8. nedeľa cez rok A
Sion povedal: „Pán ma opustil, Pán na mňa zabudol.“
Môže matka zabudnúť na svoje nemluvňa a nezľutuje sa nad synom svojho lona?
A keby aj ona zabudla, ja na teba nezabudnem.
Iz 49,14-15
Prvé čítanie nám dáva nahliadnuť do atmosféry, ktorá pravdepodobne panovala vo vyvolenom národe približne v 40. rokoch 6. storočia pred Kr. Už od polovice 8. storočia muselo Judské kráľovstvo čeliť hrozbám rôznych okolitých veľmocí. Najskôr sa rozpínala Asýrska ríša, vedľa nej k dusnej atmosfére výdatne prispievala protiasýrska koalícia izraelského a damašského kráľa a neskôr sa na medzinárodnú politickú scénu s patričným násilím natlačil Egypt. Zhruba od 6. storočia začala pravidlá diktovať mocná Babylonská ríša. Babylonský kráľ Nabuchodonozor v roku 586 definitívne dobyl Jeruzalem a odvliekol časť obyvateľstva do zajatia. Teraz, po niekoľkých desaťročiach pod babylonskou nadvládou, má vyvolený národ toho všetkého už plné zuby a s bolesťou vzdychá: „Pán ma opustil, Pán na mňa zabudol.“ Pán reaguje na tieto sťažnosti prostredníctvom neznámeho proroka (tzv. Deuteroizaiáš – Iz 40 – 55) a adresuje svojmu ľudu nežné uistenie: „Môže matka zabudnúť na svoje nemluvňa a nezľutuje sa nad synom svojho lona? A keby aj ona zabudla, ja na teba nezabudnem.“ Ubezpečuje ho, že on porazí nepriateľov, ktorí mu strpčujú život (viď Iz 49,26), privedie svoj národ späť do vlasti a dá mu vzrast a blahobyt (viď 49,17-23). Keď však pozorne čítame dejiny vyvoleného ľudu, nemôže nás neprekvapiť, že Izrael si spomenul na Pána až teraz a hneď sa na neho obracia s výčitkou. Čo robil vyvolený národ, keď ho Pán rôznym spôsobom oslovoval? Kde bol, keď mu Pán posielal prorokov, aby ho varovali, že sa vydal na cestu, ktorá vedie ku skaze (viď Am, Iz 1 – 39, Mich, Oz, Sof, Jer)? Koľkokrát proroci upozorňovali Izrael, ktorý opustil svojho Pána, že je na tom horšie ako vôl a osol, pretože oni poznajú svojho gazdu a hlásia sa k nemu (viď Iz 1,3-4)? Pán opakovane varoval svoj ľud, že ak sa neobráti, privodí si skazu. Izrael však nereagoval, ale zariadil sa podľa svojho. Až teraz, keď je už príliš dlho v hustej kaši, ktorú si sám navaril, spomenul si na svojho Boha. Neobracia sa však na neho s ľútosťou, ale s výčitkou! A Boh, miesto toho, aby škodoradostne plánoval, ako tých bezbožníkov s krátkou pamäťou nechá ešte „vytuhnúť“, reaguje s nesmiernou nehou, ktorá ďaleko prevyšuje aj tú najväčšiu lásku matky k svojmu dieťaťu.
Strata pamäti však nie je neduh, ktorý by bol vyhradený iba starozákonnému Božiemu ľudu. Izaiášovské slová útechy adresované Sionu sú výborným testom pamäti pre všetky generácie Adamových synov a Eviných dcér. Zábudlivý človek totiž zo zábudlivosti vždy obviňuje najprv svojho Pána. A keď sa už konečne rozpamätá, kto na koho vlastne zabudol, Deuteroizaiáš ho stavia pred otázku, či je v jeho postojoch voči druhým aspoň minimálny náznak ochoty napodobňovať Pánovo bezbrehé milosrdenstvo.
BUONA DOMENICA!
Andrea, sr. Carolina, sr. Silvia, sr. Anna
FSP