Nemôžem prijímať Eucharistiu a Pán mi poslal žobráka..

Nedávno sa mi stalo niečo také zvláštne, že neprestávam za to ďakovať Bohu. V jednu nedeľu som bola s mojou mamou na svätej omši vo Villafranca del Penedés. Nemala som ani tušenie, že by som tam dostala taký neobvyklý dar.

Do kostola sme vstúpili v okamihu, keď začala liturgia a všetky lavice boli obsadené, okrem jednej jedinej. Môj pohľad padol okamžite na osobu, ktorá mala celú lavicu pre seba. Išla som tam s mamou a posadila som sa vedľa muža, ktorý sedel v tejto lavici úplne sám.

Zápach jeho tela bol ľahko vnímateľný, celkom nepochybne muž bol chudobný, pouličný žobrák. Jeho hlava bola zasadená na drobných, krehkých  pleciach ako hlava dutej bábiky. Jeho tvár bola nesmierne chudá a jeho kosti sa viditeľne ukazovali svetu. Jeho pravá ruka, akoby mŕtva, spočívala v špinavom závese na krku. Čoskoro si prisadli dvaja ďalší ľudia na pravej strane a tak sa lavička naplnila.

Videla som v jeho rukách celkom zreteľne ako držal zalepenú obálku, v ktorej mal pripravený svoj milodar na podnos a to sa veľmi dotýkalo môjho srdca. Vedela som, že ho Boh miluje, ja som to vedela už od prvého momentu a preto sa aj vo mne ozvala silná láska.

No Pán ma požiadal o niečo viac. Cítila som, že Ježiš hovorí ku mne uprostred svätej omše a pýta sa ma na chvíľu, kedy príde čas pre podanie ruky na znamenie pokoja, či budem ochotná objať a pobozkať žobráka v Jeho mene. Veľmi rýchlo do mňa vstúpila neochota, smrad zo žobráka bol taký nepríjemný! Ale akonáhle som v mojom srdci súhlasila, prestala som to cítiť.

Počas konsekrácie som poďakovala Bohu za to, že ma priviedol k človeku po mojom boku. Nastal ten moment. Najprv som pobozkala svoju matku a potom som obrátila svoje telo k nemu. Podal mi slabú a vyčerpanú ruku. Objala som ho opatrne a pritúlila si ho, pobozkala som ho na obe líca. Koľko radosti som cítila … Bolo to ako bozkávať samého Krista!

Potom som mu povedala, že som ho pobozkala, pretože o to Pán požiadal. Usmiali sme sa jeden druhého a na moje prekvapenie mi povedal lámavým hlasom, že to vedel, pretože to pocítil vo svojom srdci. Ako vyjadriť toľké šťastie!

Sedela som a ďakovala Bohu. Hovorila som zvláštnu prosbu Nebeskému Otcovi, keď sa ostatní ľudia začali dvíhať k prijatiu svätého prijímania a zdvihol sa aj môj žobrák. Veľmi som si priala, aby tento človek, ktorý je tak blízko k Ježišovi, prijal pre mňa Najsvätejšiu sviatosť! A stalo sa to znova, môj Pán počul moje prosby.

Nečakane sa muž, ktorý už bol v rade na Eucharistiu vrátil späť, prišiel ku mne a spýtal sa:

– Nepripojíte sa k Eucharistii? – Vedela som, že sa ma Pán sám pýtal a v mojej duši zasvietilo veľké svetlo.

– Nemôžem prijať Eucharistiu. Chcete to urobiť pre mňa?

– Samozrejme, dnes a každý deň v mojom živote prijmem pre teba Najsvätejšiu sviatosť. Aké je tvoje meno?

– Mercedes.

– Vždy si na teba spomeniem, Mercedes.

A tak som tu, sama v lavičke, medzi tými, ktorí sa pripojili k spoločenstvu, ešte viac preniknutá Bohom ako kedykoľvek predtým. Keď som odchádzala po svätej omši, videla som ho na kolenách, mal ponížený pohľad, prosil mlčky. Priblížila som sa a povedala som:

– Ďakujem veľmi pekne. Aké je tvoje meno?

„Francisco,“ odpovedal.

Sotva sa vládal postaviť, aby sa rozlúčil a povedal: „Urobila si ma veľmi šťastným, objímal ma a usmieval sa na mňa, skutočne urobila si ma veľmi šťastným.“

Moja matka sa s ním stretla ešte dvakrát. Povedal jej, že mi písal list, ale potom ho prestala vídať. Nikdy som tento list nedostala. Som si istá, že zomrel, bol to pravdepodobne AIDS, súdiac podľa vzhľadu: zuby, mŕtve telo, jeho zdravie bolo veľmi slabé. Od tej doby, počas Premenenia ho mám vždy na pamäti a hovorím Pánovi: „Odporúčam ti Francisca, otvor mu brány nebies pre veľký čin lásky, ktorý mi preukázal.“

Spočiatku som si myslela, že som tam bola, aby som pomohla ja jemu, no on pomohol mne byť bližšie k Bohu. A tak ho už navždy budem nosiť vo svojom srdci.

 

Zdroj: Aleteia.pl, Obrázok: Pixabay

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *