Zázraky sv. Antona Paduánskeho

Krv mučeníkov priťahuje

Anton z Padovy nebol vždy františkánom. Svoje prvé dni v zasvätenom stave  strávil v reholi sv. Augustína ako rádový kanonik. Ako hosťujúci majster v opátstve Svätého Kríža mimo mesta Coimbra v Portugalsku stretol prvých františkánskych misionárov prechádzajúcich do Maroka. Nadšenie, s ktorým hovorili títo múdri muži o možnosti mučeníctva medzi neveriacimi, bolo pre Antona inšpirujúce. Anton alebo skôr vtedy ešte vlastným menom Ferdinand, túžil odísť s misionármi, no potreboval povolenie, aby tak mohol urobiť.
Františkánski misionári boli však umučení a ich pamiatky boli vrátené späť do Opátstva Svätého Kríža. Ferdinand strávil celú noc v modlitbe pred vzácnymi relikviami týchto prvých mučeníkov Rádu. Ráno bolo jeho rozhodnutie jednoznačné. Aj jeho srdce bolo františkánske. So súhlasom svojho nadriadeného sa z rádového kanonika Ferdinanda stal Anton františkán.

Sv. František žehná bratom

Svätý František z Assisi zomrel vo večerných hodinách 3. októbra 1226. No krátko pred svojou smrťou sa zjavil sv. Antonovi. Počas posledných septembrových dní sa mnísi v Arlesi zhromaždili. Anton kázal na tému: „Ježiš Nazaretský, kráľ židovský.“ Uprostred Antonovej kázne si jeden z bratov všimol, že svätý František sa nachádza v miestnosti. Svätý, visiac vo vzduchu, stál s rukami zdvihnutými v požehnaní nad bratmi, ktorí tam boli zhromaždení v slávnostnom zasadnutí. V tom okamihu boli všetci prítomní naplnení veľkým pokojom, takže sa pýtali, čo sa stalo. Keď mních rozprával o vízii, ktorú videl, vedeli, že František prišiel požehnať najmä dielo Antona, ich spoločníka. Bol skutočne Archou písma a kladivom na heretikov.

Ľudia nebudú počúvať, ale ryby áno

Aj keď sv. Anton bol výrečný kazateľ, nebol vždy schopný získať si publikum. Istý prípad sa stal jedného dňa v meste Rimini. Odmietnutý riminskými heretikmi bol svätý odhodlaný kázať tým, ktorí by skutočne počúvali. Prešiel teda na pobrežie a postavil sa na breh. Ako začal kázať, hladina vody sa  naplnila hlavami nespočetného množstva rýb, ktoré prišli počúvať kazateľa Antona. Rozprával im o sláve Boha a dobrote svojho Stvoriteľa. Vyzýval ich, aby boli vďačné za všetko. Takto zničil chlad ľudu z Rimini, ktorí nemali žiadne miesto pre slovo Božie v srdciach. Ani jedna ryba sa nepohla počas toho, ako sv. Anton kázal. Keď skončil, svätý ich požehnal znamením kríža. Potom odplávali.

Mulica odmieta žrať

V Rimini žil istý heretik, ktorý odmietal uveriť v skutočnú prítomnosť Ježiša v Eucharistii. Urobil preto sv. Antonovi návrh. Na tri dni nechá vyhladovať svoju mulicu. Ak sa o pár dní hladné zviera nenaje, ale pokloní sa pred monštranciou, potom kacír uzná Božiu prítomnosť v Najsvätejšej sviatosti. V určený deň sa heretik objavil na mestskom námestí s mulicou. Svätý Anton sa priblížil z opačnej strany s monštranciou. Zvedavá skupina veriacich a neveriacich sledovala, čo sa stane. Veľká nádoba plná ovsa a zväzok voňavého sena umiestnili pred hladné zviera. Ono však všetko odignorovalo. Namiesto toho, aby sa najedlo, priblížilo sa k svätému a padlo na kolená pred Najsvätejšou sviatosťou. Podľa sľubu vyznal kacír vieru v skutočnú prítomnosť Krista vo sviatosti.

