Toto svedectvo môže byť voľne rozširované, kopírované a užívané, ak budú splnené tieto podmienky:
- Tento text nesmie byť skracovaný ani menený – nesmú byť vytrhávané vety zo svojho kontextu.
- Tieto stránky a ich kópie, respektíve ich fotenie, smú byť používané a rozširované len zadarmo a bez komerčného účelu.
Môžete navštíviť webové stránky, ktoré podávajú správu o prípade pani dr. Glorie Polo, napr.http://gloriapolo.net alebo tiež mj. http://gloriapolo.neuevangelisierung.org
Este material puede disponerse para otras WEB y/o artículos de prensa, radio y televisión siempre y cuando se cite la procedencia. No se autoriza la venta y/o alquiler del contenido escrito ni archivos de imágenes, audio o video, sin excepción alguna. Todos los derechos reservados R Dra. Gloria Polo. Bogotá, República de Colombia, 2006
ÚVOD
Ak niekto z vás pochybuje alebo si myslí, že Boh neexistuje a že onen svet je záležitosťou pre autorov filmov, alebo ak si niekto z vás myslí, že smrťou všetko končí, nech si prosím prečíta túto knižočku. Ale čítajte ju úplne celú od začiatku až do konca. Určite sa potom vaša mienka zmení, nech je akokoľvek skeptická.
Jedná sa tu o skutočnosť, udalosť, ktorá je dobre zdokumentovaná a stala sa v roku 1995. Pani dr. Gloria Polo je žena z Kolumbie, zubná lekárka, ktorá „zomrela“ pri jednom úraze, to znamená bola tak ťažko zranená, že ležala niekoľko dní v kóme a bola udržiavaná pri živote len pomocou nemocničných prístrojov. Keby boli prístoje vypnuté, okamžite by zomrela. Ošetrujúci lekári sa už celkom vzdali a tiež už chceli prístoje odpojiť. Len jej sestra, ktorá je tiež lekárkou, trvala na tom, aby prístroje nechali ešte ďalej v prevádzke.
Cez kómu sa ocitla na druhej strane skutočnosti, na onom svete, a smela sa opäť vrátiť, aby vydala svedectvo tým, ktorí nedokážu veriť. Priniesla nám teda stadiaľ dôležité svedectvo. Ale čítajte ho na nasledujúcich stránkach radšej sami z jej úst…
Pani Gloria smela v dnešnej dobe v mystickom zážitku, ktorý veľmi jasne popisuje, nahliadnuť do svojej „knihy života“. A tento zážitok ňou natoľko otriasol, že sa z príkazu Pána stala hlasom volajúcim na „púšti viery“ dnešnej modernej doby. Pritom podstata jej posolstva a jej samotný zážitok nie je nič iné, ako pohľad na nesmiernu lásku Božiu k nám ľuďom a na Jeho veľké Milosrdenstvo. Hovorí pritom na rovnakú tému ako náš súčasný pápež Benedikt XVI. vo svojej prvej encyklike Deus caritas est (Boh je láska).
Veď Boh nám dáva stále znovu dôkazy, ale my i napriek tomu popierame Jeho existenciu.
Svedectvo
pani dr. Glorie Polo
***
ZÁSAH BLESKOM
Dobré ráno, pozdrav Pán Boh, milí bratia a sestry!
Je pre mňa veľmi krásne a veľkou radosťou, že tu smiem byť, aby som sa s vami podelila o tento veľký dar, ktorý mi preukázal Boh. To, čo vám budem rozprávať, sa stalo 5. mája 1995 pri Národnej univerzite v Bogote, hlavnom meste Kolumbie, tak okolo pol piatej popoludní.
Som zubná lekárka. Ja a môj dvadsaťtriročný synovec, tak isto povolaním dentista, sme práve pracovali na našej dizertácii. V tento deň, bol to daždivý piatok, sme išli spolu s mojím mužom smerom k fakulte zubného lekárstva, aby sme si priniesli pár kníh, ktoré sme potrebovali.
Išli sme so synovcom spolu pod malým dáždnikom. Môj muž mal nepremokavý plášť a išiel tesne popri stene hlavnej knižnice, aby sa chránil pred dažďom. Zatiaľ, čo sme obidvaja neustále menili strany, aby sme sa vyhýbali kalužiam, tak sme sa priblížili – bez toho, aby sme to spozorovali – k aleji stromov, a keď sme skákali cez jednu väčšiu kaluž, z výšky nás zasiahol blesk, ktorý bol tak silný, že sme zuhoľnateli. Môj synovec bol okamžite mŕtvy, zomrel na mieste.
