Svedectvo týranej kresťanky

KOĽKO SA TOHO DÁ VYDRŽAŤ PRE VIERU?

            Gospelová speváčka Helen Berhane prežila dva a pol roka vo väzení len preto, že v severovýchodnej africkej Eritrei nebola jej viera akceptovaná. Bola mučená a väznená v kovovom kontajneri. Dnes žije a spieva v Dánsku.

Helen Berhane bola zatknutná v máji 2004, krátko potom, čo zverejnila svoj hudobný album. To, že sa nechcela vzdať svojej viery a hudby, považovali za trestné.

Patrí do jednej cirkvi uctievajúcej Zoslanie Ducha Svätého, ktorá bola – tak, ako veľa iných evanjelikálnych cirkví v neomarxistickej Eritrei – zakázaná. Speváčka bola väznená vo vojenskom tábore Mai-Serwa, severne od hlavného mesta Asmara. Znamenalo to: cez deň neznesiteľná horúčava a v noci ľadová zima.

Vláda v máji 2002 vyhlásila všetky náboženské skupiny, ktoré nepatrili medzi štátom uznávané náboženské cirkvi, za ilegálne.

NECHCELA SA VZDAŤ

Keď som mala 14 rokov, začala som písať piesne. V tejto dobe som tiež začala otvorene hovoriť o svojej viere.“ O viere, ktorej sa nechcela vzdať.

Po mojom zatknutí mi kládli veľmi veľa otázok – vždy s rovnakým cieľom. Chceli odo mňa, aby som zaprela Ježiša a vzdala sa svojej viery. Ale radšej by som zomrela, ako by som urobila niečo také„, povedala Helen v rozhovore pre web lobpreis.org.

Vonku ma spútali reťazami, na ramená mi položili ťažké kamene a nechali ma kľačať. Musela som tiež behať bosá sem a tam po rozžeravených kameňoch. Telesnými mukami mi vymývali mozog. Akonáhle som povedala niečo o Biblii alebo o viere – zbili ma.

 

Helen písala poznámky s povzbudením pre ostatných väznených.  V nich vkladala Písmo na zapamätanie. Dozorca sa jej pýtal: „Kde máš Bibliu?“ „Nemám ju“ odpovedala. „Je v tvojej hlave?“ „Áno, mám ju v hlave“ „Dobre, tak ti to z tej hlavy vytlčieme!“ Vytiahli ju na dvor a bili drevenými obuškami. V polovici bitia sa pozrela na dozorcu a povedala: „Nemám v sebe nenávisť voči tebe. Ty len plníš príkazy, ale potrebuješ vedieť, že aj ja plním príkaz a to je nezradiť Ježiša, takže pokračuj.“ Keď boli s bitím hotoví, hodili ju znovu do kovového kontajnera.
ČIERNA OD SAMÝCH POMLIAŽDENÍN

Helena opisuje hrôzu, ktorá nasledovala: „Vojaci ma zbili. Celé moje telo bolo čierne od samých pomliaždenín. Ale ja som svojim trýzniteľom odpustila. Modlila som sa, aby sa ich Boh dotkol. Dnes pozerám na dobu, ktorú som prežila vo väzení, ako na univerzitu, ktorou som v tej dobe prešla. Verím, že Boh ma tam poslal, aby som sa niečo naučila.“ Helen sa potom, ako prešla touto skúškou, stala iným človekom. „Kresťanský život je plný bojov a príležitostí a keď sa zdráhame s nimi zápasiť, vzďaľujeme sa od Boha. Okrem toho je dôležité vidieť víťazstvo, ktoré nám prisľúbil Ježiš.

BITKA KAŽDÚ NOC

V trestaneckom tábore bolo 23 lodných kontajnerov a v každom z nich bolo uväznených okolo dvadsať zajatcov. Svetlo tu nebolo, jedlo bolo skazené a tekuté. V dôsledku nedostatku vitamínov moje telo zoslablo, vypadávali mi zuby, veľakrát som omdlela.“ Nakoniec ju zavreli spolu s jednou ženou, ktorá prišla o rozum. „Nekontrolovala sa, bila ma každú noc.

Táto žena zapchala malé okienko, ktorým k nám mal prúdiť vzduch. Cez deň stál kontajner v páľave slnka. Dostala som z toho hnačku. Malá plechovka mala stačiť na našu telesnú potrebu. Všetci väzni ochoreli. Často sme boli takí zmlátení, že sme sa nemohli ani pohnúť.

Helen nakoniec upadla do kómy. Jej maternica bola ranami ťažko poškodená a jej nohy také opuchnuté, že viacej nemohla chodiť.

OPÄŤ NA SLOBODE

Najprv Helen odviezli do nemocnice, ale hneď nato ju znovu prepustili, pretože si mysleli, že zomrie. „Stala som sa pre nich bremenom, ktorého sa chceli čo najrýchlejšie zbaviť. Skoro všetci moju spoluväzni, ktorých som v kontajneri spoznala, prišli v kontajneri o život.“ Aj doma ju nespúšťali z očí, aby si nečítala z Biblie.

Vďaka mnohým listom, ktoré kresťania z celého sveta adresovali vláde v Eritrei, bola Helen prepustená na slobodu. Medzinárodná spoločnosť pre ľudské práva (IGFM) a evanjelická agentúra Idea vyhlásili v januári 2005 34-ročnú Helen za „väzňa mesiaca“ a vyzvali svet k jej podpore nielen listami adresovanými vláde v Eritrei, ale aj prosebnými modlitbami.

            Nakoniec predsa len mohla opustiť svoju vlasť. „Vojaci mali so mnou zľutovanie a pomohli mi získať vízum.

            Pretože sa bála o svoj život, najprv utiekla do sudánskeho hlavného mesta Chartúm. Počas desiatich mesiacov sa tam skrývala na mnohých miestach, ktoré neustále menila. Následne požiadala o politický azyl vo Veľkej Británii. Britské úrady však spracúvali jej prípad veľmi dlho a tak podala žiadosť aj do Dánska, ktorá bola v priebehu jedného mesiaca kladne vybavená. Pre ťažké zranenia dolných končatín, spôsobených bitím a mučením v eritreiskom väzení, bola pripútaná na invalidný vozík, keď priletela za svojou dcérou do Kodane.


            „TOTO VEDOMIE MI DALO SILU“

Modlitby kresťanov z celého sveta jej pomohli prežiť všetky skúšky. „Najviac myslím na svojich spoluväzňov„, hovorí Berhane: „Denne ich oplakávam, pretože poznám ich situáciu. Prosím, modlite sa za nich tak, ako ste sa modlili aj za mňa.

Na začiatku som nevedela, že sa za mňa niekto zasadil„, hovorí Berhane, „ale keď som bola týraná, dozvedela som sa, že sa moje meno objavilo v západnej tlači. Toto vedomie mi dalo silu.

Jej hudobný album „T Kebaeku“ (Som pomazaná) z roku 2003 bolo v Európe znovu vydané v júni 2006.

Helen Berhane
Po bitke mi dal Boh silu spievať na podlahe kontajnera: „Vďaka za chladné noci, vďaka za horúce dni. Vďaka za hlad, za chorobu. Vďaka aj za všetky ploštice, ktoré ma hryzú. Vďaka Pane, vďaka.“

Ak túžite poznať celý príbeh väznenia Helen Berhane, prečítajte si jej knihu v angličtine Spev slávika (Colorado Springs: Authentic Media, 2009).

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *