O ruži a starenke
Básnik Rainer Rilke sa každý deň prechádzal s mladou Francúzkou a vždy prechádzali popri starej žobráčke. Starena sedela vždy na tom istom mieste a vždy mlčiaca a nehybná ako kameň. Nikdy nepozrela na žiadneho dobrodinca a nikdy nikomu nepoďakovala. Spoločníčka básnika jej vždy dala nejakú mincu. Rilke jej zase nedával nikdy nič. Na otázku: ,,Prečo?“ – odpovedal: ,,Treba jej dať niečo pre srdce, a nie len pre ruku.“ O niekoľko dní daroval žobráčke ružu. Vtedy sa stalo niečo nepravdepodobné. Starena pozdvihla svoje unavené oči, na tvári sa jej zjavil nesmelý úsmev, zdvihla sa, pobozkala s vďakou ruku dobrodincovi, a potom rýchlo odišla. Objavila sa až po týždni – znova nemá a nehybná ako predtým. Udivená Francúzka sa spýtala básnika: ,,Z čoho žila táto žena cez celý ten týždeň?“ Rilke vraj odpovedal: ,,Ružou, darom srdca.