Narodeniny Pátra Pia

Životopis Pátra Pia, ktorého narodeniny dnes oslavujeme.

Páter Pio sa narodil 25. mája 1887 v Pietrelcine v Taliansku, malom vidieckom mestečku na juhu Talianska. Jeho rodičia boli Grazio Mario Forgione (1860-1946) a Maria Guiseppa de Nunzio Forgione (1859-1929).

Na druhý deň bol pokrstený v neďalekom kostole menom svojho brata Francesca, ktorý zomrel v ranom detstve. Ďalšími deťmi v rodine bol starší brat Michele; tri mladšie sestry: Felicita, Pellegrina a Grazia; a dve deti, ktoré zomreli ako malé.

Náboženstvo bolo stredobodom života pre Pietrelcinu aj rodinu Forgione. V meste sa počas roka konalo množstvo osláv na počesť rôznych svätých a zvon v kostole neslúžil na odbíjanie hodiny, ale na každodennú pobožnosť. Priatelia opísali rodinu Forgione ako „Boh-je-všetko“, pretože navštevovali dennú omšu, modlili sa večer ruženec a tri dni v týždni sa postili od mäsa na počesť Panny Márie. Hoci starí rodičia a rodičia Pátra Pia nevedeli čítať a písať, učili sa naspamäť Sväté písmo a rozprávali deťom biblické príbehy. Práve v tomto krásnom rodinnom prostredí sa v Otcovi Piovi pestovali semená viery.

Od raného detstva bolo zrejmé, že Páter Pio má hlbokú zbožnosť. Keď mal päť rokov, slávnostne sa zasvätil Ježišovi. Rád spieval hymny, hral sa na kostol a najradšej bol sám, kde si mohol čítať a modliť sa. Ako dospelý Páter Pio poznamenal, že už v mladšom veku sa zhováral s Ježišom, Madonou, svojím anjelom strážnym, a trpel útokmi diabla.

Rodičia Pátra Pia sa prvýkrát dozvedeli o jeho túžbe stať sa kňazom v roku 1897. Mladý kapucínsky mních robil prieskum na vidieku a hľadal dary v podobe povolania. Pátra Pia to priťahovalo k tomuto duchovnému mužovi a povedal svojim rodičom: „Chcem byť mníchom… s bradou.“ Jeho rodičia odcestovali do Morcone, komunity trinásť míľ severne od Pietrelciny, aby zistili, či by bratia mali záujem o ich syna. Kapucíni mali záujem, ale Páter Pio by potreboval viac vzdelania, než jeho tri roky verejnej školy.

Páter Pio vo veku 14 rokov

Aby mohli financovať súkromného učiteľa potrebného na vzdelávanie Pátra Pia, odišiel jeho otec do Ameriky nájsť si prácu. V tomto období bol birmovaný (27. 9. 1899), študoval u tútorov a splnil požiadavky na prijatie do kapucínskej rehole. Vo veku 15 rokov prijal 22. januára 1903 habit Rádu menších bratov kapucínov. V deň svojej obliečky prijal meno Pio na počesť svätého Pia V., patróna Pietrelciny, a bol nazývaný Fra, až do jeho kňazskej vysviacky.

O rok neskôr, 22. januára 1904, si otec Pio kľakol pred oltár a zložil svoje prvé sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti. Potom cestoval na volskom záprahu do kláštora svätého Františka z Assisi zo 17. storočia a začal šesťročné štúdium kňazstva a pokračoval vo svojom rozvoji v komunitnom živote smerom k profesii svojich slávnostných sľubov. Po troch rokoch prvých sľubov zložil páter Pio v roku 1907 večné sľuby.

Potom 10. augusta 1910 konečne nadišiel dlho očakávaný deň. Dvadsaťtriročného Fra Pia vysvätil za kňaza arcibiskup Paolo Schinosi v katedrále Benevento. O štyri dni neskôr celebroval svoju prvú omšu vo farskom kostole Panny Márie Anjelskej.

Do mesiaca po jeho vysviacke (7. septembra 1910), keď sa Páter Pio modlil v Piana Romana, sa mu zjavili Ježiš a Mária a dali mu Kristove rany, stigmy. Pre lekárov rany Pátra Pia spôsobili veľa zmätku. Požiadal Ježiša, aby odstránil „rany“ a dodal: „Chcem trpieť, dokonca zomrieť na utrpenie, ale všetko v skrytosti.“ Rany zmizli a nadprirodzený život Pátra Pia zostal na chvíľu v tajnosti.

28. novembra 1911 Páter Agostino, ktorý bol súčasníkom, priateľom a dôverníkom, dostal informáciu, že Páter Pio je chorý. Prišiel do izby Pátra Pia, aby sa o neho postaral. Páter Agostino pozoroval toho, čo považoval za umierajúceho muža, a ponáhľal sa do kaplnky modliť sa. Keď skončil s modlitbou, vrátil sa do izby Pátra Pia a našiel svojho priateľa bdelého a plného radosti.

