myslenia, ako starí Rimania opisovali svojich otrokov.
Bakhita v zajatí
Prví majitelia s ňou dobre zaobchádzali, kým neurazila brata svojho majiteľa. Majiteľ zbil Bakhitu do úplného bezvedomia a keď prežila, predali ju. Dostala sa do rodiny moslimského generála. Jeho svokra a manželka zneužívali otrokov, bili ich bez akéhokoľvek dôvodu a surovo ich trestali z rozmaru. Bakhita neskôr spomínala: „Často stopy po predchádzajúcich bitkách ešte neboli zahojené a už ďalšie padali na moje zjazvené telo.“
Po surovej bitke bola hodená na posteľ, kde mala niekoľko nasledujúcich dní horúčku. Ostatní zamestnanci boli tak zaťažení prácou náročného majiteľa, že nemali čas dokonca dať jej aspoň vodu a tak zomierala nielen od bolesti, ale aj od smädu. Našťastie sa jej telo ukázalo ako dostatočne silné, aby prežilo.
Cesta k slobode
Všetky tieto udalosti sa uskutočnili v druhej polovici devätnásteho storočia v Sudáne. Na týchto územiach v roku 1881 vypuklo povstanie proti moslimom. Generál predával väčšinu otrokov, ale nechal si Bakhitu a evakuoval rodinu do Chartúmu. Naša trápená Bakhita bola predaná talianskemu konzulovi, Calistovi Legnanii.
Nový majiteľ zaobchádzal s Bakhitou ako s ostatnými platenými sluhami: dostávala pravidelne jedlo, nebola bitá, žiadne absurdné požiadavky. Sotva mohla uveriť takejto zmene. Ale Boh mal pre ňu viac prekvapení.
Európa a sloboda
Keď sa konzul vrátil do Talianska, daroval Bakhitu rodine Micheli. Stala sa pestúnkou, strážkyňou ich novonarodenej dcéry Alice. Spolu s dievčaťom prišla do Kongregácie kanosiánok počas jednej z ciest pani Micheli.
Po prvýkrát za celé roky sa s ňou zaobchádzalo rovnako ako s ostatnými a spoznala kresťanstvo podrobnejšie. Illuminato Checchini, správca rodinného majetku, ku ktorému patrila, jej pomohol veľa na ceste viery. Najprv jej povedal o Kristovi a daroval jej aj krucifix. Bakhita však ešte nevedela, čo si má o mužovi na kríži myslieť. Avšak pohľad na telo, ktoré bolo na kríži pribité v bolestiach, sa hlboko dotkol jej srdca.
Krst
Zapísala sa do prípravy katechumenátu v kláštore a tam objavila, že muž na kríži je pánom vesmíru – El Parone. Chcela mu slúžiť so všetkou horlivosťou.
Keď majiteľ prišiel po ňu, odmietla opustiť kláštor. Bitka o Bakhitinu slobodu začala, ale v roku 1889 konečne padlo rozhodnutie, že Sudánka je slobodná, pretože v Taliansku bolo zrušené otroctvo.
Nasledujúci rok Jozefína Margaréta Bakhita bola pokrstená a o dva roky neskôr prijala povolanie a túžila sa pripojiť k sestrám. Žila v kongregácii sv. Magdalény z Canossy viac ako štyridsať rokov v malom mestečku Schio. Tam na žiadosť predstavenej spisovala svoj životný príbeh. Sestry ju nazývali anjelom malých obetí, pretože nikto nedokázal tak ako ona, vyhnúť sa tomu, aby kohokoľvek kritizovala. Vždy našla ospravedlnenie pre druhú osobu a slúžila s nesmiernou láskavosťou. V dnešnej dobe by sme pravdepodobne povedali, že povýšila realitu milosrdenstva na úroveň dokonalosti.
„Sieť“ Bakhita
Zomrela v roku 1947 a keď jej telo sestry vyzliekli z habitu, aby ho umyli, zjavila sa pred ich očami mapa skrytých, nekonečných jaziev, ktoré boli dovtedy skryté ich očiam. Boli tichým dôkazom, že sestra Jozefína prešla peklom, hoci bola už teraz slobodná. Jej meno, čo znamenalo šťastie v materinskom jazyku sa ukázalo ako prorocké.
V súčasnosti existuje sieť pomoci obetiam obchodu s ľuďmi – sieť Bakhita. Každý, kto potrebuje informácie alebo pomoc, môže ich nájsť na webových stránkach združenia. Tam môžete tiež nájsť text novény k svätici, ktorú vám odporúčame k modlitbám a to nielen pred jej sviatkom 8. februára.
Zdroj: Zivotopisysvätych.sk, Aleteia.pl, Obrázok: Tamtiež