Moja cesta za Pánom, je ako to poznáme z Božieho slova úzka a tŕnistá. Moji rodičia, neboli veriaci ale tatko ma dal predsa pokrstiť. Nebola to výsostne jeho vôľa, ale chcel urobiť radosť mojej babke, ktorá si veľmi priala aby som bol katolík. A tak som bol prijatý do Kristovho tela, ako jeden z jeho údov. A v tomto milostivom presadení Božej vôle sa naplnil aj život babky. Hneď po roku, ako som bol pokrstený ma chcela ísť navštíviť, ale už do cieľa neprišla. Autobus v ktorom sa viezla havaroval, a jediný kto pri tom zomrel bola ona. Všetkým ostatým sa absolútne nič nestalo, iba malé zranenia. A tak môj vzťah z Bohom, bol od vtedy v neznáme. Nik mi o ňom nehovoril a nik ma k nemu neviedol.
Celé detstvo a dospievanie som bol poznačený krížom zajakávania sa. Poviete si nič moc, ale ja som to strašne ťažko niesol. A k tomu ma moji spolužiaci šikanovali a deptali pre tento hendikep. A tak sa moja duša začala pomaly napĺňať hnevom a nenávisťou voči mne a všetkým ľuďom. A chcela si nájsť priestor pre svoju realizáciu. A tak som sa začal zaujímať o okultizmus, ktorý som chcel použiť ako prostriedok vyvýšenia sa a pomsty. A ako 14 ročný som vstúpil medzi skínheadov a začal byť sluhov nenávisti s konkrétnou tvárou. Začal som študovať myšlienky Adolfa Hitlera a naplno som im podľahol. K tomu sa pridala aj závislosť na pornografii a onánia s pocitom strašného osamotenia a zúfalstva. Tento hriech mi strašne ubližoval a strašne som sa preto nenávidel. Nebol som veriaci a predsa som cítil že je to niečo choré a odporné, no nedokázal som to zastaviť. Dokonca som sa s toho pokúšal dostať tým, že som dušu upísal Diablovi len aby ma toho zbavil, no vyslobodenie neprišlo. Nevedel som, ako s toho kruhu prekliatia a nenávisti môžem dostať a tak som sa raz pokúsil spáchať samovraždu. Bol som úplne zúfalý, a nepoznal som nikoho kto by mi dokázal pomôcť. A tak som raz večer pojedol hrsť liekov s tým, že sa už nechcem zobudiť. No Boh mal iný plán, a tak mi zachránil život, aby som mu ho mohol darovať. Začal som chodiť občas do kostola a na sv. spoveď no bol som vo svojej viere sám a tak to raz prichádzalo a odchádzalo, ako letná búrka. A ja som žil ako dosiaľ zo svojím zúfalstvom a ešte stále pri každom probléme bola samovražda, ako jedna z alternatív riešenia. Takto to šlo so mnou až do 19. roku života, kedy na Vianočné sviatky sa začala moja cesta. Veľmi som chcel ísť na Polnočnú omšu, ale som zaspal. A ako zadosťučinenie som si povedal že budem chodiť každý deň počas sviatkov na svätú omšu. A tak som dal možnosť Božiemu slovu aby začalo prenikať do môjho srdca, sprvu bez povšimnutia ale neskôr stále viac a viac. A potom poviete si, že sranda, mi Pán hodil ako koleso na lodi S.O.S. Boli to Spoločné otvorené stretnutia mladých v Poprade pod kostolom sv. Cyrila a Metóda. Pozvala ma tam jedna s typických svätíc dnešných čias s nežným úsmevom na tvári mi podala pri odchode zo svätej Omše pozvánku, ktorú som odbil otázkou: „To tam môžem prísť aj ja?“ A tak jednu januárovú sobotu som sa odvážil vstúpiť, do našich kresťanských katakomb. A tam mi Boh, dal pocítiť že existuje radosť ktorú nepoznám. Že existuje radosť ktorá nie je s tohto sveta, a ktorá jediná je skutočná. A tak som sa začal oddávať hľadaniu a spoznávaniu Cesty, ktorú na zemi založil Ježiš zvaný Kristus a pochopil som že On zo svojím učením je jediný, ktorý dáva odpoveď na Utrpenie, s ktorým sa denne stretávame. Nie zatváranie očí pre ním, ani jeho akceptovanie. Ale iba prijatie a premenenie, a spojenie z Božím utrpením za Spásu svete s neho robí možnosť. Možnosť, toho že sa raz všetko zmení v nekonečnú radosť a lásku, ktorá bude bez konca.
Poviete si idealista. Ale, nie. Stále bojujem a väčšina mojich krížov a bolestí, sa vôbec nezmenila ani sa nenesie ľahšie. Ba často krát pochybujem o zmysle svojho života. Ale je to len vtedy, keď sa prestanem pozerať na kríž. Boh má moc vyriešiť každý problém, ale jeho čas a cesty sú ďaleko od tých našich. Musíme sa len silou mocou držať viery že Boh robí všetko iba preto že nás veľmi miluje.
|
|