Svätí „lotri“
Často si myslíme, že svätci sú pokojní a takpovediac úplne dokonalí ľudia od svojho narodenia po svätú smrť. Áno, skutočne často mnohí svätci takými od svojho útleho detstva aj boli, ale história je plná aj svätých mužov a žien, ktorí nastupovali na túto cestu svätosti oveľa neskôr než v detstve. Často ich cesty životom boli plné zvláštnych zákrut, míľnikov, stretnutí a ťažkých vnútorných bojov. Zoznámme sa so šiestimi svätcami, ktorých by ste pred ich obrátením netúžili stretnúť.
Sv. Quiteria bola jednou z deviatich sestier – devätorčiat. Boli to: Eumelia, Liberata, Gema, Genebra, Germana, Basilissa, Marina, Vitoria a Quiteria, ktorá sa narodila ako prvá zo sestier. Jej matka bola manželkou pohanského a elitného rímskeho guvernéra Lucia, ktorý pohŕdal jej pôrodom – porovnával deväť dievčat s vrhom. Matka dospela k záveru, že iní by ju porovnávali so zvieraťom alebo s obyčajnou roľníčkou. Príliš pyšná, aby zniesla takéto porovnanie, cítila sa ako nejaké zviera, ba zúrila, že mala deväť dcér a žiadneho syna (synovia boli v tom období oveľa cennejší). V záchvate hnevu prikázala mladej slúžke, aby všetky dcéry utopila v rieke. Otcovi dievčat túto skutočnosť zatajila. Slúžka bola kresťankou a nemohla tento skutok urobiť, a tak ich odviezla do vzdialenej dediny. Slúžka odovzdala dievčatká kresťanskému mníchovi, vďaka ktorému sa im dostalo dobrej výchovy. Mních sa postaral o dievčatá, pokrstil ich a naučil ich všetko čo o kresťanstve vedel. Všetkých deväť dievčat vyrastalo spolu v blízkom spoločenstve, dobre si vedomých, že sú sestrami. Quiteria bola zo svojich sestier najviac oddaná životu vo viere. Bola fascinovaná Pannou Máriou a Kristovými slovami. Ich život sa však zmenil k zlému. Spolu vytvorili skupinu Devätorčatá bojovníčky. Dievčatá boli síce dobrými kresťankami, ale ich gang začal obliehať väznice, odkiaľ oslobodzovali uväznených kresťanov. Takýmto štýlom života strávili niekoľko rokov, až kým neboli chytené a predvedené pred vlastného otca – guvernéra Lucia, ktorý v nich rozpoznal vlastné dcéry. Prikázal im všetkým, aby si vzali za manželov rímskych pohanov, ale ony všetky odmietli, a namiesto toho sa rozhodli ísť radšej do väzenia.
Viac informácií o svätej Quiterii – http://www.zivotopisysvatych.sk/quiteria/
Svätý Mojžiš Čierny bol otrokom vládneho úradníka v Egypte, ktorý ho prepustil za krádež a podozrenie z vraždy. Stal sa lídrom bandy 75 mužov, ktorí sa potulovali údolím Nílu a šírili teror a násilie. Mojžiš bol postavou obrovský a odstrašujúci, no impozantný človek. Pri jednej príležitosti ho jeden človek chytil pri krádeži. Tento moment natoľko znepokojoval Mojžiša, že túžil po pomste a nasledujúci deň preplával cez Níl, čo vôbec nie je jednoduché, s mečom v ústach a so zámerom zabiť muža, čo ho takto ponížil. Keď sa priblížil k jeho domu, jeho majiteľ sa ukryl po tom čo sa dopočul o niektorých Mojžišových zločinoch. Mojžiš namiesto toho zabil štyri z jeho oviec a sám ich odvliekol. Krátko nato ho začali naháňať, takže sa ukryl v kláštore. Vplyv mníchov bol taký veľký, že sa obrátil a stal sa jedným z nich.
Viac informácií o svätom Mojžišovi Čiernom – http://www.zivotopisysvatych.sk/mojzis-cierny-asketik/
Tento svätý mal stovky konkubín, niekoľko manželiek z celého sveta a toľko detí, že by ich málokto vedel spočítať. Vladimír bol veľkým kniežaťom z Kyjeva, ktorý v roku 988 konvertoval na kresťanstvo, no predtým viedol veľmi zlý, hýrivý život. Od začiatku svojej vlády v roku 980 dobýval krajiny, porazil armády, splodil veľa detí a organizoval okázalé slávnosti. Pri niekoľkých príležitostiach sa ako skutočný pohan zúčastňoval na pohanských rituáloch, kde obetovali ľudí.
V roku 983 po ďalšom z jeho vojenských úspechov princ Vladimir a jeho armáda považovali za nevyhnutné obetovať pohanským bohom ľudské životy. Veľa ľudí padlo za obeť, medzi nimi aj Ioann, syn kresťana, Fjodora. Jeho otec pevným a odvážnym hlasom odporoval proti tomu, aby jeho syn bol obetovaný bohom. Ukázal pohanom zbytočnosť ich viery: „Vaši bohovia sú len obyčajné drevá: sú tu teraz, ale zajtra upadnú do zabudnutia. Vaši bohovia ani nejedia, ani nepijú, ani nehovoria, sú vyrobení ľudskou rukou z dreva. Je len jeden Boh – hodný uctievania a on stvoril nebo a zem. A vaši bohovia? Tí nič nestvorili, lebo boli stvorení vami; nikdy nedám môjho syna diablom!“
Tento prejav tak zapôsobil na Vladimíra, že v nasledujúcich rokoch premýšľal o konverzii na kresťansto. To v konečnom dôsledku aj urobil. Po svojom obrátení vládol tak milo, že sa stal známym ako Vladimír Veľký – ďaleko vzdialený od predchádzajúceho spôsobu života.