Blesk ho zasiahol zozadu a spálil celé jeho vnútro. Navonok zostal neporušený. Aj keď bol tak mladý, bol to človek celkom oddaný Bohu. Zvlášť uctieval Jezuliatko. Nosil Jeho medailu na krku v kryštále kremeňa. Odborníci zo súdneho lekárstva hovorili, že to bol práve kremeň, ktorý pritiahol blesk. Blesk mu prenikol priamo do srdca. Okamžite nastala zástava srdca. Zhoreli všetky vnútorné orgány a silný prúd blesku potom opustil jeho telo cez nohy. Oživovacie pokusy boli zbytočné. Ale čisto navonok nemal žiadne popáleniny. Čo sa týka mňa, tak blesk vnikol cez moju ruku a spálil celé moje telo strašným spôsobom, zvnútra aj zvonku. Za toto moje uzdravené telo, ktoré teraz pred sebou vidíte, musím ďakovať len Božiemu Milosrdenstvu. Je to výraz Milosrdenstva nášho dobrotivého a nás nadovšetko milujúceho Boha. Celé moje telo bolo tým mohutným zásahom blesku zuhoľnatené. Prsia boli preč, zvlášť na ľavej strane, kde bol môj prsník, bola veľká diera. Nebolo na mne už žiadne svalstvo, moje rebrá, bruchu, podbruško, ako aj moje nohy a pečeň boli úplne zuhoľnatené. Blesk opustil moje telo pravou nohou. Ľadviny utrpeli silné popáleniny, tak isto pľúca a jeden z vaječníkov.
Používala som ako antikoncepciu vnútromaternicové teliesko, ktoré je z medi, a meď je naozaj dobrý vodič elektriny. Preto snáď aj vaječníky boli tak veľmi spálené. Boli tak malé, ako dve guličky hroznového vína. Utrpela som zástavu srdca a bola som prakticky bez života. Moje telo sa šklbalo a chvelo kvôli elektrickým šokom, ktoré spôsobil blesk. Sama mokrá zem bola ešte pod elektrickým napätím. V prvom okamihu mi preto nikto nemohol pomôcť, pretože dlhšiu dobu nebolo možné, aby ma niekto chytil.
DRUHÁ STRANA DIANIA
A teraz dobre počúvajte! To bola telesná, materiálna, fyzická časť môjho úrazu. Ale druhá časť tohoto diania bola oveľa krajšia, bol to nepredstaviteľný, prekrásny zážitok. Pretože zatiaľ, čo moje telo tu ležalo zuhoľnatené, nachádzala som sa (moja duša) v nádhernom bielom tuneli. Okolo mňa bolo biele svetlo, neopísateľné svetlo, ktoré spôsobovalo taký pokoj, také šťastie. Pocity, ktoré sa prosto ľudskými slovami nedajú popísať. Jednoducho povedané – neexistujú pozemské slová, ktoré by popísali veľkosť tohto okamihu. Bola to šialene enormná extáza, nepopísateľný vrchol. V tomto svetle som sa pohybovala dopredu, neopísateľne šťastná a plná radosti, nič ma v tomto tuneli neťažilo. Keď som sa pozrela hore, uvidela som na konci tohto tunela niečo ako slnko, biele svetlo. Hovorím „biele“ len preto, aby som označila nejakú farbu, pretože farba tohoto svetla a jeho jas bol neopísateľný. Nebola porovnateľná s ničím, čo existuje ohľadne farieb na tomto svete. To svetlo bolo jednoducho prekrásne. Toto svetlo bolo pre mňa ako zdroj tejto úplne obrovskej lásky, tohoto pokoja vo mne a okolo mňa. Neopísateľná láska a pokoj, ktorý som zo sveta nepoznala…
Zatiaľ, čo som sa pohybovala tunelom dopredu, povedala som si sama pre seba: „Pri sto hromoch! Veď ja som umrela!“ A v tomto okamihu som myslela na svoje deti a nariekala: „Môj Bože, moje detičky!Čo na to asi povedia moje deti?“ Bola som matkou stále zamestnanou a v strese, ktorá na nich nikdy nemala čas. Odchádzal som z domu skoro ráno, aby som dobýjala svet, a vracala som sa domov len neskoro večer. A pritom som bola neschopná, aby som sa správne postarala o rodinu a o deti. A tu som teraz videla celú biedu svojho vlastného života v celej pravde a bez príkras, a prepadol ma veľký smútok.