To bol začiatok zdokumentovaných extáz Pátra Pia – všetky boli „povzbudzujúce, teologicky správne a vyjadrovali hlbokú lásku k Bohu“. Pre pretrvávajúci zlý zdravotný stav Pátra Pia ho poslali domov, aby sa zotavil, a koncom rokov 1911 – 1916 bol oddelený od svojej rehoľnej komunity. Slúžil omšu a učil v škole. 4. septembra 1916 dostal Páter Pio príkaz vrátiť sa do svojho komunitného života a bol pridelený do San Giovanni Rotondo, poľnohospodárskej komunity, ktorá sa nachádza v pohorí Gargano.

Panna Mária milosti

Keď sa Páter Pio stal súčasťou komunity Panny Márie Milosti, bolo tam sedem bratov. Po vypuknutí vojny zostali u Panny Márie Milosti iba traja bratia; ostatní boli vybraní na vojenskú službu. Na začiatku patrilo k jeho povinnostiam učiť v seminári a byť duchovným vodcom študentov. Voľný čas trávil čítaním Biblie a vybavovaním korešpondencie. Keď bol do služby povolaný ďalší brat, Páter Pio sa stal vedúcim kolégia.

V auguste 1917 bol Páter Pio uvedený do služby a pridelený k 4. čate 100. roty talianskeho lekárskeho zboru. Počas tohto obdobia bol veľmi nešťastný. V polovici októbra bol v nemocnici, no neprepustili ho. Nakoniec bol v marci 1918 prepustený a vrátil sa do San Giovanni Rotondo.

Po návrate sa Páter Pio stal duchovným vodcom a mal veľa duchovných dcér a synov. Mal päť pravidiel pre duchovný rast: týždennú spoveď, každodenné prijímanie, duchovné čítanie, meditáciu a spytovanie svedomia. Pri vysvetľovaní pravidiel svojho duchovného rastu ich prirovnal Páter Pio k utieraniu prachu v miestnosti, ktoré sa robí každý týždeň. Navrhol dvakrát denne meditáciu a sebaskúmanie: ráno sa „pripraviť na boj“ a večer „očistiť dušu“.

Motto Pátra Pia „Modlite sa, dúfajte a nerobte si starosti“ je zhrnutím jeho aplikácie teológie do každodenného života. Kresťan by mal vo všetkom rozpoznať Boha, ponúknuť mu všetko a povedať: „Buď vôľa tvoja“. Okrem toho by všetci mali ašpirovať na nebo a vkladať do Neho svoju dôveru a nestarať sa o to, čo robí, pokiaľ sa to deje s túžbou páčiť sa Bohu.

V júli 1918 pápež Benedikt XV. vyzval všetkých kresťanov, aby sa modlili za ukončenie svetovej vojny. Páter Pio sa 27. júla ponúkol ako obeť za koniec vojny. O niekoľko dní neskôr medzi 5. a 7. augustom mal Páter Pio videnie, v ktorom sa zjavil Kristus a prebodol mu bok. V dôsledku tejto skúsenosti mal Páter Pio fyzickú ranu v boku. Zážitok bol identifikovaný ako „transverberácia“ alebo prebodnutie srdca, čo naznačuje spojenie lásky s Bohom. O niekoľko týždňov neskôr, 20. septembra 1918, sa Páter Pio modlil na chóre v kostole Panny Márie Milosti, keď sa znova zjavila tá istá Bytosť, ktorá sa mu zjavila 5. augusta. Bol to zranený Kristus. Keď sa extáza skončila, Páter Pio dostal viditeľné stigmy, päť Kristových rán, ktoré mu zostali ďalších 50 rokov.

Páter Pio ako mladý kňaz

Začiatkom roku 1919 sa správy o stigmách začali šíriť do vonkajšieho sveta. V priebehu rokov nespočetné množstvo ľudí vrátane lekárov skúmalo rany Pátra Pia. Páter Pio sa nezaujímal o pokusy lekárov vysvetliť jeho stigmy. Prijal to ako dar od Boha, hoci by bol radšej trpel bolesťami Kristovho umučenia bez toho, aby o tom svet vedel.

Boh použil Pátra Pia – najmä správy o jeho stigmách –, aby dal ľuďom nádej, keď začali po vojne prestavovať svoj život. Páter Pio a jeho duchovné dary stigmy, vôňa, proroctvo a bilokácia boli znamením Boha v ich strede a viedli ľudí späť k ich viere. Takže život v kláštore a kostole Panny Márie Milosti sa začal točiť okolo služby Pátra Pia. Na vybavovanie korešpondencie bola určená miestnosť a kňazi a zvyšní bratia počúvali spovede. San Giovanni Rotondo sa začalo zapĺňať pútnikmi. Keďže tu neboli žiadne hotely, ľudia spali vonku. Bežným dňom pátra Pia bolo rušných devätnásť hodín – omša, počúvanie spovedí a vybavovanie korešpondencie. Zvyčajne mal na spánok menej ako dve hodiny.

