Bl. Zdenka (rok 2004)/10
Doma som pracoval na 500 starnovom rukopise zborníka, ktorý som plánoval vydať k 80-tke kolegu. Niektoré príspevky poslali autori zo zahraničia. Boli to posledné redakčné úpravy pred odovzdaním rukopisu do tlače.
Rukopisy som ráno niesol v plátenej čiernej taške v pravej ruke, v druhej aktovku. Cestou na univerzitu som sa zastavil na pošte, kde som platil šekom nejaký poplatok. Kapsu s rukopisom som oprel vpravo o prepážku, aby som ju mal na očiach.
V novinovom stánku pred univerzitou som si kupoval noviny. Prišiel som na katedru, pripravoval som si stôl – a naraz som takmer dostal závrat: Kde mám kapsu s rukopismi?? Sestra Zdenka, pomáhaj!!
Vyletel som z univerzity. Predavač v novinovom stánku pred univerzitou mi potvrdil, že somm pri okienku nič nenechal.
Sestra Zdenka, prosím Ťa, teraz zaber! Oblieval ma horúci pot pri predstave, že apretované a definitívne zredigované rukopisy zborníka zmizli. Letel som na poštu.
Vďaka Ti, sestra Zdenka! – Moja čierna kapsa bola opretá o prepážku, kde som platil. Bol som ako vo sne. Panej za prepážkou som poďakoval, tvárila sa nechápavo. Vôbec si nevšimla, že je tam cudzia kapsa. Vďaka Ti, sestra Zdenka!
Neviem presne definovať zázrak. Že tá kabela sa našla na pošte v súčasnej Trnave – kde mizne všetko, čo nemá korene a nie je privarené – je pre mňa presvedčivejší zázrak, ako keby mi okamžite zrástla noha zlomená v predkolení.