„Daj nám väčšiu vieru!“

Evanjelium tejto nedele sa začína prosbou apoštolov k Ježišovi: „Daj nám väčšiu vieru!“ Namiesto toho, aby uspokojil ich túžbu, zdá sa, že Ježiš chce, aby naďalej rástla. Hovorí: „ Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko …“ Niet pochýb, že viera je dominujúcou témou tejto nedele. Počúvame o nej aj v prvom čítaní, v slávnej výpovedi proroka Habakuka, ktorú prevzal aj sv. Pavol vo svojom Liste Rimanom: „Spravodlivý bude žiť z viery“ (1,17).
Viera môžeme chápať rôzne. Tento raz by som rád pouvažoval o všeobecnejšom a základnom chápaní viery: o viere či neviere v Boha.
Toto nie je viera, podľa ktorej sa niekto rozhoduje, či je katolík, či protestant, kresťan či moslim, ale viera, podľa ktorej sa človek rozhoduje, či je veriaci, či neveriaci, ateista. Sväté písmo hovorí: „Kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je a že odmieňa tých, čo ho hľadajú“ (Hebr 11,6). Toto je prvý krok viery, bez neho nemôžeme podniknúť ďalšie kroky.
Keď chceme hovoriť o viere takýmto všeobecným spôsobom, nemôžeme si vziať za základ iba Bibliu, pretože má platnosť iba pre kresťanov a sčasti pre židov, ale pre nikoho iného. Je pre nás šťastím, že Boh napísal „dve knihy“: jednou je Biblia a druhou stvorenie. Jedna sa skladá z písmen a slov, druhá z vecí.
Nie každý vie, alebo je schopný čítať knihu Svätého písma; ale každý z každého miesta a kultúry dokáže čítať knihu stvorenia. „Nebesia rozprávajú o sláve Boha“ (Ž 19,2). Sv. Pavol píše: „Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo –, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí (Rim 1,20).
Je naliehavo potrebné, aby sme ukázali, aký nepodložený je názor, ktorý hovorí, že veda už zlikvidovala tento problém a vyčerpávajúco vysvetlila svet bez akejkoľvek potreby vyvolávať ideu reality nad ním nazývanej Boh. V istom zmysle nás dnes veda privádza bližšie ku viere v Stvoriteľa ako v minulosti.
Vezmime si známu teóriu, ktorá vysvetľuje pôvod vesmíru „veľkým treskom“, veľkou explóziou na počiatku. V miliardine miliardy sekundy sa dostávame zo situácie, v ktorej ešte niet ničoho, ani priestor ani čas, do situácie, v ktorej sa začína čas, existuje priestor a v nekonečne malej čiastočke hmoty už je obsiahnutá potencia celého nasledujúceho vesmíru s miliardami galaxií, ako ho poznáme dnes.
Niekto by mohol povedať: „Nemá zmysel pýtať sa, čo bolo pred týmto okamihom, pretože neexistuje nijaké ´predtým´, keď neexistuje čas.“ Ale ja vravím: „Ako si neklásť túto otázku?“
„Keď sa pokúšame vrátiť sa naspäť za históriu kozmu,“ povie niekto, „je to ako listovať stranami knihy a začať na jej konci. Keď sa dostaneme na začiatok, vidíme, že chýba prvá strana.“
Som presvedčený, že biblické zjavenie nám má čo povedať práve o tejto prvej strane. Vedu nemôžeme žiadať, aby vysvetlila túto „prvú stranu“, ktorá je mimo času, no veda ani nesmie uzavrieť tento kruh a každého presvedčovať, že všetko je vyriešené.
Niet zámienky na „demonštrovanie“ existencie Boha vo všeobecnom chápaní tohto slova. Tu dolu na zemi hľadíme ako cez zrkadlo, hovorí sv. Pavol. Keď lúč svetla prenikne do miestnosti, nie je to samotný lúč svetla, ktorý vidíme, ale tanec prachu, ktorý prijíma a zjavuje toto svetlo. Také isté je to s Bohom: nevidíme ho priamo, ale ako v odraze, v tanci vecí. To vysvetľuje, prečo Boha nemôžeme dosiahnuť bez „skoku“ viery.
Raniero Cantalamessa
pápežský kazateľ, kapucín Rím, 5.10.2007
27. cezroč. nedeľa: Hab 1,2-3; 2:2-4; 2 Tim 1,6-8, 13-14; Lk 17,5-10.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.