Ježiš pozná zranenia nášho srdca

Sestra Maria Frassati píše vo svojom zamyslení;

Pred rokmi, keď som kempovala s rodičmi dole v Cape Cod, zistila som, že si potrebujem požičať otcov luxusný pickup, aby som sa dostala na omšu. Celé zadné sedadlo a korba, tá vec bola ohromujúca v celej svojej hĺbke. Luxusné vyžarovanie a neuveriteľne posilňujúce riadenie. Keď som povedala, že by som to auto potrebovala riadiť, otec mi váhavo odovzdal kľúče. Moja mama sa ho spýtala: „Dôveruješ Márii s tvojím autom?“ na čo odpovedal: „Nie. Ale dôverujem Ježišovi s Máriou.“

Je pre nás ťažké zveriť poklady nášho srdca iným ľuďom – dokonca aj ľuďom, ktorých dobre poznáme. Po rokoch, keď som sledovala, ako rastiem v zasnúbení sa s Ježišom prostredníctvom môjho zasvätenia a ako sama rastiem k poznaniu Pána, otec ma mohol slobodne zveriť do Ježišovho srdca.

Ale zverujem sa Mu s rovnakou ľahkosťou? Naozaj chápe naše zlomené srdcia a každú temnú štrbinu v ňom, ktorá sa stále odmieta úplne vyliečiť v tomto živote? V Katedrále svätého Patrika na Veľký piatok som bola ohromená množstvom ľudí, ktorí si prišli uctiť kríž: krehkí starci, muži a ženy v oblekoch a luxusných topánkach, mladé matky s malými deťmi v náručí, policajti a bezdomovci – všetci sa zohýbali. bozkávať rany na Ježišovom tele nielen preto, aby sme si uctili jeho telesné rany, ale ešte hlbšie, aby sme utešili údery, ktoré ľudstvo zasadilo Jeho Najsvätejšiemu Srdcu. Jeho srdce poznalo bolesť zrady, bodnutie do chrbta od dôverného priateľa. Jeho najbližší priatelia ho opustili v jeho najťažšej chvíli.

Srdce prebodnuté kopijou ľahko vystihuje náš ľudský príbeh. Prenikáme Božie srdce svojou nenávisťou, ľahostajnosťou a zradami, veľkými i malými, a on odpovedá milosrdným darom seba samého, aby nás uzdravil . Ale keď Ho Otec vzkriesil a svetlo slávy prekonalo Jeho diery na Jeho rukách a nohách, medzi najväčšiu útechu pre nás patrí, že Jeho oslávené jazvy na srdci sa pripájajú k radom oslávených rán. Kde ich však môžeme vidieť?

Najmä pre nás, kolískových katolíkov, je ľahké prekĺznuť okolo sochy Najsvätejšieho srdca a zostať bez pohnutia. So svojou neskutočne ružovou pleťou a často znepokojujúcou maľbou sa môže zdať taký vzdialený a úprimne povedané, taký irelevantný. No Jeho slávne rany srdca sú pre nás znakom nádeje. Srdce v ohni, no plamene, ktoré nepohlcujú. Srdce zranené, no víťazné. 

Vo svojom vtelení sa Ježiš nielenže navždy zjednotil s naším ľudským telom, ale navždy sa zjednotil aj s ľudskou skúsenosťou. A nie hocijakou skúsenosťou, ale mojou ľudskou skúsenosťou , ísť do mojich najtemnejších hlbín a umiestniť tam Jeho božstvo. Miloval so skutočne ľudským srdcom, zažil všetko, čo robíme, najmä veci, ktoré akoby rozbíjali srdce na kusy; smútok, osamelosť a odmietnutie.

Ale On tam nežil. Namiesto toho žil v objatí svojho Otca a úplne sa spoliehal na Jeho lásku. To je naša cesta k slobode.  Ako môžeme žiť v Jeho víťaznej slobode a nechať Jeho oslávené jazvy na srdci zahojiť tie naše?

Po prvé, potrebujeme odvahu byť zraniteľní. Áno – je to bolestivé a úzkostné. Spisovateľka Brené Brown vo svojej knihe Daring Greatly hovorí , že paradoxne, hoci sa my sami bojíme byť zraniteľní, obdivujeme a považujeme za príťažlivých tých, ktorí sú ochotní byť zraniteľní. Pretože: „Zraniteľnosť nie je slabosť; je to naša najväčšia miera odvahy.“

Zraniteľnosť znamená odpúšťať. Ako hovorí Matka Tereza: „Ľudia sú často nerozumní, iracionálni a sebeckí. Aj tak im odpusť.“

Znamená to milovať druhých, aj keď nie sme na oplátku milovaní. V Ježišovom srdci vidíme srdce ochotné byť zraniteľné pre lásku. Ale je to možné len vtedy, keď ako On spočinieme v Otcovi, vediac, že ​​naše srdcia sú v bezpečí v rukách Toho, ktorý to stvoril, ktorý to nikdy nezlomí, ale navždy drží naše bytie v existencii s tou najväčšou láskou a úctou. Ježiš, ktorý naplno odhaľuje človeka samému sebe, nám ukazuje, že život nie je o nepriestrelnosti. Nie je to o vložení srdca do oceľovej krabice, aby vás nič nezranilo. Nie je to o odmietnutí dúfať vo veľké, aby ste mohli ísť životom a nesklamať sa. Je to o odvahe byť dostatočne otvorený na prijatie reality, s úplným spoliehaním sa na Otcovu lásku a nechať Ho, aby ju použil, aby nás posvätil, uzdravil. A ak budeme mať iba vieru, uvidíme, že Jeho tvorivosť v milovaní nás nepozná hraníc.

Po druhé, môžeme Mu dovoliť, aby použil naše trpiace srdcia, aby nás premenil na nádoby Jeho milosrdenstva. Obraz Božieho milosrdenstva nám dáva ďalší pohľad do Jeho Svätého Srdca. Jeho rany nevyžarujú hnev, ani pomstu, ale milosrdenstvo. Milosrdenstvo sa vylieva z jaziev Jeho srdca a môže sa vylievať aj z nášho. „Človek má vo svojom srdci miesta, ktoré ešte neexistujú, a do nich vstupuje utrpenie, aby mohli existovať,“ hovorí francúzsky filozof Léon Bloy. Utrpenie, dobre žité, vytvára v srdci priestor na útočisko pre druhých, ktorí sú zranení. A čím viac zjednotíme svoje zlomené srdcia s Ježišovým vlastným Najsvätejším Srdcom, tým viac bude premieňať naše srdcia, aby vyžarovali Jeho vlastnú trpezlivú, jemnú a milosrdnú lásku.

Ježiš drží svoje zranené srdce ako maják nádeje pre každého, kto zažil skrúšenie srdca, odmietnutie a zlyhanie. „Nie sme súhrnom našich slabostí a zlyhaní,“ povedal svätý Ján Pavol II., ale „sme súhrnom Otcovej lásky k nám a našej skutočnej schopnosti stať sa obrazom Jeho Syna Ježiša.“

Začíname žiť v slobode, keď necháme pravdu o Božej láske preniknúť do našich kostí a my, tak ako Ježiš, začneme byť úplne závislí od Otca. V Jeho rukách sme v bezpečí. A ak Mu s dôverou dáme naše rozbité kúsky, tie, o ktorých si myslíme, že sme ich rozbili tak, že ich už nemožno opraviť, budeme ohromení Jeho tvorivosťou, keď ich použije na formovanie nádhernej mozaiky nášho príbehu spásy. 

Zdroj: Sestra Maria Frassati