LAVIČKA

Pod starou, košatou lipou
stála.
Pokoj, oddych, lásku
prinášala.
Každý, kto šiel tou cestou,
u nej vždy našiel miesto.

Čas, nečas,
všetky ročné obdobia.
Pre lásku a dobrotu
v službe iným sa podrobia.

Ticho, pokojne
v každej chvíli stála.
Okoloidúcim s láskou
sa privrávala.

Milenci často na nej
šepkali si sladké slová.
V oddychu starkí
hľadali krásu znova.

I deti s rodičmi
na nej sedávali.
So zatajeným dychom
rozprávkam načúvali.

Aj keď bol deň horúci
a dával páľavu
na nej vždy každý našiel
radosť, úľavu.

Jedného dňa však došiel i jej čas.
Puknuté drevo, ošúchaná
farba,
na nohách veľký kaz.

Technické služby,
náklaďák,
do smetí zobrali ju
ako starý vrak.

Pusto je na mieste,
kde ešte nedávno stála.
Na zemi už len odtlačky nôh
a prázdnotu zarastá tráva.

G.G.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *