Pletenie siete
Fjord sa ponáral do hlbokého pokoja arktickej noci. Voda sa ľahučko trieštila o breh. V drvenom domci rybára Hansa voňalo teplo. Hans opravoval sieť na budúcu rybársku sezónu. Bol tu sám v kúte pri komíne. Jeho milovaná žena Ingrid už odpočívala na malom cintoríne vedľa kostola. Do ticha nečakane zaznel detský džavot. Dvere sa otvorili a do vnútra vletela jeho drahá dcéruška – svetlovlasá Guendalina, ktorá viedla za ruku bračeka Erika.
„Guendalina,ty máš teraz prázdniny. Mohla by si namiesto mňa opravovať sieť? Ja pôjdem opraviť loďku.“
„Veľmi rada, ocko.“
Hodiny sa míňali. Guendalina usilovne pracovala, oko za okom, uzol za uzlom. Ale aj deň za dňom. Povraz bol drsný a ostrý. Ruky boleli. Malé kamarátky sa nakláňali z dverí: „Guendalina, poď sa s nami zahrať.“ Oká sa stále uvoľňovali, uzly boli čoraz voľnejšie a povraz stále menej namorený.
Tak sa priblížila jar. Do fjordu zasvietili prvé lúče slnka. Začal sa znova rybolov. Rybár Hans, hrdý na prácu svojej milej dcéry, naložil rybársku sieť na starú loďku.
„Môj milý Erik, poď, vyplávame spolu na prvú cestu.“
Chlapček s radosťou skočil do člna. Loďka sa skĺzla po vode a sieť sa ponorila do zelenomodrých vĺn. Erik tlieskal rukami, keď videl strieborné rybky, ako sa trepocú v plnej sieti.
„Fantastický lov! Pomôž mi, synku, vytiahnuť sieť.“
A Erik ťahal a ťahal zo všetkých síl. Ale ťarcha je ťarcha a žblnk, Erik padol do siete.
„To nič,“ myslel si otec Hans, a rýchlo vyťahoval sieť na loďku. „Sieť je pevná. Uplietla ju predsa Guendalina svojimi vlastnými rukami. Erika vytiahnem aj s rybami.“
Sieť išla z vody ľahko. Ale beda! V prostriedku mala veľkú dieru… Slabo uťahované uzly sa uvoľnili a málo zatiahnuté oká sa otvorili. A malý Erik klesal do fjordu.
„Ach, keby som bola bývala každé oko plietla s láskou,“ povedala Guendalina.