V tomto momente vnútornej prázdnoty kvôli neprítomnosti svojich detí som nevnímala ani svoje telo, ani rozmer času a priestoru. Pozrela som znovu hore a videla som niečo veľmi krásne. Videla som všetkých ľudí svojho života v jednom jedinom okamihu a súčasne, skutočne v jednom jedinom okamihu, a síce žijúcich aj zomrelých. Objala som svojich praprarodičov, prarodičov, svojich rodičov, ktorí už umreli, jednoducho všetkých! Bol to taký okamih plnosti, bolo to nádherné. Teraz som pochopila, že som bola klamaná rozprávkami o reinkarnácii. Prakticky som si „strelila vlastný gól“, pretože som reinkarnáciu vždy fanaticky a rázne obhajovala. Bolo mi povedané, že moja babička sa vtelila do niekoho iného, ale už mi nepovedali do koho, a pretože veštenie bolo pre mňa príliš drahé na zisťovanie, nechala som veci voľný priebeh a ďalej som nepátrala, do koho sa vtelila. Sama som stále znovu stretávala ľudí, o ktorých som si myslela, že sa do nich vtelil môj pradedko a dedko. Objali sme sa úplne ozajstne a skutočne a stretla som sa so všetkými v jednom jedinou okamihu, a to sa udialo so všetkými ľuďmi, ktorých som kedy spoznala a zo všetkých krajín, kde som niekedy bola, a síce so živými aj zomrelými – a to všetko v jednom okamihu. Len moja dcéra reagovala zdesene, keď som ju objala. Mala vtedy práve deväť rokov a moje objatie pociťovala v tom istom okamihu vo svojom skutočnom živote na tomto svete. Pociťovala teda moje objatie v tých hodinách, keď sa ona a celá rodina strachovala o môj život, pretože som – moje telo – predsa ešte ležala v kóme v nemocnici. Normálne takéto objatie z druhého sveta nepociťujeme. V tomto podivuhodnom stave sa čas zastavil, bolo to jednoducho tak nádherné, bez príťaže telesnosti, bez tela. A už som sa nepozerala na ľudí tak ako predtým. Vo svojom živote predtým som sa pozerala len na to, či je niekto tučný, štíhly, škaredý, či má tmavú kožu alebo či je dobre oblečený alebo nie… Podľa toho som rozdeľovala ľudí, a preto som bola plná predsudkov a cynickej kritiky. Vždy, keď som hovorila o druhých, kritizovala som. Teraz tu to bolo úplne inak. Tu bolo všetko bez hmotného tela. Teraz som tiež videla vnútro ľudí, a aké krásne bolo vidieť vnútro ľudí, ich myšlienky a pocity, pokým som ich objímala. A zatiaľ, čo som tak všetkých brala do náručia, súčasne som sa pohybovala stále viac nahor.
A týmto spôsobom som sa dostávala ďalej, plná pokoja a šťastná. A čím vyššie som vystupovala, tým viac som si uvedomovala, že sa mi dostalo nádherného videnia – a na konci tejto cesty som videla jazero, prekrásne jazero, obklopené tak prekrásnymi stromami, tak krásnymi, tak krásnymi, že už neexistuje ďalšie stupňovanie slova krásny. A tak isto tu boli kvety vo všetkých farbách, s vôňou, ktorá človeku spôsobovala také blaho – bolo to všetko také iné, všetko bolo tak nadmieru krásne v tejto podivuhodnej záhrade, na tomto nádhernom mieste – že neexistujú slová, ktoré by to opísali, všetko bola láska.
Boli tu dva stromy, ktoré niečo uzatvárali. Zdalo sa, že je to vstupná brána. Je to všetko tak úplne iné, ako to poznáme. Ani farby nie sú podobné tým našim. Tam je všetko tak nevýslovne krásne. V tomto okamihu vidím svojho synovca, ktorý so mnou utrpel nešťastie, ako vošiel do tejto nádhernej záhrady. A ja so vedela, cítila, že tam nesmiem vstúpiť a ani ešte nemôžem – vstúpiť tam…
PRVÝ NÁVRAT
V tomto momente som počula hlas svojho muža. Kričí, plače so zlomeným srdcom a volá z hĺbky duše: „Gloria!!! Čo sa stalo! Gloria! Prosím, nenechávaj ma samého! Pozri, tvoje deti ťa potrebujú. Gloria, vráť sa späť! Nebuď zbabelec a nenechávaj nás tu samých!“ V tejto chvíli som videla všetko – ako jedným pohľadom som mala prehľad o všetkom – a nevidela som len jeho, ako tak bolestne plakal. A v tomto momente mi Pán doprial návrat. Ale ja som nechcela ísť späť. Tento pokoj, táto radosť, táto slasť, do ktorej som tu bola zahalená, ma fascinovala.
Ale postupne a stále viac som sa začala pohybovať dolu smerom ku svojmu telu, ktoré som videla bez života. Videla som, že moje telo bez života ležalo na nosítkach na jednom oddelení univerzitnej nemocnice v Bogote. Videla som lekárov, ako sa okolo mňa namáhajú a ako mi dávajú prístrojom elektrické šoky, aby obnovili činnosť môjho srdca. Predtým sme so synovcom ležali viac ako dve hodiny na zemi, pretože nás nikto nemohol zdvihnúť kvôli elektrickým výbojom, ktoré vychádzali z našich tiel nabitých prúdom z blesku. Len teraz sa o nás mohli starať a len teraz začalo úsilie o moje oživenie. A pozrite sa sem. Ja (moja duša) prichádzam ku svojmu telu a dotýkam sa nohami svojej duše tohoto miesta mojej hlavy (pani Gloria ukazuje pritom na miesto svojej hlavy). Duša je obrazom nášho ľudského tela v jej forme. – A v tom momente na mňa preskočila iskra s veľkou silou. A tak sa znovu vtesnávam do svojho tela. Zdalo sa mi, akoby ma do seba nasávalo. Tento vstup do tela mi spôsobil nekonečnú bolesť, pretože moje telo zo všetkých strán sršalo iskrami. Vnímala som to, akoby som bola vtláčaná do niečoho veľmi malého a úzkeho. To ale bolo moje telo. Bolo to, ako keby som so svojou normálnou postavou bola natlačená do detského oblečenia, ktoré sa zdalo byť z drôtu. Bola to príšerná bolesť. A od tejto chvíle som tiež začala pociťovať bolesti môjho totálne spáleného tela. Toto spálené telo tak bolelo, tak nevysloviteľne bolelo, tak strašne pálilo, odvšadiaľ vychádzal dym a para.
Počula som, ako lekári volajú: Ona prišla k sebe! Ona prišla k sebe! Boli od radosti celí bez seba, ale moje bolesti boli neopísateľné. Moje nohy bolu úplne čierne a zuhoľnatené, moje telo bolo jedna otvorená rana, ak ešte vôbec na ňom nejaké svalstvo bolo.
MÁRNIVOSŤ
Tou najväčšou a najneznesiteľnejšou bolesťou bola ale moja márnivosť. Bol to vo mne iný druh bolesti, bola to márnivosť svetskej ženy, emancipovanej ženy sveta, samostatnej, sebavedomej výkonnej odborníčky, profesionálky, akademičky, intelektuálky, študovanej ženy, ženy ekonómky, stvorenia, ktoré chcelo hrať v spoločnosti nejakú úlohu.
Súčasne som ale bola otrokyňou svojho tela, otrokyňou krásy, módy. Denne som strávila štyri hodiny aerobikom, masážami, dietami a injekciami a všetkým, čo si v tomto smere len dokážete predstaviť. To najdôležitejšie, moja modla, bola krása môjho tela. A kvôli tomu som podstupovala množstvo obetí. To bol môj život, len modloslužba mojej vonkajšej kráse.
