Milosrdný Ježiš
Najprv som žila akoby na úteku a vo veľkom zhone; veľmi vyčerpávajúca práca, povinnosti doma, stres… Potom som po rozchode s manželom akoby bola v letargii; smútok, bolesť, zúfalstvo. A zrazu prišiel šok; testy ukázali, že mám zhubný nádor. Všetko v okamihu prestalo byť dôležité. Išla som bez toho, aby som takmer niečo videla – akoby som sa nedotýkala zeme. Prechádzala som okolo kaplnky pri nemocnici, vošla som tam a keď som uvidel Milosrdného Ježiša na nádherne namaľovanom obrovskom obraze, z očí mi tiekli slzy. Kristus sa na mňa pozeral s veľkou láskou. Nepamätám si, či som sa modlila alebo len prosebne hľadela; Viem len, že vo mne zavládol veľký pokoj. Keď som o výsledkoch testov povedala doma svojim blízkym, boli zhrození. V srdci som však zachovala pokoj a všetkých utešovala, že všetko bude v poriadku (aj keď som ešte nebola pripravená podstúpiť chemoterapiu, ktorej som sa jednoducho bála).Keď som sa jedného dňa zúčastnila na svätej omši, dozvedela som sa, že sa organizuje púť do svätyne vo Fatime. Veľmi som tam chcela ísť, aj keď som sa cítila čoraz horšie. Tak som zaplatila peniaze a začala sa pripravovať na odchod. Všetci naokolo mi to odhovárali s tým, že tie horúčavy počas troch týždňov cestovania nevydržím. Len moja dcéra povedala: „Keď tam, mami, tak veľmi chceš ísť, tak urob, ako ti srdce káže.“ Konečne nastal deň odchodu. Rozlúčila som sa so svojimi najbližšími a so slzami v očiach nastúpila do autobusu. Už počas jazdy sa mi zlepšil stav. Mala som v srdci takú veľkú radosť, akú som ešte nezažila. Obdivovala som nádhernú prírodu a cez slzy som chválila Boha skrytého v podmanivých krajinách. Jazdili sme cez Bavorsko, Rakúsko, Švajčiarsko, Taliansko, Francúzsko, Andorru a Španielsko; po ceste sme videli nádherné Alpy, Pyreneje a mnoho nádherných svätostánkov (vrátane La Salette, Montserrat a Zaragoza). Takto sme sa dostali do Fatimy. Vidieť toto sväté miesto je naozaj skvelý zážitok. Kňaz, ktorý cestoval s našou skupinou, celebroval svätú omšu. v sprievode mnohých kňazov v kaplnke zjavení. Keď vypisoval úmysly na svätú obetu, zrazu som počula, že na príhovor Panny Márie z Fatimy sa modlí za moje zdravie (vysvitlo, že ho o to prosili moji priatelia). Ďakujem Bohu, že mi do cesty postavil ľudí s takým veľkým srdcom.
Na druhý deň som išla na námestie pred kaplnku zjavení, aby som išla po kolenách k Panne Márii, modlila som sa ruženec, ďakovala za možnosť prísť do tohto nádherného svätostánku a prosila o zdravie. V noci sa mi snívalo, že keď som prišla k Panne Márii, z kolena mi vyliezol výrastok – bola to rakovina. Je čas vrátiť sa. Cestou sme išli okrem iného do svätyne v Lurdoch, kde sme sa veľmi sústredene modlili krížovú cestu a zúčastnili sa svätej omše. Posilnení na duchu sme sa zásobili vodou z prameňa a s veľkým zamyslením a vďačnosťou sme sa rozlúčili s Pannou Máriou v jaskyni Massabielle.
Keď sme prišli do Poľska, išli sme do Lichenu, kde sme sa zúčastnili svätej omše. poďakovanie za šťastnú púť. Tento čas bol pre mňa veľkým darom od Boha, časom zastaviť sa, zamyslieť sa nad zmyslom života. Cítila som sa vtedy úplne v pohode a šťastne som sa vrátila do práce. Po návrate som navštívila lekára. Bolo to 8 mesiacov, čo mi diagnostikovali túto chorobu a rakovina už bola veľmi veľká. Lekári boli veľmi znepokojení. Okamžite mi dali vysoké dávky chemoterapie. Počas infúzie lieku som mala časté kolapsy. Napriek tomu som mala stále v ruke ruženec, na stole pri mojej posteli bola socha Panny Márie Fatimskej a vedľa nej vo fľaši voda z Lúrd. Toto bol začiatok cesty utrpenia, ktorou som musela prejsť. V nemocnici som utešovala iných pacientov, dávala im vieru a nádej, ale doma – keď boli bolesti, zimnica, návaly horúčavy, nevoľnosť, kovový zápach vo všetkom a keď sa najmenší zvuk zdal byť neznesiteľným hlukom – schúlila som sa ako slimák a skryla slzy, aby ich nikto z blízkych nevidel. A aby moje utrpenie nevyšlo nazmar, zverila som ho Pánu Ježišovi za svojich blízkych.
A tak som cestovala medzi nemocnicou a domovom a žila od jedného cyklu chemoterapie k ďalšiemu. Krátko nato ma čakala operácia, potom opäť chemoterapia a ožarovanie. Odvtedy prešli tri roky. Pán Ježiš ma uzdravil. Teraz sa cítim dobre, môžem robiť ľahkú prácu doma. Každý deň, hneď po prebudení, chválim Pána a ďakujem mu za všetko. Ježišu, dôverujem ti!
Zdroj: svedectvo Alicja s dôverou v Milosrdného Ježiša.