Viac informácií o svätom Vladimírovi – http://www.zivotopisysvatych.sk/vladimir/
Na pokyn židovskej veľrady niekoľko členov chrámovej stráže vystúpilo na vrch Golgota, aby vykonalo veľkňazov príkaz. Kým ostatní vojaci rozbíjali lebky a lámali údy zločincom Dismasovi a Gestasovi, jedného z nich, rímskeho centuria Longina, (centuria –jednotka pribl. 80 rím.vojakov, veliteľom bol stotník) natoľko odpudzoval tento otrasný pohľad, že sa rozhodol telo ukrižovaného Krista zachrániť. Popohnal svojho koňa a podišiel na samý vrchol kopca priamo pod kríž s mŕtvym telom Krista. Hrotom svojej kopije bodol do tela na pravej strane medzi štvrtým a piatym rebrom. Takýmto bodnutím sa rímski vojaci tradične na bojovom poli uisťovali, že nepriateľ je mŕtvy, pretože krv netečie z bezduchého tela. Tentoraz však z rany vytryskol prúd krvi a vody. Niekoľko kvapiek dopadlo aj na Longinovu tvár, čím sa mu zázračne uzdravil zrak.
Viac informácií o svätom Longinovi – http://www.zivotopisysvatych.sk/longinus-stotnik/
V čase vyvraždenia neviniatok v Betleheme utiekli Jozef s Máriou a malým Ježiškom pred Herodesovými hrozbami a prišli do Egypta, ktorý sväté písmo nazýva krajinou hriechu odkiaľ sa Boh odvrátil a ktorý mohla vykúpiť len Kristova obeta. Na tejto ceste vstúpila Svätá rodina do lesa, kde boli zločinci, medzi nimi bol aj Dismas, vrah a zlodej avšak v hĺbke svojej duše nikdy neodmietol milosti od Boha. Ukrytý čakal na svoju obeť, keď uvidel mladého muža nesúceho dieťa a pri nich ženu. Traja pútnici mali so sebou batožinu, medzi inými aj dary od troch kráľov. Dismas usúdil, že táto skupina pre neho nebude problém. Ani palica sv. Jozefa ho neodradila, aby sa proti nim postavil a ublížil im. Jeho oči však padli na malého Ježiša, ktorý ho udivoval nádhernou krásou a majestátnosťou svojej nevinnej tváre. Hlboko dotknutý sa rozhodol, že pocestných bude chrániť a ubytuje ich vo svojej jaskyni. Aj takto Božia prozreteľnosť pomáhala Svätej rodine, nie s pomocou anjela, ale prostredníctvom zlodeja, ktorý sa zmenil na dobrého anjela. Dismas im ponúkol všetko čo mal a Božie dieťa na znak vďaky pohladilo Dismasa po tvári.
Viac informácií o svätom Dismasovi – http://www.zivotopisysvatych.sk/dismas-kajuci-lotor/
Tento život v hroznom sebazapieraní, táto neslýchaná horlivosť vniesli jeho meno do palácov boháčov i do chyží bedárov nielen v celej Rímskej ríši, ale aj medzi národy kočovníkov, ktorí nemali stále bydlisko. Davy ľudí sa valili k pustovníkovej pustej chyži posilniť sa jeho príkladom a pohľadom na neho získať silu na znášanie ťažkostí života.
Aby sa obránil pred čoraz väčšmi vzrastajúcim návalom ľudí, prišiel na dosiaľ neslýchaný nápad, nad ktorým ustrnul v nábožnom začudovaní vtedajší svet, lebo terajší sa mu bude azda smiať. Dal si vystaviť kamenný stĺp, sprvoti len asi 1,75 m vysoký, na vrchu štyri stopy, so zábradlím, na ktorom bol vystavený všetkým vrtochom počasia, ale dostatočne chránený pred dobiedzavosťou nábožných veriacich. Päť rokov býval na ňom. Neskoršie si dával stavať čoraz vyššie stĺpy. Na poslednom z nich, vytvorenom z troch kamenných stĺpov „na znak Najsvätejšej Trojice“, ktorý bol pravdepodobne vysoký 16 m a prierez nemal väčší ako dva štvorcové metre, strávil postojačky 20 rokov. Na stĺpoch prežil dovedna 37 rokov. Na plošine stĺpa sa nedalo ležať, iba stáť alebo kľačať. Simeon nikdy nezostúpil zo stĺpa: raz za týždeň mu podávali pokrm po rebríku. Aj Telo Pánovo mu kňazi podávali tak, že vystúpili k nemu po rebríku. Na hlave mal čiapku, ale inak bol vo dne v noci vystavený slnku i zmenám počasia. Spával veľmi málo, aj to len kľačiac. Bol vysokej postavy s dokonale vyvinutým telom, s priateľskými črtami tváre, s dlhou bradou, siahajúcou až po pás. Okolo stĺpa boli v určitej vzdialenosti postavené chyžky pre Simeonovým učeníkov a pútnikov.
Viac informácií o svätom Simeonovi Stylitovi – http://www.zivotopisysvatych.sk/simeon-stylita-kajucnik/