Spoveď zbohatlíka

Vypovedať celú pravdu o mne nie je nijako jednoduché, ale zdá sa mi, že to teraz musím. Prežil som so svojou ženou tridsaťpäť rokov. Zažili sme toho veľa. Máme krásne deti, synov a dcéru. Už sú samostatné a úspešné; synovia sú ženatí a dcéra vydatá, majú pekné manželstvá… to len vďaka mojej žene, ktorá ich dobre vychovala.

Keď sme išli na dôchodok, rozhodli sme sa s manželkou vložiť svoje našetrené peniaze do jedného podnikateľského projektu. Manželka, keďže je veriaca, sa za zdar tejto veci veľa modlila. Mali sme šťastie a výsledok predstihol naše očakávania. V živote som toľko peňazí nemal, div som sa nezbláznil radosťou. Náhle som sa stal členom klubov tých najbohatších. Môj život sa zmenil. A začalo sa mi zdať, že jedna žena, tá jediná, s ktorou som prežil svoj doterajší život, že to je … skrátka málo.

Presťahovali sme sa do prepychovej štvrte, zaobstarali si luxusné autá. Dostával som pozvania na dôležité stretnutia a uzavreté rokovania. Drvivá väčšina mojich nových známych mala mladé spoločníčky a milenky. Tiež okolo mňa sa začali vlniť rôzne mladé krásky.

Lichotili mi a mne sa to po rokoch veľmi páčilo. Rozhadzoval som peniaze naľavo napravo. Potom som stretol ju – hovorme jej napríklad Barbara. Bola mladá, sexy, nespúšťala zo mňa oči a zdala sa ochotná na všetko. No a ja – som sa „zamiloval“. Mala však podmienku. Musím sa s ňou oženiť.

Moja prvá žena mi nikdy v živote nespôsobila žiadne trápenie. Stála pri mne naozaj tak, ako sa to hovorí: „v dobrom aj v zlom“. Nedokážem vlastne vysvetliť, neviem opísať, ako to všetko prebehlo… Navštívil som Barbaru a jej matku. Tá bola vrstovníčkou mojej manželky. Najprv podávala skvelý obed. Potom začala nastoľovať podmienky. Hovorila o tom, že jej ide len a len o šťastie jej dcéry (sama bola rozvedená). Dali mi spoločne s Barbarou tri mesiace na to, aby som sa rozhodol a rozišiel so ženou. Inak sa viac neuvidíme. Čo som všetko nasľuboval že urobím? Nepamätám sa…

Keď som sa vrátil domov, začal som svoju manželku obviňovať zo všetkých nezmyselných vecí. Nasledovala hádka za hádkou. Nakoniec som ju snáď začal naozaj nenávidieť. Zvolal som rodinnú radu, aby som všetkým otvoril oči, čo je vlastne zač. Do zoznamu jej „hriechov“ som zaradil aj nadváhu a bigotnú vieru. Vyhlasoval som, že jej modlitby nie sú nič iné, než zaklínania a obviňoval som ju zo stykov s pastorom …

Všetky moje útoky samozrejme odmietla a nakoniec povedala: „Nemysli si, že neviem, o čo ide. Neboj sa, urobím tej blondínke, čo za ňou beháš, miesto“. Po tomto vyhlásení sa na ňu všetci doslova osopili. Moja mladšia sestra, ktorú moja žena kedysi doslova zachránila a vychovala ju ako vlastnú, ju udrela do tváre. A ja som sa na to netýkavo pozeral.

Manželka odišla ešte v ten deň. Väčšina vecí v dome jej patrila, ale nevzala si nič. Deti sa pokúšali celé to zachrániť, ale moje z prsta vycucané argumenty a klamstvo vtedy presvedčili aj ich.

Cítil som sa ako kráľ presne tie dva týždne, čo trvali naše medové týždne. Iste, pozerajú sa na vás inak, keď vás na večierkoch sprevádza kráľovná krásy. Ale to je tak všetko; tým to končí. Inak žijem v pekle.

Barbara je nevychovaná, nevzdelaná a bez srdca. Doslova ma vysáva do posledného centu. Už nemáme ani sex, lebo mám problémy s erekciou. Som si takmer istý, že niekoho má.

Za živý svet by som sa k tomu verejne nepriznal: cnie sa mi po mojej žene. Po jej láskavosti a starostlivosti. Nikoho už nezaujíma, čo jem. Začal som mať všetky možné problémy. Barbara nič nerobí, nikde nepracuje, povaľuje sa doma. Porodila mi dieťa. Poistila sa. No kde mám istotu, že to dieťa je moje? Byť s ním mi neprináša takú radosť, ako byť so svojimi vnukmi a deťmi…

Deti sa mi vzdialili. Bývalá manželka je v poriadku. Pánboh vždy počúval jej modlitby a bol k nej zhovievavý. Bezo mňa vyzerá mladšie a šťastnejšia.

Barbara prakticky zlikvidovala moje stretnutia s vlastnou rodinou. Cítim sa ako väzeň vo svojej duši aj vo vlastnom dome. Urobil som strašnú chybu a neviem sa nikomu zveriť. Trpím a usmievam sa zároveň. Ku niektorým veciam sa nedokážem priznať ani v tejto spovedi. Aj keby Barbara bola anjel, dnes chápem, že všetko má svoje načasovanie. Nemá žiadny zmysel chcieť tráviť čas s niekým, koho život sa ešte len začína. Ani pri najlepšej vôli nemôžem byť mužom na vrchole pohlavnej zrelosti.

Dal by som všetko, keby som mohol vrátiť čas naspäť. Niekedy si predstavujem, aké krásne by bolo starnúť spolu s tou, ktorá so mnou bola v mladosti. Závidím dvojiciam, ktoré dokázali prežiť aj ťažké časy a zostali spolu aj na sklonku rokov.

Ešte stále nestrácam nádej, že sa s bývalou ženou budem môcť uzmieriť, ale ona ma k sebe nepúšťa moc blízko. Moje darčeky posiela späť. Hovorí, že mi odpustila, ale nechce so mnou mať čokoľvek spoločné. Boh mi pomáhaj.