Moc sviatosti krstu

Uvedená príhoda svedčí o krste ako o sviatosti, ktorou sa odpúšťajú hriechy a má očisťujúcu, oslobodzujúcu a posväcujúcu silu. Južne od Moskvy, v ortodoxnom kostole mesta Elez, sa odohralo nasledovné mocné Božie pôsobenie, ktoré osobne prežila a zapísala pani Korsunová.
Bola nedeľa a ja som išla do ortodoxného kláštora. Prišlo nás naozaj veľmi veľa, pretože v tento deň malo byť pokrs­tených mnoho detí. Krstní rodičia sedeli s bábätkami a trpezlivo čakali. Všetky deti sa správali pokojne – až na jedného trojmesačného chlapčeka, ktorý kričal bez prestania. Krstná mama sa snažila upokojiť ho; s chlapčekom v náručí sa prechádzala po kostole, no márne. Chlapček stále kričal, ako keby ho bolelo bruško. Celá situácia bola žene veľmi nepríjemná, trápna a všetci sa na ňu súcitne pozerali. No čo sa dalo robiť?
Napokon prišiel kňaz a so súhlasom všet­kých prítomných sa rozhodol, že kričiace dieťa pokrstí ako prvé. Inokedy to väčši­nou bývalo tak, že sa deti upokojili, len čo sa začal krstný obrad. No nebolo to tak s chlapčekom, o ktorom tu rozprávam. On naďalej kričal na plné hrdlo.
Nadišiel okamih samotného krstu, pri ktorom sa dieťa trikrát ponorí do vody. Počas prvého ponorenia sa udialo nasledovné: Sotva sa trojmesačného chlapca dotkla voda zreval hrubým, basovým hlasom: „Horím!“ a z jeho úst vychádzali najšpinavšie nadávky a kliatby. 
Okolostojaci boli celí bez seba, no kňaz, ktorý držal dieťa v náručí, žiadal, aby sa upokojili, a pokračoval v obrade krstu. Keď ho kňaz ponáral do vody druhýkrát, chlapec opäť hrešil a preklínal, no jeho slová už neboli také zrozumiteľné.
Pri treťom ponorení sa telo chlapčeka zachvelo, potom sa kŕčovito stiahlo a chlapec začal chrčať, ako keby sa dusil. Nakoniec dieťa zoslablo a ležalo ako mŕtve v kňazových rukách. Ten ho rýchlo zavinul do ľanovej plachty a za­niesol ho za ikonostas, do priestoru oltára, ako to predpisuje ortodoxná ceremónia pri krste mužov.
Po krátkom čase, keď sa kňaz vrátil s malým naspäť, ležal chlapec úplne pokojne – v polospánku v kňazovom náručí, ako keby sa nebolo nič stalo. Sotva odišla krstná mama s chlapcom z kostola, všetci prítomní obkolesili kňaza s otázkou: „Otče, čo to bolo?“ „Vrodená posadnutosť, vzdychol si kňaz a prežehnal sa. „Kiežby dal Boh, aby bolo teraz už všetko v poriadku.“ 
Kňazova odpoveď si vyžaduje vy­svetlenie. Vrodenou posadnutosťou rozumieme skutočnosť, že ľudia, keď trpia chudobou alebo chcú mať väčší úspech v práci, často vyhľadávajú pomoc u vykladačov kariet, mágov, ba dokonca aj u satanistov.
Pomoc, ktorú poskytuje satan pri pozemských záležitostiach – predo­všetkým, keď ide o peniaze, slávu a moc má svoju daň. Buď mu človek upíše svoju dušu, alebo v zriedkavých prípadoch aj vlastné dieťa.
A tak aj rodičia tohto chlapca zasvätili svoje dieťa satanovi už v matkinom lone, aby boli v zamestnaní veľmi úspešní. Božia prozreteľnosť to zariadila tak, že veriaca kmotra sa postarala o jeho krst a tento malý chlapec mohol byť oslobodený od tzv. „vrodeného posadnutia“.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.