Anton večeria s nepriateľmi

Niektorí heretici Rimini sa rozhodli utíšiť Antona, pretože im príliš prehováral do ich hriešneho života. Jeho kázne obrátili pozornosť mnohých ľudí k ich hriechom. Jediným riešením podľa týchto nepriateľov bolo zbaviť sa ho. Najjasnejšou cestou bol jed. Takže pozvali svätého na večeru a plánovali mu otráviť jedlo. Ale Boh odhalil ich plány. Anton prišiel na večeru. Predtým, ako sa posadil za stôl, povedal svojim nepriateľom o ich sprisahaní. Ale oni sa mu len zasmiali, pripomínajúc Antonovi Kristovo prisľúbenie, ktoré dal svojim učeníkom: „A keby vypili niečo smrtonosné, neuškodí im.“ Anton požehnal jedlo a bez ujmy ho aj zjedol. Heretici vyznali svoje hriechy a obrátili sa.

Na dvoch miestach naraz

V kostole sv. Pierra-du-Queyraix v Limoges došlo k udalosti, kde sa viac ako kedykoľvek predtým ukázalo, ako si Boh váži skutky sv. Antona  z Padovy. Bola Veľká noc a Anton kázal. Zrazu si spomenul, že bol vymenovaný za speváka veľkonočného aleluja v miestnom kláštore. Nedokázal však nájsť za seba náhradu. Počas kázne sa zrazu zastavil a zotrval chvíľu v mlčaní. Ľudia v slávnostnom zhromaždení si mysleli, že len hľadal myšlienky. To, čo však nevideli, bolo, že Anton sa počas tohto ticha zjavil v kláštornom chráme, aby splnil svoju úlohu. O niekoľko minút neskôr pokračoval v prerušenom kázaní, akoby sa nič nestalo. V jeho mene bol teda vykonaný zázrak bilokácie.

Zachránené povolanie františkána

Provinčná kapitula v septembri 1226 vymenovala Antona za opatrovníka provincie Limoges. Krátko po prevzatí svojich nových povinností v Ráde upozornili Antona, že jeden z novicov chce opustiť spoločenstvo. Boh však Antonovi zjavil pokušenie mladého brata, a tak mu Anton pomohol v hodine jeho núdze. Novica zavolali k jeho nadriadenému Antonovi, ktorý ho najprv objal so všetkou náklonnosťou otca. Potom mu odhalil všetko, čo ho znepokojovalo. Keď Anton skončil, dýchol na novica a povedal: „Prijmi Ducha Svätého!“ Nepríjemné pokušenie vrátiť sa do sveta o chvíľu úplne zmizlo. Začiatočník Peter prijal sľuby a zotrval v náboženskom povolaní, ktoré pre neho bolo zachránené prostredníctvom sv. Antona.

Diabol pokúša jeho ruku

Niektoré z najznámejších zázrakov sv. Antona sa konali vo Francúzsku. V St. Junien v Limoges kedysi kázal sv. Anton na improvizovanej plošine na námestí. Ale predtým, než začal svoju kázeň, na chvíľu sa pozastavil, aby upozornil svojich poslucháčov hovoriac: „Kým vám tu hovorím, diabol toto pódium zvalí, ale nikto nebude zranený.“

Kázanie sa sotva začalo, keď sa Antonova vízia splnila. Pódium sa zrútilo. Anton však vstal, oprášil sa a pokračoval vo svojej kázni. Satan nemá žiadnu šancu zabrániť horlivému františkánovi Antonovi z Padovy v kázaní Božieho slova.

Aj bez toho, aby vás o to žiadala

Istá žena z Limoges si plánovala vypočuť kázeň sv. Antona. V snahe dokončiť domáce práce si však nevšimla, kedy to bolo. Keď prechádzal okolo sused, povedal jej, aby sa ponáhľala. Bláznivá žena vybehla z domu a nechala sa hrať svojho syna na podlahe vedľa krbu, na ktorom stál hrniec s vriacou vodou. Keď kázanie skončilo a matka sa vrátila domov, zastavila sa pri dverách v úplnej hrôze. Jej malý syn bol vo vriacej vode. Jej hrôza pominula, keď sa priblížila. Dieťa stálo vo vode, smialo sa a zabávalo sa. Ani trošku sa nezranilo. Neopatrná matka vedela, že jej dieťa bolo v bezpečí na príhovor sv. Antona. Túžba matky počuť Božie slovo ju zachránila od toho, aby bola potrestaná, ako by si zaslúžila.

