Tí, ktorí ma poznáte bližšie viete, že lepšie mi je všetko si niesť v tichosti, ako o tom rozprávať. Dnes sa však chcem s vami podeliť o kúsok z môjho života. Viem, že sa musím ešte v mnohých veciach zlepšiť, ale verím, že Božie milosrdenstvo je väčšie ako ktorýkoľvek môj hriech. Nech je tento príspevok na Tvoju chválu Pane, nech hovorí o tom, aký si láskavý Otec… Pane, vykonaj svoje dielo. Prosím ťa, dotkni sa sŕdc, ktoré boli stvorené z Lásky a pre Lásku. Zvlášť Ťa prosím za chorých a ich rodiny… Nech spieva nebo i zem o Tebe. Amen.
.
Náš Pán je mocný Boh, ktorý nás ani na okamih neopúšťa. Je jedno, či Jeho prítomnosť pociťujeme, alebo nie, On je pri nás vždy. Často sa modlíme: „neopúšťaj nás, Pane, zostaň s nami,“ bez toho, aby sme si uvedomovali, že On je verným Bohom a teda tým, ktorý sa nevzďaľuje. Nevernými, ktorí zrádzajú, sme my.
.
Pred rokom, na prelome prázdnin, mi diagnostikovali sclerosis multiplex. Mala som čerstvých 25, prácu, ktorá ma napĺňala a pred sebou záverečný ročník na VŠ.
.
Netrvalo dlho a pochopila som, že moja choroba je odpoveďou na viac ako ročné modlitby, v ktorých som prosila, aby si ma Pán pritiahol bližšie k sebe. Spôsob, akým to urobil, bol pre mňa neočakávaný a pre mojich najbližších nepochopiteľný. No môj Boh je Bohom prekvapení a s Ním nie je šanca nudiť sa… Vtedy som pochopila všetky tie vety, ktoré som predtým veľakrát počula: „Keby existoval iný spôsob na spásu ako utrpenie, myslíš, že by som ti ho nebol ukázal?“ …alebo: „Najbližšie si mi, keď so mnou trpíš…“ Či slová mojej drahej svätej Gemmy: „Ako som mohla vidieť Ježiša ako trpí a nepomôcť mu?“ …alebo keď sa umučený Ježiš ukázal apoštolke Božieho milosrdenstva sv. Faustíne a povedal jej: „Nevesta sa musí podobať svojmu ženíchovi.“
.
Vďaka milosti, ktorou ma zahrnul, môžem prežívať Jeho blízkosť. Ak ju človek pocíti raz, túži po nej stále znova a znova. Dal mi silu na to, aby som chorobu prijala a odovzdala Mu ju a to ihneď. Presne si pamätám, že keď mi sestra so slzami v očiach povedala, že to vyzerá na tú sklerózu a niet cesty späť, na moment som zatvorila oči a v duchu som Mu povedala: „Prijímam. Ty vieš prečo. Vieš, čo je pre mňa najlepšie…“ Bolo to najťažšie „prijímam“ v mojom živote, ale zároveň bolo pre mňa veľmi potrebné. Môj Pán ma zahrnul radosťou tam, kde by mal byť smútok a pokojom tam, kde by svet očakával psychické zrútenie… Keď prišla za mnou kamarátka do nemocnice, takisto uplakaná, odchádzala odo mňa viac povzbudená, ako prišla. Vidíte, aký mocný je Pán? Ten istý Pán, ktorý vzkriesil mŕtveho Lazara, vo mne znova prebudil túžbu žiť pre Neho. Tam, kde ju nikto nečakal. Merítkom šťastného života totiž nie je zdravie, úspech a x iných vecí, ale je ním On sám. Kto má Jeho, má všetko. Vďaka Pane, že sa nám dávaš…
Zuzana, 24. 07. 2008
|