5. pôstna nedeľa A
Bol chorý istý Lazár z Betánie, z dediny Márie a jej sestry Marty.
[…]
Keď ta Ježiš prišiel, dozvedel sa, že Lazár je už štyri dni v hrobe.
[…]
Keď Marta počula, že prichádza Ježiš, išla mu naproti. Mária zostala doma. Marta povedala Ježišovi: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel. Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“ Ježiš jej povedal: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.“ Marta mu vravela: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“ Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ Povedala mu: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet.“
Viď Jn 11,1-45
Dva týždne pred Veľkou nocou sa naša pozornosť sústreďuje k Lazárovmu hrobu. S údivom počúvame, ako na Ježišovu výzvu mŕtvy Lazár vstáva a vychádza von. Trochu v ústraní, mimo pozornosť väčšiny zúčastnených, sa však dejú ešte iné nemenej dôležité veci…
Keď Marta počula, že prichádza Ježiš, išla mu naproti. Mária zostala doma. Je ťažko predstaviteľné, že by správu o Ježišovom príchode zachytila iba jedna z Lazárových sestier. Každá z nich však na ňu reaguje po svojom. Marta ide Ježišovi naproti, Mária zostáva doma. Je v tejto chvíli možné nepoložiť si otázku, aké sú naše reakcie na Ježišovu blízkosť v našom živote, a to zvlášť v tých chvíľach, keď sa zdá, že sa Ježišovi práve podarilo sklamať naše očakávania? Evanjelista odlišné postoje Lazárových sestier nehodnotí ani nekomentuje. Vzťah ku Kristovi je natoľko osobný, že sa nedá vtesnávať do štandardizovaných tabuliek. Je ale dôležité, aby človeku nechýbala ochota v tomto vzťahu rásť, čo ako bolestná či zložitá je východisková situácia.
Keď sa Marta stretáva s Ježišom, oslovuje ho: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel.“ Po tejto nepriamej výčitke však z Martiných úst vzápätí dvakrát zaznie slovo viem: „Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá. […] „Viem, že [môj brat] vstane v posledný deň pri vzkriesení.“ Zdá sa, že podobne ako v prípade uzdraveného slepca (viď evanjelium minulej nedele Jn 9,1-41), ani tu nestačí iba vedieť. Ježiš chce Martu priviesť omnoho ďalej. Vedie ju k vyznaniu viery. A Marta naozaj vyznáva: „Ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet.“ Stojí za povšimnutie, že podľa originálu Ježiš sa Marty pýta: „Veríš?“ (grécky prézent). V Martinej odpovedi naproti tomu zaznieva grécke perfektum, ktoré by sa dalo vyjadriť slovami: „Áno, Pane, ja som uverila a verím…“ Viera je naozaj čosi živé a dynamické.
Hneď po svojom vyznaní Marta reaguje značne neobvykle. Náhle prerušuje rozhovor s Ježišom a odchádza zavolať svoju sestru Máriu. Hovorí jej: „Učiteľ je tu, a volá ťa.“ Ako k tomu prišla? Ježiš predsa Marte ani len nenaznačil, že by sa hodilo zavolať Máriu. Ani sa len nespýtal, kde je. A predsa Marta svojej sestre bez okolkov tvrdí, že ju volá Učiteľ. Zdá sa, že srdce, v ktorom sa rozhorela viera v Ježiša, nedokáže zostať uzavreté do seba. Túto vieru už nemôže udusiť ani oprávnený ľudský žiaľ. Ako náhle Marta postúpila od „viem“ k „uverila som a verím“, stáva sa sprostredkovateľkou Ježišovho tichého volania: „Poďte ku mne všetci…“ (viď Mt 11,28).
A znovu akoby sa opakovala situácia, ktorá už raz nastala. Tento raz konečne i Mária počuje, že prišiel Ježiš, a vychádza mu v ústrety. Akoby sa boli sestry navzájom dohodli, pri stretnutí s Ježišom aj Mária reaguje presne tými istými slovami ako jej sestra Marta: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel.“ (V origináli sa obe vety iba mierne líšia slovosledom.) Mária ale na rozdiel od svojej sestry neuisťuje Ježiša o tom, čo vie. Nehovorí nič, iba plače. Ani Ježiš sa Márie nepýta, či v neho verí. Otázka o Máriinej viere v túto chvíľu zostáva nevypovedaná. Avšak len zdanlivo. Zaznieva iným spôsobom, omnoho intenzívnejšie a naliehavejšie, ako by ju bolo možné vyjadriť slovami. Keď Ježiš videl, ako plače a ako plačú aj Židia, čo s ňou prišli, zachvel sa v duchu a vzrušený sa opýtal: „Kde ste ho uložili?“ Povedali mu: „Pane, poď sa pozrieť!“ A Ježiš zaslzil. Židia povedali: „Hľa, ako ho miloval!“ […] Ježiš sa znova zachvel a pristúpil k hrobu.
Bolo by vôbec možné neveriť tomu, ktorý sa takto chveje pred ľudským utrpením? Bolo by možné neveriť tomu, ktorý takto miluje človeka a plače spolu s ním? Je ešte možné neveriť Božiemu Synovi, ktorý nielenže so slzami pristupuje k Lazárovmu hrobu, ale sám sa nechá položiť do hrobu, aby z neho vyviedol všetkých Adamových synov a Evine dcéry?
BUONA DOMENICA!
Andrea, sr. Carolina, sr. Silvia, sr. Anna
FSP