Hovorievala som, že krásne prsia sú na to, aby sa ukazovali. Prečo by som ich mala skrývať? To isté som hovorila o svojich nohách, pretože som vedela, že mám výnimočne pekné nohy na pozeranie a vôbec veľmi peknú postavu. A teraz som v jednom okamihu so zdesením videla a pochopila, ako som sa celý svoj život stále len starala o svoje telo. To bol stredobod môjho života a celý môj záujem: láska k vlastnému telu. A teraz som už nemala žiadne telo. Tam, kde boli prsia, boli len diery, ktoré pôsobili hrozným dojmom, zvlášť na ľavej strane bolo všetko preč. Moje nohy vyzerali príšerne, skôr len holé pahýle, zuhoľnatené, úplne čierne ako spálené grilované rebierka. Áno, všetky miesta môjho tela, ktoré som najviac rozmaznávala a o ktoré som sa najviac starala, boli zuhoľnatené a zničené.
V NEMOCNICI
Následne som bola prevezená do nemocnice sociálneho zabezpečenia. Tam ma začali rýchlo operovať a zoškrabávať miesta so spálenou kožou. Cez narkózu som opustila svoje telo druhýkrát a prizerala som sa, čo so mnou lekári robia, a veľmi som sa obávala o svoj život, predovšetkým som mala strach o svoje nohy. Keď sa náhle – tak desivé a príšerné – stalo niečo strašné…
Zatiaľ sa vám, milé sestry a bratia, musím priznať, že aj vo veciach náboženstva som bola – vlastne ako aj v celom svojom živote – „na diéte“. Bola som teda vo vzťahu k Pánu Bohu tiež jednou z katolíčiek, ktoré „sú v živote viery na diéte“. Je dôležité, aby ste si toho boli vedomí: Bola som zlou katolíčkou.
Môj celý vzťah k Bohu spočíval v tom, že som navštevovala nedeľnú bohoslužbu, ktorá trvala len 25 minút. Vyhľadávala som vždy také sväté omše, kde kňaz hovoril čo najmenej, pretože ma jeho kázanie nudilo. Akým utrpením boli pre mňa kňazi, ktorí mali dlhé kázne! To bol môj vzťah k Bohu – bol veľmi úbohý, a preto mali nado mnou takú moc všetky svetské prúdy a módne novinky. Bola som naozajstnou veternou zástavou. Čo práve platilo za najnovšie, najmodernejšie v racionalizme alebo vo voľnomyšlienkárstve, za tým som letela s vlajúcimi prápormi. Chýbala mi ochrana modlitby, chýbala mi viera. Chýbala mi tiež viera v silu milosti, v silu obety svätej omše. A práve keď som sa ďalej vzdelávala a špecializovala kvôli svojmu povolaniu, priniesla moja prelietavosť tie najhoršie plody. V tej dobe som na univerzite jedného dňa počula, ako jeden katolícky kňaz hovorí, že „neexistuje žiadny diabol a ani peklo“.
To bolo presne to, čo som chcela počuť! Hneď som si pomyslela: Keď teda neexistuje diabol a peklo, potom prídeme všetci do neba. Kto sa ešte má čo báť?
Z čoho som ešte teraz veľmi smutná, čo vám môžem priznať len s veľkou hanbou je, že viera v peklo bola posledným putom, ktoré ma ešte držalo v Cirkvi. Bol to prosto tento jestvujúci strach z diabla, ktorý mi ešte dával to, že som bola v spojení so spoločenstvom Cirkvi. Keď mi teda povedali, že on a peklo naozaj vôbec neexistujú, hneď vtedy som si povedala:
„Prečo sa tu mám ešte namáhať a bojovať za život podľa pravidiel „svätej cirkvi“? Dobre teda, potom prídeme všetci do neba, je preto úplne jedno, čo sme a čo konáme.“
Práve toto bol potom s konečnou platnosťou dôvod, prečo som sa úplne vzdialila od Pána.Vzdialila som sa od Cirkvi a začala som na ňu nadávať a nazývala som ju hlúpou a prekonanou… atď. Už som nemala strach z hriechu a začala som ničiť svoj vzťah k Bohu. Hriech nezostal len vo mne vo vnútri, ale tento hriech sa začal cezo mňa širiť navonok a vyvolávať nákazu u druhých. Stala som sa aktívnou v negatívnom zmysle. Áno, dokonca som teraz začala sama všetkým rozprávať, že diabol vôbec neexistuje, že je to vynález duchovenstva – a niekedy som aj svojim kolegom na univerzite začala hovoriť, že ani Boh neexistuje a že sme produktom evolúcie atď, atď. A tak sa mi podarilo ovplyvniť veľa ľudí. To predostieram, aby ste mohli lepšie pochopiť nasledujúce.