Sv. Anton, obnoviteľ vlasov

Manželka istého muža bola milá k františkánskym bratom, ale jej žiarlivý manžel jej prikázal, aby im almužnu prestala dávať. Žena vedela, že príkazy jej manžela boli nerozumné, takže ich ignorovala. Neskôr však zistil, že isté veci opäť darovala bratom, tak sa nazúril. Položil na ňu ruky a hrozne ju zbil. Chudobnú ženu  tak utýral, že  veľkú časť vlasov jej aj s korienkami vyrval. Žena šla k sv. Antonovi prosiť ho o pomoc. Ten požiadal ostatných bratov, aby sa s ním modlili. Keď sa ich modlitba skončila,  ženine vlasy sa znova obnovili, ba dokonca boli ešte krajšie ako predtým. Keď manžel videl zázrak sv. Antona, veľmi sa zahanbil. Svoju manželku požiadal o odpustenie a už nikdy viac nenamietal pomáhať františkánskym bratom.

Hriechy sú ti odpustené

Anton trávil dlhé hodiny v spovednici. Tvárou v tvár čelil podivným a smutným problémom všetkého druhu. Najmä jeden kajúcnik zistil, že keď kľačal pri nohách tohto mladého františkánskeho kňaza, nebol schopný vyznať svoje hriechy. Zármutok, ktorý naplnil jeho srdce, bol tak veľký, že jednoducho nemohol hovoriť. Anton však videl do jeho srdca a vedel, že úprimne vyznáva svoje hriechy. Tak povedal mužovi: „Choď domov, napíš svoje hriechy na kus papiera a dones mi papier.“ A muž tak urobil. Anton ho požiadal, aby zoznam prečítal. Poslušný kajúcnik začal s prvým. K jeho prekvapeniu videl, že hneď ako to povedal, hriechy z papiera začali miznúť. Takto to pokračovalo. Keď bol posledný hriech vyznaný, papier bol úplne prázdny.

Kázeň na pohrebe lakomca

V priebehu roka 1228 pracoval sv. Anton v provincii Benátky. Práve vtedy zomrel významný florentský muž a jeho príbuzní dopodrobna naplánovali jeho pohreb. Anton bol v okolí a tak ho požiadali, aby kázal na pohrebe. Ani zďaleka nevedeli, o čom by mal Anton kázať. Anton vybral text: „Kde je tvoj poklad, je aj tvoje srdce.“ Uprostred kázania sa však zastavil. Po chvíli v slávnostnom tóne pokračoval: „Tento človek je mŕtvy a jeho duša je pochovaná v pekle, choďte! Otvorte pokladnice a nájdite jeho srdce!“ Úžasnutí príbuzní urobili, ako im Anton kázal. Pokladnica bola otvorená. Tam, uprostred všetkého zlata, bolo srdce človeka, ktorý bol síce bohatý na pozemské poklady, ale zomrel chudobný v nebeských veciach.

Dieťa sa dožaduje svojho otca

Istý šľachtický muž z Ferrara bol tak žiarlivý na svoju ženu, že odmietol uznať svoje prvorodené dieťa ako svoje vlastné. Bláznivý manžel nemal dôvod pochybovať o vernosti svojej ženy, ale videl, že nemá nič spoločného so svojím synom. V zúfalstve prišla manželka a matka prosiť o pomoc k sv. Antonovi. Svätý sa rozprával s šľachticom celé hodiny a nakoniec sa mu podarilo ukázať mu nerozumnosť jeho žiarlivosti. Práve potom priniesla nemocničná sestra dieťa. Muž okamžite upadol opätovne do svojej žiarlivosti. Potom sa Anton obrátil k dieťaťu a povedal: „V mene Ježiša Krista povedz, kto je tvoj otec!“ Dieťa ukázalo na šľachtica a hlasom staršieho dieťaťa povedalo: „To je môj otec!“ V tom sa otec zlomil a vzal dieťa do náručia. Anton pomohol zachrániť rodinu aj manželstvo.

