Bolestný ruženec II.
1. Opustil som neúnavnú lásku
V najťažšej chvíli sám.
Ako sa mohlo utvoriť toto prázdno, táto opustenosť v getsemanskej noci okolo toho, na ktorého sa vrúcne pripravovali celé dejiny? Jediný, ktorého bolo možné milovať bez výhrady, ostáva v najťažšej chvíli sám.
Vždy, keď idem okolo kostola, pomyslím si hľa, getsemanská záhrada, noc a v nej božský Opustený. Chystá sa umierať za naše viny, ešte čerstvé, staré, i tie, ktoré na nás číhajú. Neodmietaš ten trpký kalich, ktorý ti znova a znova ponúkame. Keby sme sa už raz aspoň unavili nudou hriechu a ľahostajnosti.
Dovoľ mi, Spasiteľ, aby som porušil Tvoju opustenosť aspoň teraz v tejto modlitbe, aby si Ty, všade prítomný, nebol sám. Aspoň v túto chvíľu. Veď ja teba viac potrebujem pre svoj kalich ako ty mňa pre svoj.
2. Bičovanie znútra a zvonku
Keď prišla hodina obety, Spasiteľovo telo nezaostalo v utrpení za dušou v ničom. Spoločenstvo duše a tela pri hriechu sa vyrovnáva spoločenstvu duše a tela v utrpení.
Odkiaľ ten rozpor v človekovi, že telo sa stáva príjemným a krásnym zradcom našej spásy? A mohlo byť nástrojom veľkého dobra. Aby sme vyrovnali to bičovanie vášňami znútra, treba určité bičovanie zvonku. To bičovanie je obyčajná telesná disciplína, podrobovanie. Podrobovať je sloveso opakovacie, lebo disciplína sa získava opakovaním. Nižšie podrobujem vyššiemu.
Svätý František Asiský to asi najlepšie vyjadril slovami: telo je brat oslík. Brat, ale predsa len oslík, ktorý kde-tu potrebuje bič.
3. Koruna poníženia
Herodes a Pilát si posielajú vtelenú Múdrosť a Dobrotu v bielom rúchu s tŕňovou korunou ako blázna.
To bol začiatok a pokyn. Bláznovstvom bola jeho chudoba, jeho učenie, kríž, Kalvária, smrť. Dodnes je to takmer úradná klasifikácia. Na každého, kto sa priblíži ku Kristovi, padá tieň bláznovstva. Tak ďaleko sme od pravdy, krásy a dobra, že každý náznak čnosti vzbudzuje výsmech.
Pane, daj aby som si zamiloval a chránil to biele rúcho, znak čistoty v tvojich očiach a znak nepochopiteľného bláznovstva v očiach sveta.
4. Súcit a pokánie
Neplačte nado mnou.
To je druhá kvapka súcitu na krížovej ceste. Plačúce ženy asi nevideli nič viac ako nešťastného človeka, idúceho na smrť.
Aký je Kristus veľký, že sa nezmocňuje tohto súcitu, že si neprivlastňuje tieto slzy. Vidí to tajné, čo sa skrýva za každým nešťastím – hriech. Neplačte nado mnou, ale nad svojimi hriechmi. Tak spásonosne obracia smer sĺz od súcitu k pokániu.
Viem, Pane, že nečakáš na slzy márneho dojatia, na slzy prechodné, neúrodné, ale na ťažké slzy pokánia. Nauč ma nielen plakať nad ľudským utrpením, ale liečiť ho a odstraňovať najmä pri samom koreni, v hriechu.
5. Pravda mlčí
Iným pomáhal, sám sebe nemôže pomôcť.
Čo by asi boli robili, keby bol Kristus skutočne zostúpil z kríža? Boli by uverili? Všetci iste nie, lebo hlúposť a zlomyseľnosť sa nedá presvedčiť ani zázrakom.
Na túto hrubú provokáciu Božej všemohúcnosti Boh mlčí. Na všetky bohorúhavé provokácie dejín, duší, vedy, umenia, Boh neodpovedá. Zdá sa, že len príroda niekedy protestuje. Možno sa obávame viac o svoj osud ako o osud Božieho diela.
Pane, verím a dôverujem tvojmu božskému mlčaniu. Verím a čakám. Len daj, aby som nečakal nečinne, ale aby som si vo všetkom počínal bez ohľadu na rúhanie s istotou, že Ty máš pravdu.
S láskavým dovolením Inštitútu Nepoškvrneného Srdca Panny Márie
www.maria.sk