S rastúcim duchovným vplyvom rástli aj hlasy jeho odporcov. Na Sväté ofícium (dnes Kongregácia pre náuku viery) sa dostali obvinenia proti pátrovi Piovi. V júni 1922 boli uvalené obmedzenia na prístup verejnosti k Pátrovi Piovi. Jeho denný čas svätej omše sa každý deň menil, bez ohlásenia, aby zmenšil davy, a bolo mu nariadené neodpovedať na korešpondenciu od ľudí hľadajúcich duchovné vedenie. Povrávalo sa tiež, že sa vypracúvajú plány na presun Pátra Pia. Miestne aj cirkevné úrady sa však báli verejných nepokojov a rozhodli sa, že vzdialenejšie a izolovanejšie miesto ako San Giovanni Rotondo nenájdu.

Napriek obmedzeniam a kontroverziám služba Pátra Pia pokračovala. V rokoch 1924 – 1931 Svätá stolica vydala rôzne vyhlásenia, ktoré popierali nadprirodzenosť javov Pátra Pia. Dňa 9. júna 1931, na sviatok Božieho tela, Svätá stolica nariadila pátrovi Piovi, aby sa vzdal všetkých aktivít okrem slávenia svätej omše, ktorá mala byť súkromná. Začiatkom roku 1933 pápež Pius XI. nariadil Svätej stolici, aby zrušila zákaz verejného slávenia svätej omše Pátra Pia, povedal: „Nebol som zle naklonený k pátrovi Piovi, ale bol som zle informovaný.“

Činnosti Pátra Pia boli postupne obnovené. Najprv boli povolené spovede mužov (25. marca 1934) a potom žien (12. mája 1934). Hoci nikdy nebol skúšaný na kazateľskú licenciu, generálny minister kapucínov mu udelil povolenie kázať honoris cuasa a kázal niekoľkokrát do roka. V roku 1939, keď bol pápež Pius XII. zvolený za pápeža, začal povzbudzovať ľudí, aby navštívili Pátra Pia. Stále viac ľudí začalo robiť púte.

V roku 1940 Páter Pio presvedčil troch lekárov, aby sa presťahovali do San Giovanni Rotondo, a oznámil plány na vybudovanie Domu úľavy. Ako povedal páter Pio pápežovi, „…miesto, kde môže byť pacient privedený k tomu, aby rozpoznal tých, ktorí pracujú na jeho vyliečení, ako Božích pomocníkov, ktorí sa zaoberajú prípravou cesty pre zásah milosti.“ Lekári boli budovou nadšení, ale obávali sa, že teraz nie je vhodný čas na začatie takéhoto projektu, keďže Európa je na pokraji ďalšej svetovej vojny.

Tieto obavy Pátra Pia nezastavili a projekt sa začal. Po vojne prišla do Talianska Barbara Wardová, britská humanitárna pracovníčka, aby napísala článok o povojnovej rekonštrukcii. Zúčastnila sa omše Pátra Pia a stretla sa s jedným z lekárov, ktorí prišli do San Giovanni Rotondo, aby spolupracovali s Domom úľavy. Po oboznámení sa s projektom venovala na Dom úľavy časť prostriedkov určených na rekonštrukciu. V dôsledku toho Úrad OSN pre pomoc a rehabilitáciu (UNRRA) udelil na projekt grant vo výške 325 000 USD. Budova otvorila svoje brány 5. mája 1956. O rok neskôr Páter Pio oznámil plány na lekárske a náboženské centrum, kde by lekári a stážisti mohli pokračovať v štúdiu medicíny a kresťanskej formácii.

Otvorením nemocnice sa Páter Pio stal skutočne medzinárodnou osobnosťou a počet jeho nasledovníkov výrazne vzrástol. Pre všetkých pútnikov bol postavený nový, veľký kostol.

Páter Pio

V polovici 60-tych rokov sa zdravotný stav Pátra Pia začal zhoršovať, no naďalej slúžil dennú omšu a vypočul si päťdesiat spovedí denne. V júli 1968 bol takmer pripútaný na lôžko. Na päťdesiate výročie stigiem (20. septembra 1968) Páter Pio celebroval svätú omšu, zúčastnil sa na verejnej modlitbe ruženca. Na druhý deň bol príliš unavený, aby mohol slúžiť omšu alebo počúvať spovede. 22. septembra sa mu podarilo odslúžiť omšu a účastníci museli bojovať, aby ho počuli. Tesne po polnoci, v skorých ranných hodinách 23. septembra, zavolal Páter Pio svojmu predstavenému a požiadal ho o spoveď. Potom obnovil svoje sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti. O 2:30 Páter Pio zomrel vo svojej cele. Ako predpovedal, Páter Pio žil chorý, ale zomrel zdravý, s úplne zahojenými stigmami.

4. októbra 1968 sa v San Giovanni zhromaždilo vyše stotisíc ľudí, aby vzdali úctu tomuto svätému mužovi. Pochovali ho v pre neho pripravenej krypte v kostole Panny Márie Milosti.

Zdroj: Modlitba.sk, Obrázok: Tamtiež