Eucharistia – naša pamiatka a náš život
V druhom čítaní k tomuto sviatku nám sv. Pavol predkladá najstaršiu správu o ustanovení Eucharistie – bola napísaná nie viac ako približne 20 rokov po tejto udalosti. Pokúsme sa dozvedieť niečo nové o tajomstve Eucharistie tak, že budeme meditovať o slovách z ustanovenia Eucharistie: Toto robte na moje pamiatku.
Pamäť je jedna z najtajomnejších a najveľkolepejších schopností ľudského ducha. Všetky veci, ktoré sme od svojho najútlejšieho detstva videli, počuli, premysleli a konali sa uchovávajú v tomto nesmiernom lone, neustále pripravené výzvou zvonka alebo silou vlastnej vôle znovu vyjsť na Božie svetlo. Bez pamäte by sme prestali byť sami sebou, stratili by sme svoju identitu. Kto trpí rozsiahlou amnéziou, blúdi stratene po uliciach a nevie ako sa volá, ani kde býva.
Keď sa spomienka z pamäte znova presunie do vedomia, má moc zabrať celý náš vnútorný svet – predovšetkým vtedy, keď ide o živého človeka a nie o predmet či skutočnosť. Keď si matka spomenie na svoje dieťa, ktoré pred niekoľkými dňami priviedla na svet a nechala doma, všetko v nej ju núti vrátiť sa k nemu. Toto naliehavé volanie nežnej lásky vychádza z najvnútornejšej bytosti matky a možno ju podnieti aj k preliatiu sĺz.
Pamäť má nielen jednotlivec, ale aj skupina – rodina, kmeň, rod, národ. Bohatstvo národa sa nemeria jeho rezervami v zlate, ktoré uchováva v trezoroch, ale oveľa viac jeho pamäťou, ktorú uchováva vo svojom kolektívnom vedomí. Práve spoločné zdieľanie tej istej spomienky je to, čo dokáže posilniť jednotu skupiny. A aby tieto spomienky zostali živé, dávajú sa do súvislosti s istými miestami a sviatkami. Američania poznajú „Memorial Day“ teda deň, v ktorý si spomínajú na padlých všetkých vojen. Indovia majú „Gándhiho Memoriál“, park v New Dillí, ktorý má celému národu pripomínať, čo Gándhi urobil pre indické obyvateľstvo a kým bol. Aj Taliansko má svoje pamätníky, štátne sviatky pripomínajú najvýznamnejšie udalosti dejín a ulice, námestia a letiská sú venované najvýznamnejším osobnostiam.
Bohaté ľudské pozadie pamäte by nám malo pomáhať lepšie chápať, čo znamená Eucharistia pre kresťanský ľud. Je to spomienka v pamäti na pamiatku udalosti, ktorej teraz už celé ľudstvo ďakuje za svoj život ako vykúpené ľudstvo. Pripomína nám smrť Pána. Eucharistia však vlastní niečo, čo ju odlišuje od každej inej pamiatky – je to pamiatka a prítomnosť v jednom a síce reálna prítomnosť, nie duchovná – skutočne sprítomňuje osobu, aj keď je skrytá pod spôsobom chleba a vína. „Memorial Day“ nedokáže vzkriesiť padlých k životu, ani „Gandhího memoriál“ nedokáže Gándhiho oživiť. Presne to však dokáže eucharistická pamiatka, v ktorú kresťania veria vzhľadom na Krista.
Po všetkých týchto pekných veciach, ktoré sme o pamäti a pamiatke povedali, musíme však teraz pripomenúť aj v nej prebývajúce nebezpečenstvo: pamiatka sa ľahko môže zvrhnúť na sterilnú a ochromujúcu nostalgiu. To sa stáva vtedy, keď sa človek stane zajatcom svojich vlastných spomienok a skončí tak, že žije v minulosti. Eucharistická pamiatka nepatrí v nijakom prípade k takýmto spomienkam – naopak, ona vedie do budúcnosti! Po premenení ľud vyznáva: „Tvoju smrť, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve.“ Antifóna pripisovaná sv. Tomášovi Akvinskému – „O sacrum convivium“ – definuje Eucharistiu ako svätý pokrm, v ktorom prijímame Krista a slávime pamiatku jeho umučenia, duša sa nám napĺňa milosťou a dostávame záloh budúcej slávy.
Kazateľ Pápežského domu Raniero Cantalamessa OFM Cap.,
Sviatok Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi Rím, 6. 6. 2007
(Gen 14,18-20; 1 Kor 11, 23-26; Lk 9, 11b-17 )