DIABOL SKUTOČNE EXISTUJE
Teraz počúvajte, čo sa stalo: Keď som sa nachádzalo v tejto strašnej situácii, naraz som sa desivo zľakla! Pretože som zrazu uvidela, že démoni skutočne existujú. A teraz prišli, aby ma odniesli.Videla som týchto démonov pred sebou v celej ich príšernosti a žiadne z napodobnenín, ktoré som na zemi dosiaľ videla, nemôžu ani v najmenšom vykresliť, ako príšerne vyzerajú títo diabli v skutočnosti. A tak vidím, ako naraz zo stien operačnej sály vystupuje množstvo temných postáv. Zdajú sa byť celkom normálnymi a obyčajnými ľuďmi, ale všetci majú tento príšerný, hrôzostrašný pohľad. Nenávisť im priamo hľadí z očí. A naraz som pochopila, že im niečo dlhujem. Prišli, aby ma vyúčtovali, pretože som prijala ich ponuku k hriechu, a teraz som za to musela zaplatiť, a tou cenou som bola ja sama. Veď moje hriechy mali dôsledky. Hriechy patria satanovi, nie sú od neho žiadnou ponukou zadarmo, musia sa zaplatiť. Tou cenou sme my sami. Keď teda takpovediac nakupujeme v jeho obchode, budeme musieť za ten tovar zaplatiť. To by nám malo byť jasné. Musíme zaplatiť za každý hriech, platíme kľudom svedomia, platíme vnútorným pokojom, platíme svojim zdravím… A ak sme veľmi vernými stálymi zákazníkmi satanovho supermarketu a nakupujeme stále len v jeho obchode, nakoniec nás zinkasuje sám.
Najväčšou klebetou a hlavným klamstvom, veľkým trikom diabla je, že rozširuje rozprávku, že vôbec neexistuje.
A tieto strašné, temné postavy krúžia okolo mňa a je jasné, že prišli len s jedným cieľom, aby ma vzali so sebou. Nemáte pravdepodobne žiadne poňatie, čo to bolo za hrôzu a strašný strach, že mi v tejto situácii vôbec nebol nič platný celý môj intelekt, moja duchaplnosť, moja vedeckosť, moje akademické tituly a moje ukončené odborné vzdelanie. Boli úplne bezcenné. Tieto hriechy nás teda tiahnu do hlbiny, dolu, k „otcovi lži“. Ak ale svoje poľutovaniahodné zlyhania a hriechy (ktoré musíme zaplatiť) prednesieme Bohu vo sviatosti zmierenia, potom Boh platí túto cenu. On ju zaplatil svojou vlastnou Krvou a smrťou na kríži. A On platí zakaždým, keď hrešíme, znovu. On za nás vytrpel pekelné muky, ktoré sme si mali sami odpykať a ktoré nás zaväzujú majiteľovi hriechov (satanovi). Boli sme vykúpení Ježišom Kristom. Teraz máme nárok na Jeho Kráľovstvo, na Jeho život, pretože On nás urobil „Božími deťmi“.
A sem teraz prišli oni, títo temní pomocníci, aby zinkasovali svoj majetok – mňa…
Videla som ich teraz vystupovať zo steny a vstupovať do operačnej sály. Bolo to veľmi veľa osôb, ktoré tu naraz stáli okolo. Navonok vyzerali najprv normálne, ale pohľad každého z nich bol plný nenávisti. Plný diabolskej nenávisti. A boli tak bezduchí, akoby vo vnútri vyhoreli. Moja duša sa vzpierala a triasla a ja som okamžite pochopila, že to boli démoni. Pochopila som, že tu boli kvôli mne, pretože som im niečo dlhovala, pretože hriech nie je zadarmo. To je naozaj najväčšia diablova podlosť a lož, že robí, aby ľudia verili, že vôbec neexistuje. To je jeho stratégia, potom s nami môže robiť všetko, čo chce tento klamár. A teraz som so zdesením videla: Ó, áno, oni existujú! A už začali okolo mňa krúžiť, chceli ma odniesť. Dokážete si predstaviť moje zdesenie? Môj strach, moju hrôzu?!
|