Dar vdovstva

Ako mnoho iných vdov som sa za tie roky naučila, že naše utrpenie sa môže stať balzamom pre ostatných, ktorí čelia rovnakej realite.

Môžete nás vidieť v luxusnej reštaurácii. Sme pri stole pre dvoch, z ktorého čašník nenápadne odstránil prestieranie. Pri popíjaní pohára vína a ochutnávke nášho šalátu sme sa tvárili milo a prívetivo. Možno si myslíte, že sme ľudia, ktorí jednoducho milujú prežívať život osamote. Môžete si predstaviť, že cestujeme po Európe úplne sami a užívame si každý okamih. Iná vdova však vie, akú odvahu si vyžaduje, aby večerala sama na verejnosti. Pozná malé bodnutie smútku, ktoré trápi srdce, keď je pri stole prázdna stolička. Zažila ten panický pocit, keď sa páry na omši objímajú počas znamenia pokoja a ona sa otočí na bok, ale jej manžel tam nie je.

Medzi vdovami existuje tajné porozumenie. Všetci sme zažili prekvapený pohľad v očiach ostatných, ktorí ťažko uveria, že nám chýba aj po piatich rokoch, po ôsmich rokoch, po desaťročí. Nerozumejú celkom tomu, že sa prebúdzame uprostred noci a siahame po ňom vedľa seba. Prekvapuje ich, že o ňom stále snívame. Nemáme to už za sebou? Neposunuli sme sa ďalej?

Nikdy to neprekonáme, pretože jeho neprítomnosť nás prenasleduje, kamkoľvek ideme. Prázdny priestor v lavici na omši, osamelé kreslo na druhej strane obývačky, ticho v dome. Keď ste po boku iného človeka strávili tri desaťročia, keď ste s ním zdieľali životné udalosti, či už to znamená prvé spozorovanie kolibríka alebo priblíženie sa gigantickej búrky, len tak ľahko sa nepohnete ďalej. Jeho obraz je vtlačený do vášho srdca.

Už je to osem rokov, čo sme sa s manželom naposledy porozprávali. Práve sme sa vrátili z dovolenky na Floride a on sa chystal vrátiť auto, ktoré sme si požičali. V to popoludnie bola teplota vysoká, a tak som navrhla, že ho budem nasledovať do požičovne v našom aute a potom ho vezmem domov. Ale chcel ísť na svoju každodennú prechádzku a vzdialenosť domov bola asi tri kilometre, čo pre vášnivého chodca nebol veľký problém.

Keď sa vracal domov, dostal smrteľný infarkt a to znamenalo, že sa naplnila udalosť, ktorej som sa od nášho svadobného dňa – keď sme si zložili sľuby „až kým nás smrť nerozdelí“, naplnila. Večer predtým som išla spať ako manželka a v tú noc som plakala, lebo som spala ako vdova.

Ako mnoho iných vdov som sa za tie roky naučila, že naše utrpenie sa môže stať balzamom pre ostatných, ktorí čelia rovnakej realite. Knihy, ktoré mi pomohli, teraz požičiavam iným ženám. Tipy, ktoré som sa cestou naučila, môžem ponúknuť aj ostatným. Nesnažte sa pred bolesťou utiecť, pretože sa tým zhoršuje. Vrhnite sa do Ježišovho náručia a nájdete pokoj. Buďte vďační, že ste mali takú hlbokú lásku, aj keď jej strata prichádza s veľkým zármutkom.

Keď sa blíži výročie úmrtia môjho manžela, požiadam o svätú omšu za neho. V srdci si vrátim spomienky, keď som ho naposledy videla, moje slzy presiakli modrú košeľu, ktorú som si vybrala na jeho odchod. Uteším sa z verša, ku ktorému sa v smútku obrátilo nespočetné množstvo iných vdov. „Duše spravodlivých sú v rukách Boha a nikdy sa ich nedotknú žiadne muky.“ Aká som bola požehnaná, že som s ním mohla prežiť 33 rokov, a aká som vďačná, že ho Boh teraz má na celú večnosť.

Zdroj: Ncregister, Obrázok: Tamtiež