V obrane svojho vlastného otca

Kým bol sv. Anton v Padove, v Lisabone bol zabitý človek a jeho mŕtvola bola zakopaná a nájdená v záhrade Antonovho otca. Antonov otec sa pokúsil dokázať svoju nevinu, no hrozné dôkazy, ktoré sa nachádzali v rodinnej záhrade, stačili na jeho odsúdenie z vraždy. Práve vtedy, keď to bolo najhoršie, Boh zjavil Antonovi ťažkú situáciu jeho otca. Svätec okamžite získal povolenie odísť do Lisabonu. Padova bola niekoľko dní cesty od Lisabonu, ale Anton tam bol za niekoľko hodín. V súdnej sieni požiadal, aby sa vykopalo telo zavraždeného muža. Anton sa priblížil k mŕtvole a s pevným hlasom mu povedal, „hovor a povedz kto ťa zabil.“ K úžasu všetkých sa mŕtvola posadila a jasne potvrdila nevinnosť obvineného. Antonov otec bol oslobodený a druhý deň bol svätec späť v Padove. Koniec koncov, požiadal o povolenie, aby bol preč len cez jedinú noc.

Vráť mi späť dcéru

Žena v Padove išla raz denne hľadať drevo, aby mohla vo svojom dome udržiavať oheň. Na ceste späť, žena prechádzala rybníkom pri cesty. Pozrela sa do rybníka a to, čo videl, spôsobilo, že  horlivo začala kričala. Na dne rybníka ležalo telo jej vlastnej dcéry. Nešťastná náhoda spôsobila, že sa dievča pokĺzlo do vody a utopilo sa. Matka pribehla a vytiahla telo na cestu. Ale už bolo príliš neskoro. Vo veľkej úzkosti si matka spomenula na sv. Antona a zázraky, ktoré sa diali pri jeho hrobe. Plná dôvera v moc svätého, sľúbila, že navštívi Baziliku svätého, ak vráti život jej dcére. Hneď ako matka dokončila svoju modlitbu a vyslovila sľub, jej dcéra začala javiť známky života. Mladá dievčina sa úplne zotavila vo veľmi krátkom čase.

Svätý Anton má návštevníka …

Kým kázal vo Francúzsku, Anton prijal pozvanie istého šľachtica na spoločnú večeru a strávil noc v jeho sídle v blízkosti Limoges. Vo večerných hodinách sa Anton ospravedlnil a odišiel do svojej izby, aby sa modlil. O chvíľu neskôr pán domu prešiel okolo františkánovej izby a všimol si, že spod dverí prúdi neobyčajné svetlo. Keď sa pozrel cez otvor vo dverách, šľachtic uvidel videnie, ktoré prebiehalo v miestnosti. Krásne dieťa stálo na lavičke, na ktorej Anton kľačal a modlil sa. Dieťa natiahlo svoje ruky k svätému. Anton mu opätoval jeho výzvu tým, že si pritisol Dieťa k svojmu srdcu a znovu a znovu plakal: „Môj Bože, môj Bože!“ Nasledujúce ráno Anton požiadal svojho hostiteľa, aby neodhalil to, čo videl, kým je nažive. Tajomstvo tejto noci bolo uchované desať rokov.

Farmárske zrno je zachránené

Posledné dni sv. Anton strávil s priateľom grófom Tisom, v Camposampiero. Tam, na zalesnenom panstve šľachtica, si Anton vybral obrovský orech ako miesto, kde by odpočíval. Jeho verní spolupracovníci, bratia Roger a Luke Belldi, postavili prístrešok z vetvičiek stromu pre svätého. Ľudia si prišli vypočuť  sv. Antona, no aby sa dostali k jeho prístrešku, museli prejsť cez majetok susedného farmára, ktorý mal na poli zasiate obilie. Chôdza mnohých ľudí zničila takmer zrelé zrno. Farmár sa sťažoval u svätého Antona,  ktorý ho však upokojil  a povedal mu, aby sa druhý deň vrátil, a svoje obilie zozbieral.  Poľnohospodár urobil, ako mu bolo povedané. Keď sa druhý deň vrátil, s úžasom videl, že každé zrno je celkom neporušené, vzpriamené a úplne zrelé na zber.